Slovný erb našich dedín

Zaiste každý, komu oči rady spočinú na mape, zažil tú chvíľu, keď mu dáky zemepisný názov znenazdajky ostane visieť vo vedomí. Myseľ ho omára v mozgových neurónoch, prehadzuje ako loptičku z pravej do ľavej hemisféry a vychutnáva jeho akoby novú podobu. Kar-pa-ty, karpa- ty, ka-rpa-ty... Zo známeho názvu sa počína odvíjať starobylosť, čas zastáva, alebo sa vracia a o chvíľu sa nám zdá, že sme tomu nezrozumiteľnému názvu predsa len o kúštik viac porozumeli.

Názvy sú často svedectvom o slávnych remeslách, figliarstve, výmyseľnosti nášho rodu. Sú zdrojom poznania, ale aj rébusmi, ktoré zavše nevieme rozlúštiť. O Gabčíkove vieme, že dostalo svoj názov po hrdinovi česko-slovenského odboja počas druhej svetovej vojny, Jozefovi Gabčíkovi, rodákovi z Poluvsia, priamom účastníkovi atentátu na ríšskeho protektora v Čechách, Heydricha. Názov Nitra doložiteľne pochádza z čias veľkej Moravy; ten už nie je taký jednoznačný, ponúka viaceré výklady.

Mnohé názvy miest a dedín vznikli z osobných mien... pripomeňme Abrahám, Martin, Mikuláš, Matejovce, Pavel, Peter, Ivanka...

Iné dediny a mestá sa rozvíjajú podľa stromov... Brestovany, Buková, Cerovo, Drieňová, Jablonica, Jasenica, Javorová, Klenovec, Lipany, Orešany, Vrbové... Aj ich výpočet by nám zabral vera času.

Veľa je ich zvieracích názvov: Medvedzie, Havranec, Psiare, Konská, Jelenec, Turany, Vydrany, Jastrabá, Zuberec, Srnie...

Mnohé názvy sú "kovové" ....Železník, Cínovec, Meďodoly, Ortuťová, Zlatá Baňa, tu i tam sa nájdu "peňažné" názvy... Grajciar, Filier, Korunková, Zlatníky... Ale mnohé sú i dňové názvy: Pondelok je dedina pri Rimavskej Sobote, Stredy by sme našli aspoň štyri, Štvrtok je nielen pri Trenčíne, ale i na Žitnom ostrove a Sobôt máme na výber... Spišská Sobota, Rimavská  Sobota, Sobôtka, ba aj Sobotište pri Senici. Nedelište je pri Lučenci.

Vynechali sme utorok aj piatok? Správne. Po tie si zaskočíme do Českej republiky. Uterý je pri Plzni a Pátek pri Nymburku a pri Lounoch.

Kočí zámok som vídaval od útleho detstva priamo z okna. Spomínam si, že dlhý čas som jeho názov obsahovo nevnímal, do očí i pamäti sa mi vpíjal nevysoký vrch dohusta zarastený smrekmi, stojaci na chotárnom rozhraní Veľkého Rovného a Kolárovíc, ktoré sa dávnejšie nazývali Zlatá Studienka. Až neskôr som zámok hľadal a vyzvedal som sa, prečo je Kočí, keď tam nikdy, čo pamäť siahala, nijaké "kočky" neboli. Kočí zámok mal v miestnej meteorológii významný zástoj. Vedelo sa, že ak sa spoza neho prihnala čierňava, čoskoro zahučali hory a po krížnej doline sa prehnala búrka. Neraz nasledovala aj prietrž mračien.

S pribúdajúcimi rokmi sa zvyšovala aj moja zvedavosť. Raz sme sa vybrali ku Kočiemu zámku. Prekvapilo nás, že vysoká hora skrývala jeho skalnú podobu, belavé dosky-opuky trčali zo zeme. Kameň pekný, radosť naň pozrieť, a kde tu diera. Hádali sme sa, či je tam dáky Jánošíkov poklad alebo nejaká zver.

Vladimír Ferko:

Po rokoch som na Kočí zámok chodil znova, chystali sme sa stavať dom. Cementu po vojne nebolo, na základy sme tam lámali kameň. Raz večer ukonaní, ako len kameň vie ukonať človeka, sme sa vracali dole dedinou a tam na podstení stará Doktoríčka:

- Dzeže ste boli mládenci? Šak tam dziévek nenyl

- Kamen sme lámali, babka. Na Kočiém zámku.

- A viece, prečo sa volá Kočí? Pojce sem, já vám to porozprávam.

Až vtedy sme počuli o dávnych časoch, keď tu v celých Javorníkoch boli ešte nedotknuté hory, o prospektoroch, čo tu zlato hľadali, o lovcoch, čo kuny, ostrovidy a medvede lovievali. Jeden taký sa zatáral až sem, dopočul sa, že tu v dierach žijú rysy-ostrovidy. Po tých snoril zemepán najviac, lebo zatúžil po plášti z rysín. Príkaz znel - ani jediná dierka na kožke. Či od noža, či oštepa alebo šípu. Zemepán žiadal prvotriedne, ničím nepoškodené zimné kožušiny. Jeho lovec poznal takú loveckú stravu, že sa nakropil odvarom z mačacej zeliny, a to isté urobil aj lapenej srne či zajacovi. Keď sa tak schystal, dopratal návnadu medzi skaly a sám si ľahol na skalný previs. A len čo rys skočil a zahryzol sa do živej návnady uviazanej na povraze, lovec ho mykol k sebe a holými rukami ho zaškrtil. Tak pribúdala kožušina ku kožušine a pri siedmej zle. Rys pustil srnu, chmatol po ruke, hlboko zahryzol, žily pretrhol. Lovec so zvyškami síl priľahol zvera, a tak ich tam našli: zver už zhasnutý a človek div že nie stečený z krvi, len, len že sa vystrábil.

- No, potom sa ten jednoruký Macej, tak ho volali, tam hore usalašil. Takú kolibku zrubovú si zvalašil, a tam žil len z toho, čo dávala hora. Ale najviac z madu, kerý brával horským včelám.

Babka skončila rozprávanie. Nevedel som, či jej veriť a či nie. Onehdy som sa dozvedel, že hubári videli i na Kočom zámku rysa. Aj zver hneď spozná obľúbené miesta.