Tajomný dom
Vždy ma zaujímalo, čo sa asi tak skrýva za bránami domov. Za vysokými múrmi, ktoré čím ďalej, tým častejšie vyrastajú na našich uliciach. Nie však tie novodobé sú pre mňa príťažlivé. Práve naopak. Brány, ktoré vedú k domom bez mena, čo vyrastajú priamo zo zeme. Sú tu už dlhšie ako ja. Ako som vyrastala, túžbu otvárať brány a nakúkať dnu som zatlačila niekam do podvedomia. Objaví sa vždy len vtedy, keď prechádzam po chodníku a z tajuplnej brány vychádza dedič dedičov. V tú sekundu na okamih nakuknem do trinástej komnaty. Vtedy je to presne ako vo filme. Všetko vnímam cez spomalený záber, všetko si detailne „nafotím“ do pamäti. Kúsok zvedavého vnútra sa nachvíľu zasýti. Myslela som si, že neduh podobného typu vzniká v človeku len tak, z ničoho nič. Nikdy by ma nenapadlo, že sa zvedavosť spomínaného razenia môže dediť. A stalo sa. Moja najstaršia dcéra pri prechádzke ulicami neposedne obiehala, mrvila sa na svojich nôžkach, poskakovala ako malé kozliatko, a po chvíľke prišla ku mne s očami ešte väčšími ako inokedy.
„Mami, ja by som strašne rada vedieť, čo je za tou veľkou bránou, chcem vedieť ako to tam vyzerá!“
Tak predsa. Zdedila to. Po detskom priznaní vlastnej zvedavosti nasledovala prednáška o ochrane súkromia ostatných ľudí a ostatné odporúčania a rady dospelých. Detská predstavivosť je ako drobný plamienok. Podobné odporúčania sú ako fúknutie do ohňa zvedavosti. Plamienok bol stále väčší a väčší.
A tak jedného dňa... Počas prechádzky potrebnej na okysličenie detských i dospeláckych hláv sme míňali dom, ktorý bol tak nesmierne príťažlivý. Pre nás obe. A vtedy sa to stalo. Inokedy vždy zastreté okná boli pootvárané dokorán. Z brány vychádzalo auto. Teraz. Teraz nastal ten okamih pravdy. V dome je život. Opäť tá scéna ako z filmu. Spomalený záber. Na plátne vidíme dlhý dvor, úzka cestička smeruje až ku dverám. Je lemovaná hustými kríkmi. Krovia obopínajú aj susedné ploty. Zakliate kráľovstvo ako vystrihnuté.
Realita. Ostali sme stáť uprostred výjazdu pre vychádzajúce auto. Odstúpili sme sa nakraj a ešte dlho sme nevychádzali z údivu.
„Videla si to mami?“
Spoločne sme nazreli do onej trinástej komnaty. Celou cestou domou ma moja dcérka zasypávala hypotézami, ktorých korene siahali do krajiny rozprávok.
„Určite je tam niekto zakliaty, alebo aspoň niečo!“
Jej fantázia pracovala na plné obrátky. Na našu smolu sme po poslednej prechádzke zaľahli s chorobou do postele. Ďalšie týždne sme nemali to šťastie pozrieť sa na „náš dom“. Keď konečne nastala tá pravá chvíľa, naše zvedavé dušičky už nevideli od hladu, vybrali sme sa tým smerom. Chvenie a očakávanie z ďalších zistení muselo byť na nás vidno už z ďaleka. Aké bolo však naše prekvapenie, keď na mieste „nášho domu“ stál úplne iný objekt. Namiesto tajuplnej záhrady bola štrkom vysypaná parkovacia plocha. Namieste objektu našej zvedavosti na nás civela bezduchá budova nemenovanej priemyselnej spoločnosti. Ako domček z karát sa zrútilo všetko, čo sme si v našich hlavách vymysleli.
„Aká škoda!“ vzdychla si moja dcéra.
„Tento dom nemá oči, vôbec sa na nás nepozerá!“
Mala pravdu. Genius Loci bol preč. Čaro miesta sa stratilo. Tajomné zákutia našich miest vytláčajú akési bezduché stavby. Nepriťahujú nás, nevzbudzujú v nás otázky typu:
„Čo sa tak asi za touto bránou môže skrývať?“
Vypĺňajú náš životný priestor a my sme sa s faktom napredovania a modernizovania už akosi zmierili. Nemajú históriu, nemajú príbeh, nemajú nič, len bielu tabuľku s nadpisom: „Na prenájom.“ Ja len dúfam, že postupom času nebudeme chodiť s tabuľkou na krku aj my!
Katarína Matušková
Pekné čítanie
