Smutný koniec Bieleho slona

Na juhovýchode Ázie, medzi Bangladéžom,Indiou, Čínou, Laosom a Thajskom, sa rozprestiera krajina, ktorá sa dlhé stáročia volala Barma.

Od 11.mája roku 1989 sa nazýva Myanmar. Po dlhoročných bojoch za nezávislosť získala 4.januára 1948 samostatnosť, ale jej obyvatelia bojujú o svoju slobodu naďalej. Celá krajina je rozsiahlou zelenou záhradou, stále kvitnúcou pod žeravým tropickým slnkom a výdatnými lejakmi; záhradou paliem a kaučukovníkov, ktoré pripomínaju naše brezové háje; záhradou banánovníkov, rozsiahlych lesov a džunglí so vzácnym týkovým drevom. Krajina je pretkaná tisíckami obdĺžnikov a štvorcov ryžových polí. Je krajinou, na ktorej je rozsiatych nespočetné množstvo pagod a pagodičiek. Vraj ich je okolo troch miliónov.

Prvý historicky dokázaný barmský feudálny štát Pugam vznikal už v roku 849 nášho letopočtu. Najväčší rozmach zažil v 16. storočí, keď dochádzalo k zjednocovaniu mnohých kniežactiev na silný štátny celok, ale aj k zakladaniu prvých prímorských osád moreplavcami z Portugalska a neskôr aj z Anglicka a Holandska.

Po vojnách s Britmi bola Barma nútená podpísať s Britániou koloniálnu zmluvu: od roku 1886 do roku 1937 bola britskou provinciou spravovanou z indickej Kalkaty a potom až do roku 1947 bola samostatne spravovanou britskou kolóniou.

Po vojnových rokoch, keď Barmu obsadili Japonci, došlo k vzbure proti Britom. Krajina vyhlásila nezávislosť, ale tá ešte neznamenala slobodu pre miestnych ľudí. Dlhé roky Barma bojuje za to, aby v jej krajine platili základné ľudské práva. Barma je dnes jednou z najchudobnejších krajín v oblasti, napriek tomu, že kedysi bývala najúrodnejšou. Aj napriek svojej nepriaznivej situácii a historickému vývoju si však dokázala zachovať mnohé osobitosti.

Neodmysliteľné pagody

Dnes je Barma (či Myanmar, ako sa teraz nazýva), ak obídeme politickú situáciu, krajinou pagod a prastarých rituálov. Je ťažké určiť, koľko pagod v tejto krajine vlastne stojí. lch počet sa blíži k trom miliónom. V každom meste i dedine, v záhradkách i osamelé v poliach, pri cestách, na brehoch riek a jazier, okolo chatrčí i výstavných domov, v nížinách i na odľahlých pahorkoch - všade sa stretnete s ladným tvarom rôznych pagod, obielených i pozlátených. Nie je výnimkou, že v blízkosti pagody je socha ležiaceho alebo sediaceho Budhu. Blahosklonne sa usmieva na veriacich, ktorí mu prinášajú rôzne obety - väčšinou kvety, sviečky a niekedy aj trochu ovocia. Pagody vyrastajú spolu s novými obydliami a stávajú sa neodlučnou súčasťou barmského prostredia.

Najpozoruhodnejším klenotom medzi pagodami je určite najväčšia budhistická pagoda na svete, slávna Šveitigoum. Jej vonkajšie steny tvoria pláty z rýdzeho zlata. Pôvodne bola pagoda vysoká asi 8 metrov. V roku 1326 nášho letopočtu merala 20 metrov, dnes siaha do výšky 109 metrov. Jej obvod dosahuje takmer pol kilometra a okolo jej základu je postavených ďalších 68 menších pagod. Dolná časť pagody je terasovitá stredná časť znázorňuje zvon a horná časť puk banánovníka (pokrytého 8688 zlatými plátkami). Na ich vrchole sa vypína zlatá zemeguľa s priemerom 25,4 centimetra, zdobená niekoľkými stovkami diamantov a drahých kameňov.

Okolo zlatej pagody sú rozsiate svätyne s postavami Budhu, zhotovenými väčšinou z alabastru, bronzu či mosadze. V severozápadnej časti nádvoria je umiestnená socha zakladateľa Sveitigoumu - kráľa Okkalapu. V tejto časti nádvoria zasadil prezident vtedajšieho Barmského zväzu v prvý deň nezávislosti krajiny figovnik darovaný z Indie. Na rôznych miestach okolo pagody nachádzame "kamene želaní". Legenda hovorí, že kto ľahko zdvihne kameň, tomu sa jeho želanie splní.

