Slnko zájde, klokan vyjde

Austrália a klokany patria k sebe. Európan prilietajúci na tento kontinent prvý raz, vari pod dojmom austrálskych prírodovedných filmov, očakáva, že ho klokany budú vítať už na letisku. Neboli tam. Ani v celom meste. A tak sme sa za nimi vybrali do austrálskeho Outbacku.

Súčasní predstavitelia vačkovcov sú predstavitelia veľmi starej fauny, ktorá má svoj pôvod v dobách rozdelenia Gondwany. Tento južný superkontinent pozostával z Južnej Ameriky, Afriky, Austrálie, Antarktídy, Madagaskaru, Indie a Nového Zélandu. K oddeleniu Austrálie došlo pred 55 miliónmi rokov a k hlavnému rozdeleniu vačkovcov pred 44 miliónmi rokov. Hlodavce a letúne (tie zastupujú hmyzožravé netopiere a plodožravé kalony) sú oveľa mladší obyvatelia tohto kontinentu a do Austrálie sa dostali predovšetkým z  juhovýchodnej Ázie. Treba však zdôrazniť, že s vačkovcami sa stretávame aj v južnej Amerike, kde ich žije asi tretina všetkých druhov. Vačica opossum prenikla z Južnej Ameriky takmer až ku kanadským hraniciam. Z fosílnych nálezov (zvyšky vyhynutých zvierat) sú vačkovce známe aj z Antarktídy a dokonca aj z Európy.

Čo teda odlišuje vačkovce od všetkých ostatných cicavcov? Je to predovšetkým spôsob narodenia mládaťa a jeho spojenie s matkou. Čas brezivosti je u vačkovcov veľmi krátky a mláďatá sa rodia pomerne nevyvinuté. Ich pôrodná váha tvorí len stotinu až tisícinu percenta váhy matky, čo je oveľa menej, než je to u iných cicavcov. Po pôrode, ktorý je v tomto prípade veľmi ľahkou záležitosťou, sa mláďa musí dostať vlastnými silami cez húšť chlpov k matkinej mliečnej bradavke. Tú pevne obomkne ústami, po čom sa koniec bradavky zdurí a u mláďaťa dôjde k čiastočnému zrastu ústnych kútikov. Tým vznikne veľmi pevné spojenie medzi matkou a mládaťom. U veľkého množstva druhov vačkovcov sa v okolí mliečnych bradaviek vytvára akési vrecko, ktoré sa otvára buď smerom k hlave (klokany) alebo smerom k ritnému otvoru (napríklad vombat alebo diabol medveďovitý).
Pre mláda nastáva vo vaku dlhé obdobie vývoja, keď sa stáva akýmsi "embryom vo vaku". Práve pre toto kožné vrecko - vak, ktorého ústie ovláda silný kruhový sval, dostali vačkovce svoj názov aj v latinčine - Marsupialia (marsupium - mešec, vak). Jedna samica klokana môže mať odrazu až tri mláďatá v rôznom stupni vývoja. Jedno sa vyvíja ako embryo v maternici, druhé je už pevne spojené s bradavkou a tretie mláďa je schopné samostatného pohybu, aj keď ešte stále saje a k matke do vaku sa vracia vždy, keď pocíti nebezpečenstvo.

