Stáť proti vetru

„A síce ho o malú chvíľu vyprevadíme naposledy, predsa len zostáva. V spomienkach a vo svojom diele, ktoré tu zanechal. V ľuďoch. Vo vás!“ zdôraznil farár a na tri-štyri sekundy nechal znieť hlučné ticho. Ticho, ktoré na pohreboch je tou najhlasnejšou súčasťou poslednej rozlúčky. Ticho, ktoré najbližším zosnulého otvára srdcia a bije na poplach. Veď človek, s ktorým nedávno pili kávu či telefonovali, im už nikdy nezavolá. A už nikdy s ním nič nezamiešajú.
„Veru v spomienkach. Ako vtedy, keď sme stáli nad mestom, fúkal vietor a ty si šiel proti nemu. Vo svojej typickej póze... S veľkým úsmevom cez celú tvár,“ rozkotúľali sa myšlienky Lacovi. Bol zosnulého najbližší kamarát. Takzvaný dôverník, čo vedel o  každej jeho trhline v duši. A každej jazve na tele, čo s ním teraz odchádza. Navždy. 
„Stál si proti tomu vetru a zároveň si sa držal svojho motta, že kým žiješ, tak sa mu vždy postavíš,“ uvažoval Laco, rozprával sa s kamarátom a sem-tam sa započúval do slov farára, zahľadený pritom na truhlu, ktorú čoskoro spustia na dno jamy.
„Nepoddal sa ani náročným nástrahám života, ktoré ho postretli a v ktorých musel zabojovať,“ pokračoval farár a Lacovi sa opäť zaprášilo vo svete spomienkových návratov.
„Obdivoval som, ako ideš vpred, aj keď si mal takú ťarchu na srdci. Toľko okolností, ktoré by zložili aj koňa. Ale ty si to ustál! A stál si proti krutým vetrom života. Nedal si sa! Nenechal si sa položiť!“ Lacovi pokrivilo pery, lebo mal chuť zaplakať si, ale zatiaľ sa mu darilo ustáť emócie.
„Dnes ho vyprevadíme naposledy, ale on zostane. Viacerým z vás aj teraz ožívajú spomienky, ktoré nevyblednú ani po rokoch,“ hovoril pomaly, no precítene farár. „Stáť proti vetru. Toto motto si zosnulý želal vytesať na pomník raz, keď odíde. Zrejme nečakal, že to bude tak zavčasu. Sotva stihol presiahnuť vek štyridsať tri rokov,“ zameral sa kňaz na tri slová, ktoré nevšedne zdobia miesto posledného odpočinku zosnulého.
„Proti vetru,“ opakoval si v myšlienkach Laco a zo spomienkových zásuviek mu začali vyskakovať rôzne zážitky so zosnulým.
„A ako vieme, vietor vie byť neraz mocný. Mocnejší ako človek. Je náročné sa mu postaviť a ustáť ten tlak. Samozrejme, pomyslime predovšetkým na ten nepriaznivý vietor okolností, pod ťarchou ktorých niektorí ľudia ujdú zo života,“ nadhodil kňaz a nechal znieť opäť ticho, nech sa slová ujmú v mysliach okolo stojacich.
„Proti vetru,“ prikyvoval Laco a musel uznať, že skutočne bolo tých nepriaznivých tlakov v živote zosnulého dostatok na to, aby to položilo aj slona.
„Aj v tomto sa ukrýva veľkosť človeka. Že i keď ho čosi zloží na kolená, on vstane, opráši sa a opäť ide vpred. Nepoddá sa, nech je ten vetrisko akokoľvek ukrutný,“ pokračoval farár.
„Proti vetru,“ rezonovalo stále v spomienkach Laca a začal tlmiť úsmev pod vplyvom mozaiky zážitkov, ktoré mu teraz ožívali, ani čo by mu ktosi pred oči postavil plátno a na ňom bežiaci film pamätných chvíľ so zosnulým.
„Vezmime si z neho príklad! Vedieť sa postaviť proti vetru, nepoddať sa, vstávať, oprášiť sa a ísť, chcieť ísť ďalej a dúfať, že postupne začne fúkať aj priaznivý vietor! Spomeňte si, keď sa tu niekedy zastavíte a pozriete sa na tieto tri slová. Stáť proti vetru,“ dokončil kňaz svoj prejav a opäť ho podčiarkol tým, že nechal znieť ticho.
„Ešte že nikto z nich netuší, prečo si si to na pomník žiadal napísať bez mäkčeňov a dĺžňov,“ udržiaval slzy aj úsmev Laco. „Keby len vedeli... Že Stat proti vetru, to je tvoje skutočné motto, ale znamená Šťať proti vetru. A že to bol tvoj skutočný level šťastia. Keď si sa mohol kdesi na kopci, kam sme spolu vyšli, spokojne vyšťať proti vetru,“ pomyslel si Laco, zopäl ruky a zahľadel sa ponad všetko kamsi do diaľky.

Marcel Páleš