Slováci v chorvátskej Slavónii

Slavónia je kraj vo východnom Chorvátsku a tvorí ju územie, ktoré sa rozprestiera medzi tokmi riek Dráva na severe, Sáva na juhu a Dunaj na východe. Toto medziriečie je dlhé 270 km a široké 70 km a žije tu vyše milióna ľudí. Pod Slavóniu patria aj na východe okrajové územie Sriemu, ktorý bol v minulosti jednou z jej žúp a kde sa nachádza niekoľko Slovákmi obývaných dedín. Po rozpade Juhoslávie, počas bratovražednej vojny, patrilo toto územie medzi najviac postihnuté. Počas tejto vojny postihnutý bol aj Slovákmi obývaný ILOK, ktorý teraz opäť patrí  k Chorvátsku.

Slavónia je obilnicou Chorvátska, kde najmä poriečie Drávy tvorí rozsiahlu a úrodnú rovinu.
Hospodárskym, politickým a kultúrnym centrom Slavónie je Osijek, mesto s najväčším počtom obyvateľov. V západnej Slavónii sa nachádza aj mesto Pakrac a mesto Daruvar, ktoré je strediskom Čechov. Na východe sú známe mestá Vukovar a Vinkovce. V strednej Slavónii, kde žije najviac Slovákov, sa nachádzajú mestá Djakovo, Našice, Slavonski Brdo, Slavonska Požega a Nova Gradiška.
K Slovákom sa v Chorvátsku hlási viac ako 6 tisíc po slovensky hovoriacich obyvateľov a dovedna so Slovákmi, ktorí sa priskoro asimilovali, je tento počet až raz taký veľký.               
V Slavónii okrem vyslovene slovenských dedín sú aj dediny alebo osady, kde žije iba niekoľko slovenských rodín. Vít Ušák vo svojom diele Slováci  v Chorvátsku rozdeľuje usadenie Slovákov v Chorvátsku, presnejšie v Slavónii na päť oblastí: našická, djakovská, pakracká, požehská, východná Slavónia. Spomína celkom 26 dedín, kde žijú Slováci kompaktne, v diaspore alebo na okolí týchto dedín v osadách.
Dodnes žijú Slováci v ob- ciach Ledeník, Podgorač, Bračevce, Miljevce, Zokov Gaj, Dlha Medza, Podrumina, okolie Orahovice, Markovac, Jelisavac, Josipovac, Jurjevac, Beketince, Piškorovce, Lipovljany, Medjurič, Antunovac a okolie Čaglína, Brabárie, Jakšič a okolie, Osijek, Ilok, Soľany, Komletince, Babská a Lipovac.
Ťažký život Slovákov bývajúcich v hornom Uhorsku spôsobil, že ľudia hromadne opúšťali svoj rodný kraj a hľadali lepšie podmienky pre živobytie v južnejších čas- tiach. Tak už v polovici 18. storočia odchádzajú Slováci, prevažne z Kysúc, a usádzajú sa medzi riekami Sáva a Dráva v Slavónii. Prvé správy o príchode Slovákov sú z polovice 18. storočia, keď sa Slováci usadili v okolí Našíc. Najprv v Martine, Miljevciach a na okolí Orahovice, potom roku 1811 zakladajú Ledeník a koncom minulého storočia obce Markovac a Jelisavac. Aj v oblasti Djakova zakladajú Slováci roku 1881 od gruntu nové obce Josipovac a roku 1882 Jurjevac, pomenované podľa krstných mien djakovského biskupa Stro- ssamyera, ktorý ako majiteľ djakovského veľkostatku založil na mieste, kde na zamo- krených pôdach stál nížinný dubový les.
Najstarším občanom v Josi-povci, ktorého som pri storočnici obce navštívil a požiadal o svoje pamäti, bol staručký Michal Jantošík.
