Stredoveké mestá na Slovensku - 1.

Najstaršie zachované samostatné kartografické zobrazenie Uhorska, a teda aj Slovenska, pochádza takmer presne z prelomu stredoveku a novoveku. Táto mapa – v odborných kruhoch nazývaná Lazarova mapa (podľa autora, ktorý bol tajomníkom ostrihomského arcibiskupa) – bola vydaná roku 1528 v nemeckom Ingolstadte pod názvom Tabula Hungariae. Lazarova mapa je svedectvom toho, že územie dnešného Slovenska patrilo k najurbanizovanejšej časti Uhorského kráľovstva, bolo jeho dôležitou hospodárskou a kultúrnou základňou.

Podľa politického a hospodárskeho významu, právneho postavenia a funkcie možno na Lazarovej mape rozlíšiť tieto druhy sídel ležiacich na Slovensku: slobodné kráľovské mestá – 16, mestá – 12, mestečká – 83, dediny s kostolom – 92, dediny bez kostola – 58, hrady – 25, kláštor – 1 a dve sídla, ktoré sa nedajú klasifikovať. Sídelnú sieť Slovenska na mape tvorí spolu 289 sídel, čo je však iba asi 8 % všetkých sídel na

Slovensku koncom stredoveku.

Korene a vývin miest

Mnohé mestá v Európe i Ázii jestvujú nepretržite už od staroveku. Mestá na Slovensku však medzi ne nepatria, všetky totiž vznikli až v stredoveku. Pri zakladaní miest a mestskej siete sledovali uhorskí panovníci dva hlavné ciele: hospodársky a obranný. V prvom prípade išlo o organickú súčasť európskeho vývojového trendu, v druhom prípade o trpkú skúsenosť z pustošivého vpádu Tatárov (Mongolov) roku 1241 – 1242, keď podľa odhadu zahynula priamo či následne (hladom a v dôsledku epidémií) minimálne tretina obyvateľstva Uhorského kráľovstva. Hlavne v Hornom Uhorsku (severnom), čiže zhruba na území dnešného Slovenska, sa od 13. storočia popri relatívne rozvinutej sieti hradov stávali čoraz významnejším činiteľom aglomerácie mestského charakteru.

Proces premeny obcí na mestá sa dynamizoval najmä v oblastiach rudných ložísk, na rušných cestách, vo frekventovaných podhradiach alebo na križovatke ciest. Priaznivé podmienky premeny obce na mestskú formu sa utvárali aj v poľnohospodárskych oblastiach v najvýhodnejšie situovanej obci, ktorá bola prirodzeným strediskom úrodného kraja a často aj správnym centrom hradného panstva s dobrými predpokladmi na výrobu i trh. Poloha a príroda teda do značnej miery určila základný charakter troch typov miest na Slovensku: banských, obchodných (resp. remeselnícko-obchodných) a stredísk poľnohospodárskej výroby.

Významný podiel na vzniku a rozvoji miest v Uhorskom kráľovstve, a teda aj na Slovensku, mali kolonisti zo Západu, najmä z nemeckých krajín. Napokon, všetky stredoveké mestá na Slovensku i v Uhorsku sa riadili buď magdeburským (či inak severonemeckým) alebo norimberským (juhonemeckým či švábskym) mestským právom, resp. ich aplikovanými verziami. Je však nepochybné, že v čase príchodu prisťahovalcov – v dobových prameňoch označovaných hospes čiže hostia – tu už jestvovali sídla, kde bol hospodársky život na vyššej úrovni ako na dedinách, a že hospodársko-spoločenské pomery boli všeobecne na vysokej úrovni. Dobre rozvinutý bol najmä systém trhov.

Právnym podkladom vytvorenia miest boli príslušné donácie. Žiadne mesto však nezískalo mestské práva a výsady jedinou privilegiálnou listinou. Hosťom sa mestské výsady spravidla neudeľovali hneď po ich príchode, ale až s viacročným odstupom. Udelené výsady sa pritom vzťahovali nielen na cudzích kolonistov, ale zväčša aj na domáce pôvodné obyvateľstvo alebo aspoň na jeho časť. Najstaršie mestské privilégiá získali napríklad: Trnava (1238), Starý Tekov (1240), Zvolen a Krupina ešte pred tatárskym vpádom (čiže pred 1241), Spišské Vlachy (1243), Košice (pred 1248), Nitra (1248), Banská Štiavnica (pred 1255), Banská Bystrica (1255), Nemecká Ľupča (1263), Komárno (1265), Kežmarok (1269), Gelnica (pred 1270), Bratislava (1291), Prešov spoločne s Veľkým Šarišom a Sabinovom (1299), spišskí Sasi dostali kolektívne privilégium už roku 1271.