Pod Mandalajským vrchom

Zlatá pagoda nie je jedinou svetovou raritou, ktorú Myanmat ponúka. Ďalším unikátom je hoci posvätný Mandalajský vrch. Obyvatelia Barmy veria, že sa dožijú vysokého veku, ak vystúpia na jeho vrchol. Podľa legendy práve odtiaľ Budha prorokoval vznik a rozvoj mesta, ktoré sa stane strediskom jeho učenia. Predpoveď sa splnila v roku 1857, keď kráľ Mintoun založil mesto Mandalaj. Prvý raz porušil zvyk svojich predchodcov, ktorí pri zakladaní miest zaživa pochovali väčší počet ľudí. Namiesto toho dal na všetkých svetových stranách zapáliť olej vo veľkých nádobách. Na svahu kopca prikázal postaviť svätyňu so sochou Budhu, vyrezanú z jediného obrovského kusa mramoru, ktorý sem dopravilo z blízkych hôr po trinástich dňoch námahy desaťtisíc mužov.

Pod Mandalajským vrchom sa nachádza spomínaný svetový unikát - najväčšia kniha na svete. Okolo ústrednej pagody Kuthoulto stojí v troch radoch 729 monolitov z bieleho mramoru, každý z nich je chránený miniatúrnou pagodou. Na monolitoch je vytesaný úplný text budhistického kánonu - Tripitaky. Každá strana je pol metra dlhá, 106 centimetrov široká a je na nej 80 až 100 riadkov textu písaného pozlátenými písmenami. Ak by mal niekto záujem kamennú knihu prečítať, musel by čítaniu venovať po ôsmich hodinách denne 450 dní. Na jej výrobe pracovalo osem rokov 50 rytcov a korektúry robili skupiny učených mníchov. V roku 1871, v čase piateho budhistického synodu, sa pri čítaní textu vytesaného do mramoru vystriedalo bez prerušenia 2400 kňazov. Prečítali ich za 150 dní. Byť mníchom v štáte, ktorý sa vyhlasoval za socialistický, nie je napodiv nič zvláštne. Roky sa tu zachovávali starobylé rituály. Starí mnísi i malí chlapci s oholenou hlavou a v oranžovo-žltom rúchu kráčajú v rade za sebou zavčas ráno od domu k domu. Nesú čiernu lakovanú nádobu, do ktorej im ľudia vkladajú jedlá, väčšinou ryžu. Mnísi ani oči nezdvihnú, nepoďakujú. Veď neprijímajú almužnu, ale umožňujú tým, čo plnia ich nádoby, aby urobili dobrý skutok. Niektorý z mníchov sa niekedy zastaví hoci pri strome a obsah misky vysype. Pre potulných psov, vtáky, mravce či jašterice. Kým príde do kláštora, svoju misku opäť zaplní. Smie však jesť len do pravého poludnia. Odvtedy až do nasledujúceho rána je povinný držať pôst.

Byť mníchom sa oplatí

Podľa obyčajov vstupujú aj celkom malí chlapci aspoň na krátky čas do kláštora, aby sa naučili základy budhizmu. Povinnosťou mníchov v kláštore je predovšetkým meditovať o pominuteľnosti všetkého pozemského, o márnosti žiaľu i radosti, pôžitku i bolesti. Ak niekoho omrzí svet, môže ísť do kláštora na tak dlho, ako sa mu zapáči. Ale môže aj z kláštora kedykoľvek odísť.

Ak tunajší človek pozve do svojho domu hladného pútnika alebo budhistických mníchov, aby im ponúkol stôl plný jedla, nerobí to len z pohostinnosti. Vedie ho k tomu predovšetkým viera o zaslúženej odplate za konanie dobrých skutkov. Budhisti považujú mníchov za stelesnenie svätosti a preukazujú im veľkú úctu. Pozývajú ich do svojich domovov na pohostenie a pobožnosť. Pre rodinu je to významná chvíľa, ktorej predchádzajú dlhé prípravy. Mnísi sú pozývaní už na šiestu hodinu ráno. Neskorší čas nie je vhodný. S jedlom by sa museli ponáhľať. Domáci oltár so sochou Budhu hostitelia ozdobujú kvetmi a rozsvietia sviečky. Mladší syn stojí pri vchode a bavlneným sarongom otiera bosé nohy vstupujúcich mníchov. Zasadnú okolo nízkych stolov na rohože a po krátkej modlitbe ženy prinesú rôzne pokrmy: rybiu polievku, varené a sušené ulitníky, korenenú ryžu, varenú i surovú zeleninu. Jedlo musí byť nakrájané na malé kúsky, pretože mnísi ho nemôžu lámať ani trhať

Pri stole nevedú spolu rozhovor a nežiadajú pridať jedlo. Ryžu, ktorú je v Barme zvykom jesť rukami, jedia opatrne, aby im nepadala späť do taniera, či na stôl. To by znamenalo potupu. Po hlavnom jedle sa podávajú zákusky, káva a horúci čaj.

