Smútok, nuda, ignorácia – ako ich správne zmierňovať u tých najmenších?

Upokojiť dieťa, zamerať jeho pozornosť na veselšie veci, alebo prispieť k úplnej zmene pohľadu a názorov je tou najťažšou výzvou pre rodiča. Teší nás individualita a osobnosť našich detí, no niekedy máme pocit, že sa v niečom odlišujú od normálnych prejavov. Rodičovská intuícia takmer nikdy neklame, preto ju využívajme aj pri detskom smútku, ignorácii a „ustavičnej“ nude.

Každá emócia prináša buď uvoľnenie, alebo v nás ešte viac zhoršuje napätie. Deti ich postupne spoznávajú, učia sa ich pomenovať, no to pre ich zdravý psychický, ale aj spoločenský rozvoj nestačí. Máme ich učiť správne ovládať každú pohnútku a vedieť nimi samostatne „pracovať“. Zvlášť pri tých negatívnych, aby sa nevystupňovali v agresiu a nenávisť.

• Smútok

Ak dieťa často podlieha skleslej nálade a uzaviera sa do seba, nedovoľte mu dusiť to v sebe. Najlepším liekom je rozhovor, ale nielen vo chvíľach, keď sa drobec necíti šťastne. Rodičovský záujem potrebuje pravidelne, hoci len na pár minút, no treba sa tomu úplne „oddať“.

Na dieťaťu si všímajte každé gesto, ako sa tvári a reaguje na rozličné témy. Ak si myslíte, že smútok v ňom znásobuje blízky okruh kamarátov, nesplnený sľub od vás na narodeniny alebo strata blízkej osoby, nebojte sa otvoriť aj tieto témy. Dieťa (približne od 3 rokov) potrebuje mať vo veciach jasno. Ešte väčšie napätie v ňom vyvolávajú odpovede typu Neviem, lebo je to tak, možno, azda. Buďte k nim úprimní a v odpovediach čo najviac konkrétni. Inak svoj smútok nikdy nezvládnu, prerastie k frustrácii a zlému sebauvedomeniu.

Ako dať ďalej dieťaťu najavo, že vám záleží na jeho dobrej nálade? Hrajte sa s ním ako malé deti, nech pociťuje rovnocennosť a čo najrýchlejšie sa odviaže. V každej domácnosti sa nájde čo kufrík, ale priam celý batoh dobrých rodičovských nápadov na výlet, chutný koláčik alebo vystrájanie po daždi v mlákach. Sú to nádherné aktivity, ktoré rozosmejú každého drobca.

• Ignorácia

Dieťa vás ignoruje a všetko si robí po svojom. To sa môže prejaviť aj u tých najmenších, ale aj starších školopovinných či vo vyššom pubertálnom veku. Najlepšie je tieto prejavy eliminovať čo najskôr a začať tou najbežnejšou metódou – jeden príkaz, jedno varovanie a jeden „vážny“ následok. To však musíme zvládnuť a do bodky splniť najprv my, rodičia. Ak dávame dieťaťu príliš veľa šancí, nikdy nás neuposlúchne, naše reakcie sú preňho mätúce a často ich nedokáže ani všetky prijať naraz. Rastie v nich tak nedôvera a nezáujem k nám, čo sa onedlho prejaví bežným ignorovaním. Rodič len vraví a vraví, no čo z toho je najdôležitejšie? Asi nič – odpovie si dieťa samo.

• Nuda

Nuda je podľa mnohých psychológov zdravá, prirodzená a potrebná. Rodičom sa však pri počutí týchto štyroch písmeniek dvíha tlak. Prečo? My to považujeme za signál, že sa od tohto okamihu máme dieťaťu venovať a vymýšľať mu rôzne aktivity. Opak je však pravdou! Dieťa sa musí vedieť popasovať aj so svojou mrzutosťou, nesprávnym organizovaním svojho času a výberom hier.

Niekedy je nuda dôsledkom nezáujmu okolia o spoločnosť vášho dieťaťa. Dieťa musí prísť samo na to, že najlepšie sa mu hrá a zabáva s rovesníkmi a každú aktivitu si musia spoločne odsúhlasiť a hrať sa ako jeden kolektív. Pri samostatnom hraní skôr dochádza k neistote, načo nadväzuje ticho a sebareflexia. Tie sú po každej aktivite taktiež zmysluplné a prospešné. Dieťa si uvedomuje seba ako osobnosť a začína spoznávať aj svoj vlastný vzťah k okoliu.   

Tatiana