V 14. storočí mestotvorný proces na území Slovenska zosilnel. K už zhruba 30 mestám s udelenými výsadami pribudlo ďalších okolo 60 lokalít, takže koncom 14. storočia možno hovoriť o približne 100 výsadných mestách či mestečkách v právnom zmysle. Mnohé z nich sa však z hospodárskeho hľadiska len neveľmi odlišovali od dedín.

Udelením privilégií mestá získali nielen práva, ale prevzali na seba aj isté záväzky. Bola to najmä povinnosť pravidelne platiť peňažnú daň kráľovi (census), pozemkovú daň (terragium), čo sa vzťahovalo iba na majiteľov nehnuteľností. Povinnosťou banských miest bolo platenie urbury, čiže odvádzanie osminy (pri striebre) alebo desatiny (pri zlate) vyťaženej rudy. Väčšina miest mala povinnosť pohostiť kráľa, resp. zemepána a jeho sprievod pri návšteve mesta. Osobitné ustanovenia výsadných listín sa zaoberali odvádzaním cirkevného desiatku, ktorý patril diecéznemu biskupovi, neraz však tento desiatok poberal miestny farár. Pri plnení záväzkov voči vrchnosti sa všeobecne uplatňovala peňažná renta, teda všetky poplatky sa vyberali v peniazoch. Len v menších mestách s neúplnou samosprávou sa ešte zachovávalo odvádzanie naturálií.

Mestá na uhorský spôsob

Ako výsledok dlhotrvajúceho procesu sa v Uhorsku začiatkom 15. storočia vykryštalizovali dve kategórie miest: menšia skupina vyspelých a zväčša opevnených mestských sídlisk nazývaných civitates a veľký počet miest či mestečiek nazývaných oppida.

Ktorékoľvek rozvíjajúce sa mestské sídlisko mohlo pri dosiahnutí istých podmienok nadobudnúť charakter a postavenie mesta, či presnejšie uznanie za plnoprávne mesto aj bez opevnenia. Kráľ Žigmund (1387 – 1437) však presadzoval, aby mestské hradby boli základným kritériom na plné uznanie sídliska za mesto. Rozvinul tak v mestotvornom procese aspekt budovania pevných hradieb, ktorý už pred ním, avšak z iného hľadiska zakotvil kráľ Ľudovít I. (1342 – 1382). V zákone z roku 1351 sa nariaďovalo, že iba hradbami opevnené mestá (civitates muratae) sú oslobodené od platenia deviatku zemepánovi. V mestotvornom procese v Uhorsku sa teda už od polovice 14. storočia zračí tendencia, ktorú roku 1514 definoval Štefan Verbőci v právnej zbierke uhorského obyčajového šľachtického práva, ktorá sa skrátene nazýva Tripartitum a ktorá slúžila ako právna rukoväť až do roku 1848. Verbőci za mesto považoval ,,mnohorakosť domov a ulíc obklopenú nevyhnutnými hradbami a baštami, ktorá je privilegovaná na dobré a dôstojné nažívanie”.

Z uvedenej definície mesta je zrejmé, že opevnenie bolo nevyhnutným atribútom plnoprávneho mesta. Opevnenie a mestské hradby boli však aj stelesneným zdrojom oprávneného sebavedomia a sebadôvery mešťanov a vôbec všetkých obyvateľov stredovekého mesta. Prstenec hradieb poskytoval pocit istoty a zároveň navonok demonštroval okoliu sebestačnosť, prosperitu a nezávislosť mestskej komunity. Skĺbenie hospodárskej a vojenskej sily bolo teda hlavným krokom v procese konštituovania sa miest na privilegovaný, štvrtý stav uhorskej spoločnosti v stredoveku. Bez náležitej podpory zo strany panovníka by však nezávislosť a sloboda miest bola len iluzórna. Svedčí o tom viacero príkladov, keď aj niektoré slobodné kráľovské mestá (ako napríklad Kežmarok či Nitra) po tom, čo ich kráľ daroval alebo dal do zálohu, upadli do dlhodobej či trvalej podriadenosti svetského alebo cirkevného feudála, čím klesli na úroveň zemepanských miest či mestečiek. Napokon, ani napriek vysokému stupňu autonómie a existencie mestskej samosprávy a murovaného opevnenia nemohlo byť vo vtedajších podmienkach nijaké mesto, a to nielen v Uhorsku, ale ani v celej Európe, odkázané samo na seba.