ĽUDÍ SA NEBOJA
V legendárnych Blue Mountains si môžeme na trávnatých lúčkach, v tieni obrovských stromov, prezerať bezstarostne sa pasúce klokanie rodinky. Vzhľadom na to, že na austrálske pomery je to vlastne kúsok od Sydney, chodí sem aj mnoho miestnych obyvateľov. Návštevníkom parku a nadšených turistov nechajú klokany priblížiť sa takmer na dosah ruky a často od nich vylákajú kúsok chleba alebo inú maškrtu. Tí najodvážnejší rovnako ako ich nezbedné mláďatá si bez strachu a bez dovolenia prezerajú obsah našich vreciek a batohov. Ale to im človek rád odpustí. Takýto dôverný vzťah s klokanmi je možné nadviazať len v národných parkoch v okolí turistických základní a informačných stredísk. Tam nielenže klokany stratili svoju ostražitosť, ale zmenili aj svoje denné zvyky. Klokany sú živočíchy súmračné a vidieť ich môžeme až pri večernom súmraku alebo za svitu. Na lúčke pred informačným centrom národného parku však niekoľko klokanov poskakuje aj počas obedňajšej prestávky. Všeobecne prevláda názor, že klokany sú pomerne uniformná skupina živočíchov a väčšina ľudí má tieto vačkovce spojené s obrázkami z kreslených príbehov alebo so Skippim, hrdinom austrálskeho seriálu.  Pokúsme sa spoznať tento symbol Austrálie aj z iného pohľadu. Rozdielnosť klokanov je obrovská a biológ často pochybuje, či milé zvieratko, na  ktoré sa pozerá, je klokan alebo nie. Najväčší je klokan červený (Macropus rufus), ktorého telo je dlhé až 140 cm a samec váži až 85 kg. Naopak, najmenší je primitívny klokanik pižmový (Hypsiprymnodon moschatus), ktorý meria len 23 cm a váži iba 520 g. Austrálčania, ktorí celý svoj život prežívajú v kontakte s klokanmi, ich rozoznajú bez problémov.

ATLÉT BY IM ZÁVIDEL
Pre klokana sú typické dlhé a veľmi silné zadné končatiny, pomocou ktorých sa pohybuje. Klokan vlastne nebeží, ale robí jednotlivé skoky, ktoré môžu pri úteku dosiahnuť až desaťmetrovú dĺžku. Bežiaceho klokana ťažko niekto dobehne. Navyše pri skoku na dvoch nohách sa klokanie telo správa ako pružina, a tak spotrebuje menej energie než rovnako rýchlo bežiace zviera podobnej veľkosti, ale pohybujúce sa na štyroch. Dlhý a silný chvost slúži pri skokoch ako kormidlo a pri behu sa klokany chvostom zeme nedotýkajú. Neodrážajú sa ním teda pri skoku, ako sa niekedy mylne traduje. Chvost sa, naopak, používa pri pomalom pohybe ako piata noha, o ktorú sa klokan opiera, keď presúva dopredu zadné nohy. Keď klokan stojí, slúži mu chvost ako opora a spolu s oboma zadnými nohami tvorí akúsi trojnožku. Celkom inak používajú opory chvosta pralesné novoguinejské klokany a austrálske klokany rodu Onychogalea, ktoré sa opierajú o jeho zahnutú špičku zapichnutú kolmo do zeme. Zatiaľ čo klokančeky majú chápavý chvost všetky klokany túto schopnosť stratili, a opäť sa nevyvinula ani u stromových klokanov, ktorým by sa takýto chvost veľmi hodil.

BOXERI BEZ RUKAVÍC
Predné končatiny sú v porovnaní so zadnými neúmerne malé a krátke (dlhšie sú len u stromových klokanov), zato však veľmi šikovné klokany ich používajú predovšetkým na zber potravy, čistenie kožuška a samce ich využívajú na vzájomné súboje a na boxovanie. Pri súbojoch samcov veľkých klokanov sa útočník niekedy oprie o svoj chvost a oboma zadnými nohami vykopne proti svojmu súperovi. Práve pri zneužívaní klokanov na boxovanie s ľuďmi došlo niekedy k smrteľným zraneniam boxerov týmto nečakaným a veľmi silným kopnutím.
Potrava klokanov je predovšetkým rastlinná a je v nej veľké množstvo celulózy, ktorá je však pre cicavce nestráviteľná. Preto bylinožravcom vypomáhajú mnohé mikroorganizmy (predovšetkým baktérie) v ich tráviacom  ústrojenstve. Tie prostredníctvom fermentácie uvoľňujú z rastlinnej potravy energiu. Klokany majú žalúdok anatomicky iný od prežúvavcov a neprežúvajú, aj ony však majú symbiotické baktérie, ktoré im napomáhajú v trávení inak nestráviteľnej rastlinnej hmoty. Obrovský evolučný úspech klokanov ako živočíšnej skupiny bol podmienený práve ich schopnosťou využiť ako zdroj potravy rôzne trávoviny, ktoré sú hlavnou rastlinnou zložkou rozľahlých plôch Austrálie.
 Klokan tak na tomto kontinente obsadil životné prostredie, ktoré na iných svetadieloch využívajú predovšetkým rôzne kopytníky alebo zajace.