Sladké pokušenie

Najviac vajec sa spotrebuje cez Veľkú noc. Najviac šampanského zasa na Silvestra. Kedy zje svet najviac čokolády?

„Čokoláda je skutočný balzam pre ústa. Podporuje činnosť všetkých žliaz a napomáha dobrému zdravotnému stavu. Preto všetci, čo pijú čokoládu, majú sladký dych," tvrdil v roku 1705 amsterdamský lekár Stephen Blancardi. Iný z jeho vtedajších kolegov spomína muža, ktorý sa celých tridsať rokov živil len čokoládou a keksami, a občas trochou polievky. A čudujte sa: „Ešte osemdesiatpäťročný bol taký čiperný, že vyskočil na koňa bez pomoci strmeňov!"

Vtedy sa čokoláda považovala nielen za prostriedok predlžujúci život, ale aj za liek, ktorý pôsobí proti nespavosti, prečisťuje krv, znižuje horúčky, lieči poruchy trávenia, zvyšuje plodnosť a pomáha pri pôrode.

O prospešnom i škodlivom vplyve čokolády sa však v odborných kruhoch diskutuje dodnes. Podľa všeobecnej mienky sa vraj po nej kazia zuby i pleť. Niektorí odborníci vyhlasujú, že je to nezmysel, ba dokonca že kakaový prášok obsahuje látku, ktorá vznik zubného kazu naopak spomaľuje.

BUĎME VESELÍ!

Nikto z nich však nepochybuje o tom, že niektoré chemické látky, obsiahnuté v čokoláde - celkom ich je vyše 1200 - majú nezanedbateľný vplyv na našu náladu. Základná zložka, nazývaný theobromín, má podobný vplyv ako kofeín. Britský neuropsychológ Neil Martin zistil, že už len vôňa čokolády znateľne znižuje takzvané vlny theta v ľudskom mozgu a vedie k upokojeniu a uvoľneniu organizmu. Niektoré štúdie tvrdia, že práve preto spotreba čokolády inštinktívne rastie u žien v období premenštruálnych tenzií.
Časopis Science nedávno vydal štúdiu vedcov z amerického San Diega, podľa ktorých majú niektoré chemické zlúčeniny v čokoláde podobný efekt ako marihuana. S podobnou tézou prišiel aj časopis Nature, podľa ktorého tento účinok spôsobuje látka nazvaná anandamín.
Podľa niektorých odborníkov je však čokoláda výslovne nevhodná pre pacientov trpiacich migrénou, dnou, močovými kameňmi či epilepsiou.

Okrem lahodnej chuti mala pre stredomorských klerikov horká čokoláda ešte jednu nepopierateľnú výhodu. Vzhľadom na vysoký obsah tuku bola veľmi výživná, a tak im - podobne ako ich kolegom v severnej Európe pivo, nápoj boží - pomáhala prežiť obdobie pôstov. Kardinál Brancaccia síce v roku 1622 šalamúnsky vyhlásil, že „liquidum non frangit ieunum", teda že „tekutina pôst neporušuje", ale vášnivé debaty o tom, či je čokoláda tým, či oným, sa medzi teológmi viedli celé desaťročia.

