Spomienka na prázdniny

Končí školský rok a mnohí z nás, ktorí majú ratolesti, rozmýšľajú čo s nimi. Ako im spestriť čas prázdnin, aby to nebolo ako cez školský rok, aby to bolo niečo nové, zaujímavé. Aby nepresedeli celé prázdniny pri počítači od rána do večera, ale aby robili niečo zmysluplné, na čo by radi spomínali.

Keď som bola malá, chodila som na prázdniny do dedinky pri Nových Zámkoch, odkiaľ pochádzal môj otec. Táto dedinka sa volá Veľké Lovce. Zaujímavé, že takéto prázdniny, ktoré boli pre mojich rodičov materiálne najmenej nákladné, boli pre mňa najkrajšie. Boli totiž o niečom novom, pre mňa zaujímavom a netradičnom. Prázdninovala som v rodine otcovho bratranca, uja Jožka a jeho ženy tety Eržiky. Pre mňa, panelákové dieťa bolo netradičné už to, že bývali na dedine. Mali veľký hospodársky dvor, plný zvierat. Sliepky, husi, kačice, ktoré teta Eržika kŕmila a učila ma, ako a čím ich kŕmiť, to bolo veľmi zaujímavé. Ujo Jožko, pokiaľ nebol v práci sa staral o zajace, ktoré choval vo veľkom množstve, a ja som ich chodila obdivovať. Niektoré boli biele, iné čierne a niektoré strakaté. Pozerali na nás červenými očami a mlčky hrýzli hlúby z kapusty. Najviac som sa čudovala tomu, že zajac nevydáva žiadne zvuky, aspoň ja som nič nepočula. Vo dvore boli ešte zavreté prasiatka, ktoré krochkali a strážca dvoru bol čierny psík, ktorý hlasno brechal, keď uvidel neznámu tvár. Po čase si na mňa zvykol a veselo vrtel chvostom. Vo  veľkej záhrade rodina pestovala všeličo možné, veľa zeleniny a v záhrade bolo veľa ovocných stromov, čerešne, marhule, slivky, ringloty, ktoré teta Eržika zavárala na zimu.  Mali tri deti v mojom veku a vo veku mojich súrodencov. Celé dni sme sa prehrali na vojakov, strieľali sme na seba drevenými pištoľami a preháňali sme sa po dvore. Sedeli sme na deke a hrali karty. Napchávali sme sa koláčmi a buchtami, ktoré mali takú chuť, ktorú ja nikdy nevytvorím.. Na obed sme jedli skromné jedlá, ako špekačky s tekvicovým prívarkom a fantasticky nám chutili. V piatok sme my najstarší išli do miestneho kina. Teta Eržika  s ujom Jožkom boli skromní, obyčajní ľudia, avšak úžasne milí a dobrí. V ich dome bolo niečo, čo v mnohých rodinách chýba, a to súdržnosť a láska.

Toto bývali pre mňa, mestské dieťa úžasné zážitky a dni, ktoré som vo  Veľkých Lovciach strávila. Rýchlo sa míňali a mne sa nikdy nechcelo ísť domov. Na revanš sme zase svojich bratrancov a sesternice z druhého kolena zobrali zase my do Piešťan, kde sme sa chodili kúpať na Evu. To bolo zase nové pre nich.

Opísala som prázdniny, ktoré mi najviac utkveli v pamäti, a na ktoré spomínam dodnes. Okrem iného,  boli o dobrote a láske domácich a na to sa nezabúda.

Slávka