Keď je pozberané zo stolov, vykonajú hostia s členmi rodiny pobožnosť. Zatiaľ čo najváženejší mních nahlas odrieka modlitbu, hostiteľ po kvapkách vylieva vodu do misky. Je to symbol, ktorý vyjadruje spojenie a účasť na obrade medzi živými a mŕtvymi členmi rodiny. Kňaz zakončí pobožnosť vďakyvzdaním za dobro preukázané pánom domu a udeľuje rodine požehnanie.

Voda očisťuje telo aj myseľ

S vodou je spojený aj ďalší barmský rituál: tindžan, teda barmský Nový rok. Oslavy trvajú tri dni a väčšinou pripadnú na polovicu apríla. Od najmenšej osady na okraji džungle až po husté zaľudnené ulice v hlavnom meste sa ľudia polievajú vodou, aby sa očistili od telesnej i duševnej nečistoty. Veria, že zo seba zmývajú starosti a že voda odstráni ich vzájomné rozpory. Na uliciach si ľudia stavajú sudy, vane, hrnce a konvice plné vody. O polievanie sa stará väčšinou mládež, ktorá neváha použiť na okoloidúcich aj striekačky všetkých možných rozmerov. Pred polievaním sú v bezpečí len budhistickí mnísi. Všade sa pokrikuje, niekde sa tancuje a spieva. Najmä sa však plytvá vodou, ktorá začína byť v tomto suchom a horúcom období vzácnosťou. Ale všetci veria, že o niekoľko dní už možno príde výdatný tropický lejak a nedostatok vody nahradí.

Po dvoch dňoch sa hlučné veselie pomaly upokojí a mení sa na konanie dobrých skutkov. Ľudia sa zúčastňujú obradov pri pagodách, upratujú kláštory a modlitebne, umývajú nespočetné sochy Budhov, pozývajú mníchov na pohostenie do svojich domovov a prinášajú obety k pagodám.

Nikoho neprekvapuje, že v Barme sa dodnes používajú ako pomocníci pri ťažkej práci slony, najmä pri ťažbe a premiestňovaní týkového dreva. To však nie je všetko. V tejto krajine ako v jedinej na svete existovalo ešte koncom 19. storočia zvláštne ministerstvo pre starostlivosť o posvätného bieleho slona. Minister mal na starosti nielen zásobovanie Lorda Bieleho slona (tak znel titul zvieraťa), ale aj jeho duchovný život.

Jeho slonie Veličenstvo

Barmský posvätný slon bol nesmierne uctievaný. Vždy sa ocital v hierarchii hneď za Jeho Veličenstvom. Kráľ mal právo na deväť bielych slnečníkov, Biely slon na dva. Okrem toho mal právo aj na štyri zlaté slnečníky. Okrem kráľa a slona sa nemohol niklo iný v krajine odvážiť vyjsť von s bielym slnečníkom. Stálo by ho to krk. Možno preto sa aj dnes väčšina Barmčanov chráni proti tropickému slnku čiernymi dáždnikmi.

Keď bol posledný barmský kráľ nútený ptatiť vysoké náhrady Angličanom, začal najskôr šetriť v štátnej správe, a dokonca obmedzil aj dôchodky Bielemu slonovi. Vlastnoručne mu napísal dlhý ospravedlňujúci list na palmovom liste a žiadal o prepáčenie, že časť dôchodkov, ktoré mu právom patria, sú použité na uspokojenie barbarov. Slon vraj bol odvtedy skleslý a často aj zlostný.

Keď barmské kráľovstvo padlo a kráľa odviezli do vyhnanstva, Angličania slona poslali do rangúnskej zoo. Jeho slonie Veličenstvo čoskoro zahynulo. Možno od žiaľu z poníženia. Zatiaľ čo všetkých jeho predchodcov pochovali s kráľovskými poctami, posledný posvätný slon prišiel o túto slávu. Zostala po ňom len spomienka na jednu z najpozoruhodnejších osobitostí krajiny plnej pozoruhodností.

K. Stehno