Strhujúci psychotriler Jednoducho zmizla

Jednoducho zmizla je strhujúci príbeh o zmiznutom dievčati. Vyrozprávaný z perspektívy viacerých osôb a v rôznych časových odstupoch. Celok sa pred čitateľom odkrýva len kúsok po kúsku ako stará odlupujúca sa maľovka.

Vstúpte do života Laurel Mackovej. Roky plné stresu a traumy jej zničili manželstvo a narušili vzťah k dvom ďalším deťom.
Laurel chodí do práce, raz do týždňa zájde na plaváreň, predstiera, že sa starostlivo venuje kvetom v hrantíkoch na balkóne, ale jej život sa v podstate zastavil vo chvíli, keď zmizla jej dcérka Ellie v tínedžerskom veku.

Desať rokov po Ellinom záhadnom zmiznutí stretne nešťastná matka šarmantného Floyda. Žije sám so svojou deväťročnou dcérou Poppy. Keď ju Laurel vidí po prvý raz, pripadá jej akási čudne známa. Nezodpovedané a roky potláčané otázky znovu vyplávajú na povrch a nedajú jej spávať.
Utiekla Ellie z domu, ako sa domnievala polícia, alebo má jej záhadné zmiznutie iný, temnejší dôvod?
Kto je vlastne Floyd?
A prečo jej jeho dcéra bolestne pripomína vlastné stratené dievčatko?

„Jewellová vie majstrovsky žonglovať a manipulovať s rôznymi perspektívami deja a pomaly odkrýva zložité vrstvy klamného rodinného šťastia. Podobne ako Liane Moriartyová, aj ona vie perfektne skĺbiť ženskú literatúru s nervy trhajúcim napätím.“
BOOKLIST

Nie je to krvák, no napriek tomu naháňa hrôzu a vyvoláva zimomriavky vďaka postavám, ktoré autorkina fantázia vzkriesila k životu, aby sa s chuťou pohrala s nervami čitateľov. „Tie postavy sú natoľko reálne a vierohodné, že zakaždým, keď dočítam jej knihu, napoly očakávam, že ak vyjdem na ulicu, do niektorej z nich vrazím,“ Povedala Jojo Moyesová, autorka úspešných románov Predtým ako som ťa spoznala a Čo bolo potom.

Začítajte sa do novinky Jednoducho zmizla:

Posledné mesiace pred jej zmiznutím boli najlepšie. Naozaj. Jednoducho najlepšie. Každý okamih sa jej núkal ako dar, ako keby jej hovoril: Tu som, ďalšia dokonalá chvíľa, len sa na mňa pozri, vidíš, aká som nádherná? Rána sa niesli v znamení maskary a motýľov v bruchu, zrýchleného pulzu, keď sa blížila k bránam školy, a prekypujúcej radosti, keď jej pohľad spočinul na ňom. Školu už nevnímala ako väzenie, ale ako rušnú, nasvietenú kulisu svojho príbehu lásky.
Ellie Macková nemohla uveriť tomu, že s ňou chce Theo Goodman chodiť. Theo Goodman bol bez debaty najkrajší chlapec v deviatom ročníku. Bol najkrajším chlapcom aj v ôsmom, siedmom a šiestom ročníku. Ale v piatom nie. V piataku nevyzeral dobre ani jeden chalan. Všetci pripomínali šťúple mláďatá s vypúlenými očami v obrovských topánkach a priveľkých sakách.
Theo Goodman nemal nikdy žiadnu frajerku a všetci sa domnievali, že je gej. Na chlapca bol dosť pekný a veľmi chudý. A v podstate bol veľmi, veľmi milý. Ellie celé roky snívala o tom, že budú spolu, bez ohľadu na to, či je gej, alebo nie. Stačilo by jej, keby sa s ňou kamarátil. Každý deň ho do školy vodila jeho pekná, mladá mama. Mala na sebe športové oblečenie, vlasy stiahnuté do chvosta a zvyčajne so sebou mala aj bieleho psíka, ktorého Theo zvykol zodvihnúť, pobozkať na líce a opatrne postaviť späť na chodník. Potom dal pusu mame a odkráčal za brány školy. Bolo mu jedno, kto ho vidí. Nehanbil sa ani za našuchoreného psa, ani za mamu. Nepotreboval si nič dokazovať.
A potom sa vlani jedného dňa, hneď po letných prázdninách, dal s ňou do reči. Z ničoho nič. Cez obed, čosi o domácej úlohe alebo také niečo, a Ellie, ktorá nemala skoro o ničom prehľad, hneď vedela, že nie je gej a že sa s ňou rozpráva, lebo sa mu páči. Bolo to úplne jasné. Zrazu spolu chodili. Nemyslela si, že to bude také jednoduché.
No stačil jeden nesprávny krok, jeden nepatrný zádrh na časovej osi, a bolo po všetkom. Nielen po ich vzťahu, ale po všetkom. Po mladosti. Po živote. Po Ellie Mackovej. Všetko zmizlo. Všetko bolo nenávratne preč. Ak by mohla vrátiť čas, rozpliesť sled udalostí a rozmotať ho ako klbko vlny, zbadala by na vláknach uzlíky, varovné signály. Pri spätnom pohľade bili po celý čas do očí. No vtedy, keď o ničom ani nechyrovala, ich nevidela. Nič netušiac vošla priamo do nich.