"Moji rodičia, otec a matka Eva Šurkalíková prišli do Josipovca z kysuckého Zborova. Otec umrel, keď som mal 13 rokov. Spomínal, že do Josipovca prišiel najprv zo Slovenska vlakom do Osijeku a odtiaľ ich potom priviezli do Josipovca kočom. V tom ča- se tu už stáli prvé koliby, lebo prví Slováci, ktorí sa sem dosťahovali, už predtým sa usadili v okolí Orahovice. Boli to rodiny Krcha, Šuliak, Kanísek a Kristek. Tieto dediny a domy stoja na mieste, kde bol les a tam si prisťahovaná rodina vyklčovala les a postavila kolibu zo stĺpov a dosiek a omazala ju hlinou. Neskoršie vyklčovali les aj za domom, a to na pozemky. Otec mal na Slovensku sedem bratov. Do Slavónie prišli traja. Všetci boli negramotní, a preto stratili akýkoľvek kontakt s príbuznými a so Slovenskom" - smutne konštatoval najstarší občan Josipovca.
A rozprávanie Michala Jantošíka je navlas rovnaké s takmer všetkými slavónskymi Slovákmi. Stratili akýkoľvek kontakt s krajom ich predkov, pretože na prvom mieste boli vždy existenčné podmienky,  o svoju existenciu v cudzom kraji museli tvrdo bojovať a pracovať. Na rozdiel od Slovákov, ktorí prišli do Vojvodiny oveľa skôr, nemali tu ani slovenské školy a slovenské bohoslužby. Je preto až obdivuhodné, že za vyše sto rokov úplne neasimilovali s chorvátskym jazykom a prostredím. Všetci ešte dobre hovoria kysuckým nárečím poznačeným srbochorvátskymi slovkami.
Slováci sa postupne dostávajú, a to prevažne koncom minulého storočia, do celej Slavónie, kde sa dodnes nachádzajú približne v päť- desiatich dedinách a osadách. Dá sa povedať, že kysucký živel tu spôsobil najväčšie osádzanie sa v období rokov 1880 - 1910. Sú jednotlivé prípady, že Slováci sem prichádzali aj tesne pred druhou svetovou vojnou. Niektorí sa však vzápätí na Slovensko vrátili.
Až na západnú Slavóniu pochádzajú tunajší Slováci prevažne z Kysúc. K hromadnému sťahovaniu Slová- kov do Lipovljan došlo v rokoch 1900 - 1910, keď sa tu usadili Slováci aj od Nitry, Prievidze, Trstenej, Novej Bane, Žiaru nad Hronom a Hriňovej. Zaujímavá je asociácia sťahovania vrchárskych obyvateľov, najmä z oblastí spomínanej Hriňovej, skadiaľ sa veľkopočetné rodiny húfne vysťahovávali na prelome a na začiatku tohto storočia aj do južnejších častí Slovenska.  V podstate ide často o tie isté mená. Všimnime si napríklad, že do Lipovljan v západnej Slavónii sa z Hriňovej vysťahovali rodiny Libiak, Marcinek, Kamenský, Pavčo, Nôta a s tými istými menami sa stretneme ešte aj dnes v osadách, ktoré v tom istom období vytvorili prisťa- hovalci z hriňovských lazov na Slovensku, napríklad v okolí Veľkého Krtíša. Prví prisťahovalci do Slavónie prichádzali prevažne po Váhu, Dunaji, Sáve a Dráve na pltiach a v neskoršom období prichádzali sem vlakom. Takmer vo všetkých prípadoch išlo o veľkopočetné rodiny alebo členov takýchto rodín, z ktorých otcovia a bratia ostávali na Slovensku. Vysokú pôrodnosť si kysuckí Slováci zachovávali aj na území Slavónie, kde prevládali 7 - 10 členné rodiny. Na príklade rodiny Jančulovcov z Djakova si možno najlepšie oživiť spomienky na ich starý kraj. Mária Zajacová prišla s otcom a matkou z Riečnice, okres Čadca do Markovca (teraz časť Našíc) roku 1893 ako päťročná. Ešte počas jej života som sa mal možnosť s ňou rozprávať v Djakove. Pamätala sa, že ako dievčatko nastupovala s rodičmi na vlak v Čadci, ako zastavil vlak v Krásne a keď výpravca kričal "Krásno, vystupovať", rozumela, že "Zhaslo, vystupovať", že bývali na lazoch, ako vyzeral ich dom, kde bola jabloň a ako im zhorel dom. Nezabudla pripomenúť, že ako jej mama pri rozlúčke s domom a krajom ukazovala symbolicky na vrch Rozsutec a plakala. Keď prišli Zajacovci do Markovca, žilo tam už sto rodín Slovákov a tak pre nich sa už do prenájmu od grófa Pejačeviča veľa zeme nedostalo a tak sa roku 1896 vybrali podobne ako ďalší Slováci z Markovca do Brazílie, kde Mária Zajacová zotrvala so svojimi rodičmi päť rokov. Keď odrástla, vydala sa roku 1905 do blízkej obce Bučje za Jozefa Jančulu, ktorý sa narodil v Starej Bystrici roku 1884 a prišiel do Slavónie roku 1900 so svojou matkou, bratom a tetou ako 16-ročný. Jeho otec odišiel za prácou do USA ešte zo Slovenska a zahynul pri práci v bani. Roľníci Mária Zajacová a Jozef Jančula ako manželia žili až do roku 1943 v Bučji a mali sedem detí.
