Smutný pamätník

Keď ma prepadne velikánska nuda, neviem, čo so sebou. Najčastejšie sa v takom prípade hodím do gauča a sledujem telku. Za predpokladu, že sa vo svojej izbe už istý čas cítim ako stratený v Afrike, začnem upratovať. No väčšinou si to zorganizujem tak, že všetko zvalím na mladšiu sestru. Teraz nemyslím na porozhadzované veci, ale na vinu za neporiadok. Neobviňujte ma, že som zlá, ja som úplne normálna a k tomu ešte aj staršia sestra.

Medzi môj plán bé, cé a dé radím listovanie v tom istom časopise už po stýkrát, telefonovanie so známymi aj s menej obľúbenými osôbkami, teda s hocikým, koho mám v zozname a je momentálne dostupný. Prechádzky v prírode veľmi nevyhľadávam, postačí mi, ak mi niekto napíše, že sa chystá do parku, a ja s ním posediačky prežívam každý jeden ubolený krok. Jednoducho povedané, som priateľ do každého počasia, len počas silných búrok by ste sa mohli zariadiť trochu inak.

Keď ma znenazdajky minulý týždeň prepadla nuda, vôbec som sa jej nebránila, neprotirečila som, zachovala som pokoj a rozvahu. Prišla, tak bude tu! Privítam ju, usadím a môžeme spolu niečo zažiť. Lenže telka bola táák ďaleko, až som radšej zostala nehybne ležať na posteli, časopis som už aj prerecitovať mohla, a tak bolo načase, vymyslieť niečo nové. Ach, keby myslenie nebolelo, s radosťou by som premýšľala aj v noci! Rozhodla som sa, že zaborím svoj vážený nos do starého pamätníčka. Načiahla som ruku na policu nad posteľou, stiahla som pamätník do svojho náručia a rehotala som sa ako bláznivá primadona.

Janík mi v tretej bé nakreslil srdiečko, bol do mňa až po uši, lenže ja som mala vtedy iné plány. Na lásku som mala ešte čas, chcela som úspešne dokončiť prvý stupeň na základnej a potom sa rozhodnúť, či ročník 5 až 9 nebude nad moje sily. Listujem ďalej a vidím obrázok s nejakými pokémonmi, veď vtedy tie postavičky boli v móde, tak sa mi, prosím, nesmejte. Okrem týchto roztomilých čarbaničiek, ktoré ma aj vo “vyššom“ veku rozosmejú, potešia a naladia na správnu nôtu, som sa prelistovala k jednému menej úsmevnému obrázku.

V čase jeho vzniku bol určite až príliš úsmevný, radostný, no život je nevyspytateľný. Spolužiak Tomáš mi v piatej triede venoval obrázok, kde bola načrtnutá váza s kyticou sýtočervených ruží, čo vyzerali ako skutočné. Chlapec mal jednoducho talent na kreslenie, no emotívnejšie bolo venovanie pod obrázkom: „Nemiluj, keď nebudeš cítiť lásku, neplač, keď zatúžiš sa smiať, nemlč, keď budeš cítiť bolesť...“ Možno by sa mi po prečítaní nenatisla ani jediná slza do očí, možno by som sa len pousmiala a otočila na ďalšiu stranu, keby pred štyrmi rokmi neprehral Tomáš boj s tou najzákernejšou chorobou. Nakoniec som sa dosýta vyplakala a dúfam, že ma tak skoro žiadna nuda neprepadne.

Tatiana Kovalčinová