Strašidelný príbeh o rodine z podkrovia...

Temný a ponurý príbeh, ktorého rafinovaná zápletka vás okamžite vtiahne.
Rodina v podkroví je príbeh o rodinných tajomstvách, ktoré možno mali zostať pochované. Príbeh o smrtiacich tajomstvách s originálnou zápletkou a rozuzlení, ktoré vás priklincuje k stoličke.

Zoznámte sa s návrhárkou luxusných kuchýň Libby. Je to mladá žena s bežnými záujmami a životnými očakávaniami. Chce postúpiť v práci, zarábať viac peňazí, nájsť si muža svojich snov a mať s ním deti. Jedného dňa, krátko po dovŕšení dvadsiatich piatich rokov, dostane list, ktorý obráti jej život hore nohami. Nečakane sa stane dedičkou domu v lukratívnej časti Londýna a spolu s ním zdedí aj jeho temné tajomstvá.

V tom istom čase sa zoznámime so záhadnou Lucy, ktorá sa živí hraním na husliach v uličkách Nice, aby zarobila svojim dvom deťom na jedlo a strechu nad hlavou. Na mobile jej svieti pripomienka Bábätko má 25, ktorá ju poháňa vrátiť sa čo najskôr do Londýna.

Tretím rozprávačom príbehu je mladý muž, pamätník bizarnej tragédie v dome, ktorý práve zdedila Libby. V kuchyni sa našli tri mŕtve telá v čiernych tunikách. Všetko naznačovalo, že pravdepodobne ide o samovraždu členov nejakej sekty. Na poschodí objavila polícia v postieľke zdravé desaťmesačné bábätko. V liste na rozlúčku stálo, že dieťa sa volá Serenity Lambová a jeho rodičia prosia, aby sa dostalo k slušným ľuďom. Podľa susedov žili v dome aj ďalší ľudia. Po tragédii všetci zmizli.

Po dvadsiatich piatich rokoch schátraný dom ožije a vydá svoje tajomstvo. Roztrúsení súrodenci, svedkovia dávnych krívd, domáceho násilia a záhadných úmrtí dospelých členov domácnosti sa vracajú. Je však zlo, ktoré rozvrátilo ich životy, nadobro zažehnané?

Začítajte sa do novinky Rodina v podkroví:

Libby zdvihne list z rohožky pred dverami a skúmavo ho obracia v rukách. Vyzerá formálne – smotanová obálka je kvalitná a jej obsah zrejme tvorí luxusný papier. V kolónke odosielateľ je názov a adresa právnickej firmy Smithkin Rudd & Royle Solicitors, Chelsea, Manor Street, SW . Vezme ju do kuchyne a kým napustí vodu do kanvice a pripraví šálku s čajovým vrecúškom, list ju trpezlivo čaká na stole. Takmer naisto vie, čo v nej je. Minulý mesiac dovŕšila dvadsaťpäť rokov. Obálku podvedome očakávala. Teraz si však nie je istá, či ju dokáže otvoriť.
Vezme mobil a zavolá mame.
„Mami, už prišiel ten list od správcov zvereneckého fondu.“
Na druhej strane linky je ticho. Predstaví si mamu, ako sedí v kuchyni v španielskej Dénii – snehobiela linka, zladené limetkovo zelené kuchynské doplnky, posuvné sklenené dvere na terasu s výhľadom na Stredozemné more. Mobil v puzdre ozdobenom ligotavými kamienkami, ktoré nazýva svojou čačkou, si plecom pridržiava pri uchu.
„Ach,“ ozve sa napokon mama. „Jasné. Božemôj. A už si ho otvorila?“
„Nie, ešte nie. Najprv si chcem vypiť čaj.“
„Chápem,“ povie mama. „Mám ostať na linke? Myslím, kým ho budeš čítať.“
„Ak môžeš, budem rada,“ prisvedčí Libby.
Trochu lapá po dychu, asi ako niekto, kto má práve v práci predniesť obchodnú prezentáciu alebo akoby vypila príliš silnú kávu.
Vyberie čajové vrecúško a posadí sa. Prstami pohladí rožok obálky a nadýchne sa.
„Dobre teda,“ vraví mame, „idem na to. Otváram.“
Mama vie, čo sa v liste píše, alebo si to aspoň myslí – čo presne sa v správcovskom fonde nachádza, jej však nikdy nikto oficiálne neoznámil. Ako hovorievala, možno je to len čajová šálka a desať libier.
Libby si odkašle a prstom roztrhne obálku. Vytiahne list hrubého smotanového papiera a rýchlo ho prebehne očami:

Vážená Libby Louise Jonesová,
ako správca zvereneckého fondu Henryho a Martiny Lambovcov, ktorý bol vytvorený 12. júla 1977, navrhujem, aby sa z neho vykonal výber na Vaše meno podľa priloženého rozpisu…

Odloží sprievodný list a berie do ruky priložené dokumenty.
„Tak ako?“ napäto sa spytuje mama.
„Čítam.“
Prebehne ho očami a zastaví sa pri nehnuteľnosti na ulici Cheyne Walk, číslo 19, poštové smerovacie číslo SW . Predpokladá, že tam pred smrťou bývali jej biologickí rodičia. Vie, že žili vo veľkom dome v Chelsea, lenže myslela si, že je už dávno preč, vyprataný a predaný. Keď si uvedomí, čo si práve prečítala, zmeravie.
„Ehm,“ začne.
„Čo?“
„Vyzerá to, že…Ale nie, to predsa nemôže byť pravda.“
„Čo?“
„Dom. Nechali mi ten dom.“
„Ten v Chelsea?“
„Áno,“ pritaká.
„Celý dom?“
„Zrejme áno.“ V sprievodnom liste sa píše, že nikto z ďalších menovaných vo zvereneckom fonde sa v stanovenom čase neprihlásil.
Nemôže sa z toho spamätať.
„Prepána, veď ten predsa musí mať hodnotu…“
Libby sa zhlboka nadýchne. „To nemôže byť pravda,“ neverí, „musí to byť nejaká chyba.“
„Choď za tými právnikmi,“ vraví matka. „Zavolaj im a dohodni si stretnutie. Zisti, či to nie je omyl.“
„A ak nie je? Čo ak je to pravda?“
„Zlatko,“ začne mama a Libby aj napriek kilometrom, ktoré ich delia, vidí jej úsmev, „potom sa z teba stane veľmi bohatá žena.“