1
Laurel vošla do dcérinho bytu. Dokonca aj v tento pomerne jasný deň bol tmavý a pochmúrny. Okno na priečelí sa strácalo pod hrozivou záplavou vistérie, zatiaľ čo opačnú stranu bytu zatieňoval lesík, s ktorým susedil.
Bola to neuvážená kúpa. Hanna práve dostala prvý bonus a chcela ho investovať do niečoho hmotného skôr, než ho prehajdáka. Ľudia, od ktorých byt odkúpila, ho zaplnili krásnymi vecami, no Hanna si nikdy nenašla čas na kúpu zariadenia, a tak teraz byt pôsobil ako biedna kutica, s akou sa uspokojí človek po rozvode. Fakt, že jej neprekážalo, keď mama ho v jej neprítomnosti chodí upratovať, len dokazoval, že ho vníma len ako lepšiu hotelovú izbu.
Laurel ako zvyčajne prebehla cez Hanninu ošumelú predsieň priamo do kuchyne, kde zo skrinky pod umývadlom vybrala čistiace prostriedky. Zdalo sa, že Hanna nestrávila noc doma. V dreze nebola miska od cereálií, na linke kvapky od mlieka, pri kozmetickom zrkadle na parapete neležala nezakrútená špirála. Laurel po chrbte prebehol mráz. Hanna vždy chodila domov. Nemala kam ísť. Z kabelky vybrala telefón, chvejúcimi sa prstami vytočila Hannino číslo, a keď bol jej hovor presmerovaný do odkazovej schránky ako vždy, keď bola Hanna v práci, zapotácala sa. Telefón jej vypadol z rúk na zem, no trafil okraj jej topánky a nerozbil sa.
„Došľaka,“ zahromžila, zdvihla telefón a nemo naň zízala. „Došľaka.“
Nemala komu zavolať a spýtať sa: Nevideli ste Hannu? Neviete, kde je? V jej živote to jednoducho tak nefungovalo. Nemala nijakých známych. Len sem-tam sa mihol ostrovček života.
Je možné, pomyslela si, že Hanna stretla nejakého muža, ale nedávala tomu veľkú šancu. Hanna ešte nemala priateľa, ani jedného. Raz ktosi prišiel s teóriou, že ak by Hanna mala priateľa, cítila by sa previnilo, lebo jej mladšia sestra ho nikdy mať nebude. Rovnaká teória sa mohla aplikovať aj na jej byt a neexistujúci spoločenský život.
Laurel vedela, že jej reakcia je prehnaná i normálna zároveň. Ak však vaše dieťa jedného rána odišlo z domu s ruksakom plným kníh študovať do knižnice vzdialenej pätnásť minút, no domov sa už nevrátilo, žiadna reakcia nie je prehnaná. Skutočnosť, že stála v kuchyni svojej dospelej dcéry a videla ju ležať mŕtvu v priekope, lebo v dreze nenechala misku od cereálií, bola vzhľadom na jej skúsenosti úplne normálna a opodstatnená.
Napísala do vyhľadávača meno Hanninej firmy a klikla na odkaz s telefónnym číslom. Centrála ju prepojila na Hanninu klapku a Laurel zatajila dych.
„Hanna Macková, prosím.“
Bol to hlas jej dcéry, strohý a bezvýrazný.
Laurel nepovedala ani slovo, len hovor prerušila a vložila si telefón do kabelky. Otvorila Hanninu umývačku a začala ju vykladať.