V slovenskej obci neďaleko Djakova v Josipovci oslavovali Slováci storočnicu založenia obce len nedávno. Túto čisto slovenskú obec si založili Slováci pochádzajúci z Kysúc od gruntu na mieste, kde boli predtým močiare a dubový nížinný les. Na mieste vyklčovaného lesa si tu prvé drevené koliby začali stavať Krchovci, Šuliakovci, Kanískovci a Kristekovci, ktorí sa už o niečo skôr usalašili pri Orahovici. Už na jeseň roku 1881 stálo v Josipovci postavených prvých 53 kolíb. Poslední Slováci prišli sem priamo zo Slovenska ešte aj roku 1910 a tak v Josipovci prevládajú Slováci z Klubiny, Starej Bystrice, Krásna, Rudinej a Skalitého. Usilovnosť Josipovčanov je známa po celom okolí. V okrese mali prví zo všetkých obcí vodovod, vybudovali si bezprašnú cestu a vzhľad obce za ostatných dvadsať rokov sa zmenil na nepoznanie. Naši krajania okrem svojej roľníckej práce pomáhajú budovať aj svoje okresné mesto Djakovo, kde urobili pre jeho obyvateľov nie jednu prepotrebnú prácu pri výstavbe ulíc, amfiteátra a domov. Je potešiteľné, že v ostatnom čase sa v obci aktivizuje pestovanie tradície svojich predkov a pred niekoľkými rokmi, teda takmer po sto rokoch začali aj s vyučovaním slovenčiny a po vybudovaní novej školy s našou pomocou aj ďalšie predmety po slovensky. Veľmi peknú a prospešnú činnosť vyvíja aj Folklórny súbor Brativ Banásovcov. Tento vyše sto členný kolektív, ktorý má aj detskú skupinu, vystupoval takmer po celom Chorvátsku, ale aj na Podpolianskych slávnostiach v Detve. Zameriava sa predovšetkým na slovenský folklór, pochádzajúci z kraja svojich predkov - z Kysúc. Aj naposledy zožali veľký úspech na folklórnych slávnostiach celej Slavónie v Djakove, ktoré sú známe ako "Dakovačke vezovi". A už sa opäť tešia, že čoskoro budú môcť vystúpiť na Slovensku. Keď som videl ich vystúpenie na djakovskom amfiteátri pred päťtisíckou obdivovateľov folklóru a keď zanôtili a zakrepčili "Moje milé premilené jahody" a "Jahoda, jahoda, jahodový koreň", cítil som sa ako doma a takmer som neveril, že to na vysokej úrovni dokázali nadšenci slovenského folklóru z dediny, v ktorej žije sotva tisíc Slovákov. No sila potlesku patriaceho Josipovčanom na preplnenom amfiteátri, kde počas celého dňa vystúpilo 47 folklórnych súborov, ma o tom presvedčila. Je veľmi potešiteľné, že po dlhej dobe mlčania, prerušených kontaktov, ktoré spôsobili ťažké podmienky a život vysťahovaných Slovákov v minulosti, sa teraz nová generácia hlási k pôvodu svojich predkov, nadväzuje osobné a skupinové kontakty. Už nie je zriedkavosťou, keď sa na Slovensku alebo v slovenských dedinách Slavónie objavia kultúrne a športové družstvá z obidvoch krajín.

Ján Jančovic