VENUŠIN POKRM

Popularitu však nemala len vďaka týmto učeným sporom. Mnoho Európanov verilo, že účinkuje ako prostriedok na povzbudenie sexuálnej potencie. Napríklad Friedrich Hoffmann, osobný lekár saského vojvodcu Augusta, svojmu pánovi osobne pripravoval posilňujúcu zmes na báze kakaa s tvrdením, že tento nápoj posilní mužnú silu Jeho Jasnosti.
Päťdesiat rokov po tom jeho viedenský kolega Johann Michael Heider vo svojej štúdii Disputatio medico diaetica označil kakao za „Venušin pokrm" a z pochopiteľných dôvodov varoval pred jeho používaním rakúskych duchovných. Tých návrh zákazu obľúbenej pochúťky natoľko rozbesnil, že Heiderovu prácu ostentatívne spálili a jeho profesor Johanes Franz Rauch na hodinu vyletel z viedenskej univerzity.
Vtedy sa však po názvom „čokoláda" rozumela horúca kakaová hmota, ktorá sa nastrúhaná varila vo vode či v mlieku s cukrom. Až potom v roku 1828 prišiel Holanďan Conrad van Houten na to, ako oddeliť kakaové maslo od kakaového prášku. Cesta k tabuľkovej čokoláde bola otvorená a van Houtenova technológia sa pri jej výrobe používa dodnes.
Kakaovníky, pestované najmä v Južnej Amerike a v rovníkovej Afrike, plodia neustále. Na jednom strome vykvitne za rok až 100 000 kvietkov, ktoré vyrastajú nielen na konároch, ale aj priamo na kmeni. Pretože nevoňajú, nelákajú hmyz a 99,9 % z nich zostane neoplodnených. Dvadsaťcentimetrové plody, podobné červenofialovému melónu, obsahujú 30 až 50 bielych bôbov. Na jednom strome sa ich za rok urodí od 3 do 5 kg. Druh kakaovníka a kvalita bôbov má na výslednú chuť čokolády rovnako osudový vplyv ako hrozno na kvalitu vína. Bôby sa nechajú niekoľko dní kvasiť, potom sa pražia, šúpu, drvia a melú. Tlakom a teplom sa z nich získava tmavá pasta, ktorej lisovaním vzniká jantárovo žltá tekutina, zvaná kakaové maslo. Zostane tuhá hmota, ktorá sa melie na kakaový prášok. Chuťovú kvalitu čokolády najviac ovplyvňuje konšovanie, dlhodobé miešanie čokoládových vločiek s kakaovým maslom. Pri najjemnejších druhoch trvá až tri dni.

ZA HODINKY ČOKOLÁDOVÉ IMPÉRIUM

Okrem hodiniek a bankového tajomstva je čokoláda jedným zo svätej trojice pojmov, ktoré sa ostatnému svetu vynoria pri pohľade na helvétsky kríž. Ešte pred dvesto rokmi však Švajčiari o jej výrobe nemali ani poňatia, a tak sa nemožno čudovať, že notorický milovník čokolády Johann Wolf-gang Goethe si v roku 1786 pred výletom do Švajčiarska pre istotu do svojho cestovného vaku pribalil nielen dostatočnú zásobu nemeckého kakaa, ale aj hrnček na jeho uvarenie.
Praotcom švajčiarskej čokolády sa stal až cukrár Philipp Suchard. Prevádzkový kapitál vraj získal svojráznym spôsobom - v roku 1824 prepašoval do New Yorku kufor hodiniek a po návrate z Ameriky celý zisk úspešne predaného kontrabandu investoval do stavby prvej čokoládovne v Serriéres pri Neuchatelskom jazere. S ešte geniálnejšou myšlienkou, ktorá zo švajčiarskej čokolády urobila to, čím dnes je, však prišiel „chocolatier" Daniel Peter z Vevey. Toho totiž v roku 1875 napadlo pridať k čokoláde kondenzované mlieko. Jeho vynález odvtedy do našich dní víťazne dobýva svet, a najmä mladšia generácia dáva mliečnej čokoláde absolútnu prednosť pred horkou.

AJ VELIKÁNI MALI SLADKÚ PUSU

Wolfganga Amadea Mozarta nespájajú so svetom čokolády len marcipánové gule. O čokoláde sa spieva aj v jeho opere Cosi fan tutte. Sklaldbu na ňu zložil aj Igor Stravinskij. Z velikánov svetovej literatúry holdovali čokoláde nielen J. W. Goethe a F. Schiller. Vo svojom románe Buddenbrookovci o nej píše aj Thomas Mann, v hre Hrdinovia ju spomína G. B. Show, objavuje sa aj v diele R. L. Stevensona.
Čokoládové bôby vyšli na bankovkách a známkach Konga, Ghany, Španielska, Granady, Ekvádora, Trinidadu a Tobaga.
Čokoláda sa dostala nielen na Mount Everest, ale aj na Mesiac. Edmund Hillary a jeho verný Šerpa Tenzig jej cestou na najvyššiu horu sveta spotrebovali celé kilá, od začiatku vesmírnych letov patrila k základnej zložke jedálneho lístka kozmonautov, vrátane výprav Apolla.
V osemdesiatych rokoch, kedy Amerika prežívala vlnu čokoládovej horúčky, vychádzal v USA časopis Chocolate News. Tlačil sa na hnedom papieri, prevoňanom čokoládovou vôňou.