Staroba nemusí znamenať osamelosť

Jedným z nepríjemných faktov, s ktorým sa musí naša spoločnosť vyrovnávať, je starnutie obyvateľstva. Nejde len o to, že treba vymyslieť, kto a ako bude zarábať na dôchodky. Znamená to aj, že sa definitívne musíme zamerať na potreby seniorov.

Každý o tom vie, málokto s tým niečo robí: seniori sú už celé desaťročia marginalizovanou skupinou obyvateľstva, na potreby ktorej sa nereaguje tak, ako by sa malo. Prístup, ktorý akoby hovoril: „sú už nepotrební, nevýkonní, a preto pre spoločnosť nezaujímaví“, je nielen nespravodlivý, ale môže sa spoločnosti ako celku vypomstiť.
Čo ľudia vo veku vlastne potrebujú? „Jednoznačne dôstojný život. A to neznamená iba primeraný mesačný príjem, ale aj vhodné zaobchádzanie. Zatiaľ je to ako začarovaný kruh. Seniori často trpia pocitmi osamelosti a nepotrebnosti, čo negatívne vplýva na ich zdravotný stav. Následne trpia chorobami, ktoré zhoršujú kvalitu ich života, prinášajú komplikácie do života ich blízkych a v neposlednom rade zvyšujú náklady na zdravotnícku starostlivosť a spôsobujú predčasné úmrtia. Existuje však dostatok riešení, aj experimentálne potvrdených, ktoré sa dajú aplikovať jednoducho a s výrazným pozitívnym efektom,“ hovorí socioterapeutka Lucia Skladanová z Inštitútu psychoterapie a socioterapie.

Osamelosť bolí

To nie je výmysel ani vzletný básnický obraz. Lekári prvého kontaktu by vedeli veľa hovoriť o tom, ako do ich ordinácií opakovane prichádzajú babky a dedkovia s tým, že ich niečo bolí. Raz je to hlava, potom brucho, medzitým kríže... Lekár urobí vyšetrenia, no krv, sonografia ani magnetická rezonancia neodhalia zásadný problém. Ako je to možné? Sú seniori ako malé deti? Vymýšľajú si? Chodia k lekárovi, aby sa mohli na chvíľu s niekým porozprávať? „Áno aj nie, vôbec to nie je čierno-biele,“ myslí si socioterapeutka. „Dávno je potvrdené, že prežívanie a emocionálna nerovnováha sa po čase prejavia ako fyzická choroba. Pred niekoľkými rokmi urobili výskumníci z Brigham Young University metaanalýzu mnohých štúdií o osamelosti a izolácii. Mali k dispozícii dáta niekoľko stoviek tisícov ľudí, teda naozaj veľkú vzorku, a výsledky boli jednoznačné – spoločenská izolácia spôsobila nárast predčasných úmrtí až o 50 percent.“ Navyše, osamelí a spoločensky izolovaní ľudia trpia zvýšeným krvným tlakom, majú zvýšenú hladinu cholesterolu, depresie a zásadne sa znižujú ich kognitívne zručnosti. Hrozí im oveľa väčšie riziko, že sa u nich rozvinie Alzheimerova choroba.

„Veľká Británia na tieto zistenia zareagovala naozaj razantne, vytvorila ministerstvo pre osamelosť, ktoré má nastaviť a riadiť stratégie pomáhajúce tomu, aby sa z osamelosti nestala celospoločenská epidémia. Netrpia ňou len seniori, postihuje ľudí v každom veku vrátane detí a tínedžerov, ale starí ľudia sú zatiaľ najpočetnejšou a najzraniteľnejšou skupinou,“ konštatuje L. Skladanová.

Slovenské možnosti

Na Slovensku zatiaľ ministerstvo pre osamelosť nemáme a zrejme tak rýchlo ani nevznikne. Našťastie existujú projekty zacielené na seniorov a kvalitu ich života. Jedným z nich je Agapé Senior Park, ktorý vyrastá v obci Horný Bar na Žitnom ostrove a ktorý sa svojou filozofiou líši od mnohých podobných zariadení. Nebude to totiž iba klasický „domov dôchodcov“, kde budú mať ľudia vo veku strechu nad hlavou, kde sa im postarajú o jedlo a zdravotnú starostlivosť.
„Naším cieľom je, aby boli klienti Agapé Senior Parku vnímaní ako ľudské bytosti po všetkých stránkach, čo znamená, že okrem základných fyziologických potrieb musia mať naplnené aj sociálne potreby. Je dôležité, aby mali priateľov, pocit užitočnosti a zmyslu života,“ hovorí spoluautorka projektu Agapé Senior Parku Adriana Škriniarová.
Spomínaný senior park bude poskytovať služby pre 120 klientov a pod jednou strechou bude veľa príjemných služieb ako v dobrom dovolenkovom hoteli. Napríklad kozmetika a kaderníctvo, balneoterapia, masáže, ale aj mnoho inovatívnych terapií a spoločenských aktivít, ktoré budú mať úplne iný vplyv na kvalitu života ľudí vo veku, než je doteraz bežné.

Význam malých skupín

„Jednou z dobrých ciest, ktorou sa vydali napríklad aj vo Veľkej Británii, je vytváranie komunít, respektíve spájanie skupín, ktoré si môžu byť navzájom osožné. Napríklad deti v predškolskom veku so seniormi alebo vytváranie malých skupín aktívnych seniorov, ktorí sa namiesto toho, aby sedeli doma a čakali, kedy ich konečne prídu navštíviť deti, sami starajú o iných seniorov, ktorí už nie sú takí samostatní,“ menuje príklady z praxe socioterapeutka.

V Hornom Bare to má fungovať podobne. „Dôležité je spojiť obyvateľov senior parku s miestnou komunitou, aby sa nikto necítil vylúčený. Preto napríklad lekári v zariadení budú k dispozícii aj pre ľudí z obce,“ vysvetľuje A. Škriniarová. „Bude to komplex so službami pre ľudí bez ohľadu na ich vek či diagnózu.“ A keď je už reč o diagnózach, špecializovaný pavilón bude určený aj pre ľudí s Parkinsonovou a Alzheimerovou chorobou.