Na prelome 15. a 16. storočia sa právna kategorizácia miest v Uhorsku petrifikovala aj snemovými uzneseniami. Významným predelom rozlišovania medzi slobodnými mestami a mestečkami bol zákon z roku 1492, podľa ktorého sa všetkým mestám neohradeným murovanými hradbami ukladala povinnosť platiť zemepánom deviatok z naturálií. Roku 1498 sa v zákone kráľa Vladislava II. Jagelovského (1490 – 1516) vypočítava 10 najvýznamnejších miest v Uhorsku, z ktorých 6 bolo na území Slovenska: Košice, Bratislava, Bardejov, Prešov, Trnava a Levoča. Najpodrobnejšiu kategorizáciu miest v Uhorsku obsahuje zákon z roku 1514. Rozlišuje sa v ňom:

– 8 slobodných kráľovských miest, z toho na Slovensku 5, a to Košice, Bratislava, Trnava, Bardejov a Prešov, ktoré mali úplnú súdnu právomoc a ich najvyššou odvolacou inštanciou bol súd hlavného taverníka, podľa čoho sa tieto mestá nazývali aj taverníckymi mestami;

– 7 slobodných kráľovských miest, z toho na Slovensku 3 – Levoča, Skalica a Sabinov, ktorých najvyššou súdnou inštanciou bol súd kráľovského osobníka (personála), takže tieto mestá sa nazývali aj personálskymi mestami;

– slobodné banské mestá, medzi ktorými sa menovali Kremnica, Banská Bystrica, Zvolen a ostatné banské mestá (čiže Banská Štiavnica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová a Banská Belá). Ich hlavnou súdnou odvolacou inštanciou v civilných záležitostiach bol súd kráľovského osobníka (personála), v banských záležitostiach banská komora.

Všetky tri kategórie spomínaných miest si svoje výsadné postavenie udržali nielen do konca stredoveku, ale až do konca feudalizmu. Medzi slobodné kráľovské mestá vypočítané v zákone z roku 1514 a vo Verbőciho Tripartite sa nedostali viaceré mestá, ktoré v období neskorého stredoveku spĺňali podmienky či predpoklady plnohodnotných miest. Za takéto mestá treba považovať predovšetkým Gelnicu, Kežmarok, Komárno, Krupinu, Nitru, Trenčín a Žilinu. Ako je očividné, viac než polovica všetkých slobodných kráľovských miest či slobodných banských miest v Uhorsku bola na dnešnom území Slovenska, kde ku koncu stredoveku bolo približne 200 ďalších lokalít (sídlisk), ktoré z funkcionálneho hľadiska mali mestský charakter.

V Uhorsku ani na Slovensku neboli z hľadiska veľkostnej kategorizácie veľké mestá. Budín ako najväčšie a súčasne hlavné mesto kráľovstva mal na konci 15. storočia do 15 000 obyvateľov. Najpočetnejšími mestami na Slovensku koncom stredoveku boli Košice a Bratislava, ktoré podľa európskej kategorizácie možno považovať za stredné mestá (5 000 – 10 000 obyvateľov). K menším stredným mestám (s 2 000 – 5 000 obyvateľmi) patrili Banská Štiavnica, Levoča, Trnava, Bardejov, Banská Bystrica, Prešov, Kremnica a azda aj Kežmarok. Ostatné mestá na Slovensku patrili do kategórie malých miest (do 2 000 obyvateľov) a prevažná väčšina mestečiek nedosahovala 1 000, ba mnohé ani 500 obyvateľov.

Koncom stredoveku nebol mestský stav v Uhorskom kráľovstve početný, lebo z právneho hľadiska sa k nemu rátali iba slobodné kráľovské mestá, ktoré na Slovensku tvorili okolo 5 % obyvateľstva z celkového počtu okolo pol milióna. V celouhorských reláciách približne 110 000 obyvateľov žijúcich v zhruba 30 slobodných kráľovských mestách tvorilo 3,8 % celkového počtu obyvateľstva. V porovananí s ostatnou Európou išlo o nízky podiel, lebo napr. v nemeckých krajinách žilo vtedy v mestách do 15 % obyvateľstva.

PhDr. Vladimír Segeš