Sladká vôňa Capri

Ostrovom Sirén nazýva Capri mytológia, podľa ktorej tu žili napoly ženy napoly ryby, lákajúce svojím spevom moreplavcov k zradným útesom, o ktoré potom roztrieštili svoje lode. Výnimkou pri svojej plavbe nebol ani Homérov Odysseus - mal však veľké šťastie. Pred cestou ho varovala čarodejnica Kirké a poradila mu, ako nebezpečenstvu čeliť. Odysseus teda svojej posádke rozkázal zapchať uši voskom a sám - zvedavý na spev Sirén - sa nechal priviazať k stožiaru. Loď teda nástrahám šťastne unikla.

 

 

Gréci nazvali vápencový ostrov Kapros, Ostrov kanca, ale nie je celkom jasné, čo ich k takémuto názvu inšpirovalo. Pevnina pripomína svojím tvarom skôr ležiacu kozu: existenciu týchto zvierat zhodou okolností dokazuje spis zo 17. storočia, ospevujúci riccotu - syr z kozieho mlieka. Rimania z gréckeho slova neskôr odvodili Capreae. Tento kúsok zeme - od východu k západu 6 km dlhý a 1 až 3 km široký - však bol osídlený už v paleolite. Prví osadníci - Pelaskovia, Féničania a Gréci, ktorí zanechali na ostrove stopy svojej kultúry, sem prišli zo svojich kolónií v južnom Taliansku. Po nich nasledovali Rimania, vládcovia neapolskí a amalfskí, Longobarďania, Saracéni, Normani, páni z Anjou, aragonskí Bourboni, Angličania, Francúzi, Taliani a počas druhej svetovej vojny aj Američania. Slávnym majiteľom čarovného kusa pevniny bol rímsky cisár Augustus (63 p.n.1. - 14 n.l.), ktorý sa doňho doslova zamiloval. Keď navštívil Capri prvý raz, ostrov mu vyrazil dych. Bez zaváhania dohovoril s Neapolom obchod, s ktorým Neapolčania, pochopiteľne, vrelo súhlasili - výmena malého skalnatého Capri za veľký a úrodný rímsky ostrov Ischia bola pre nich veľmi výhodná. Roku 29 p.n.l. sem Augustus, uchvátený tunajšou prírodou, presídlil, ale do charakteru svojho ostrova veľmi nezasahoval. Po tomto vládcovi tu zostali len základy vily Damecuta. Iný prístup praktikoval o polstoročie neskôr Augustov adoptívny syn Tiberius (42 p.n.l. až 37 n.l.).  Pretože ho divočina vôbec nevzrušovala, rozhodol sa vytvoriť z polopustého ostrova kvitnúcu záhradu. Natrvalo sa na Capri usadil roku 26 a žil tu až do svojej smrti (objednanej Caligulom, jeho nástupcom na cisársky trón). Počas Tiberiovej éry Capreae prežívalo svoj najväčší rozkvet. V zeleni zažiarili oslnivo biele domy, stavali sa komunikácie, zakladali bujné, farbami hýriace záhrady. Tiberius sa tu obklopil prepychom, na aký bol zvyknutý v Ríme. Pri prepychových domoch preplnených bohatstvom tu, samozrejme, nemohli chýbať ani kúpele. Pretože na Capri nikdy nebol žiadny prameň, voda sa zachytávala počas dažďov do obrovských cisterien, ktorých zvyšky, vrátane kúpelov, sa čiastočne zachovali. Dnes sa pitná voda privádza podmorským potrubím z pevninského mestečka Castel Amare, na okolité ostrovčeky sa dováža cisternovými loďami. Najdôveryhodnejšie zápisy z rímskych čias pochádzajú od Tacita, podľa ktorého Tiberius dal pre svoje potreby postaviť dvanásť víl, pričom najobľúbenejšia bola Jovis. Tento veľkolepý palác samý mramor a zlato - navrhnutý africkým architektom Masgabom, mal štyri poschodia, 300 letných i zimných miestností, 10 terás a chodby lemované arkádami, ktoré zdobili konštrukcie s ťahavými kvetinami, vázy, sochy privezené Grécka a mnoho ďalších umeleckých predmetov. Na Capri sa zvrhlý osemdesiatročný Tiberius oddával tým najhorším orgiám, v ktorých hlavnú úlohu zohrávali aj deti! Neslávne známe sú aj miesta na skale nazývané Salto di Tiberio Tiberiov skok, odkiaľ z tristometrovej výšky zhadzoval svoje obete. Rozsiahle vykopávky palácového komplexu možno vidieť na terasách Monte Tiberio (334 m n.m.). Vidieť tu možno aj zvyšky majáku predtým slúžiaceho nie lodiam, ale cisárovmu spojeniu s pevninou. Z neho Tiberius signalizoval dymom svoje rozhodnutia. Medzi slávne osobnosti, ktoré trávili čas na tomto čarovnom ostrove patrí napríklad aj kráľ neapolský a sicilsky Ferdinand IV. z rodu Bourbonovcov. Veľkým prínosom pre Capri bol dlhodobý pobyt Ignazia Ceria, vedca, ktorý začal ako prvý študovať tunajšiu faunu vrátane endemických druhov. Jeho syn, paleontológ a botanik Edwin Cerio, zasa vo svojej knihe Aria di Capa ilustroval miestnu flóru.

 

 

 

 

Predtým žilo Capri, bývalé sídlo biskupstva, z vtákov chytaných do sietí, o čom svedčil svah Monte Barbarossy, na jar a na jeseň pokrytý sieťami. Dnes prináša najväčšie percento príjmov do miestnej pokladnice turistický ruch. Návštevníkov sem láka predovšetkým veľmi príjemné podnebie vďaka ktorému sa tu celý rok darí zelenej vegetácii. Najstudenejší mesiac je február, keď sa ortuť teplomera ustáli asi na hranici 10 °C, naopak najteplejšie je v auguste, v priemere optimálnych 24 °C.

Prvý kontakt s ostrovom zažije každý návštevník v severnom prístave Marina Grande, ktorý deň čo deň prijíma i vypravuje množstvá výletných lodí a trajektov. Prístav je plný stánkov a obchodíkov s občerstvením a suvenírmi, z ktorých vari iba hviezdice nezdobia nalepené, natlačené slovíčko "Capri". Priamo odtiaľ vyráža aj na svoju pravidelnú trojkilometrovú trasu loďka, ktorá mieri k najpopulárnejšej miestnej pamiatke - Grotta Azura.

Do Modrej jaskyne sa na člne, obsluhovanom veslárom, vpláva len meter vysokým otvorom nad hladinou. Ak nie je more celkom pokojné, vstup je uzatvorený. Pri vchode návštevníci sklonia hlavy, a potom sa už môžu (avšak iba veľmi krátky čas) kochať pohľadom na sýtomodrú hladinu. Úprimne povedané, zážitok z návštevy Modrej jaskyne nezodpovedá nekresťanskému poplatku, ktorý musí záujemca obetovať. Farbu vody - najintenzívnejšia okolo poludnia - spôsobená lomom slnečných lúčov, totiž vidieť aj na iných miestach a to neporovnateľne lacnejšie. Ctitelia skalných dutín počas okružnej jazdy okolo ostrova môžu navštíviť aj ďalšie pobrežné jaskyne, ako je napr. Grotta Verde, Meravigliosa, Bianca, alebo aj Grotta di Matromania, kde sa nachádzajú zyyšky kultovného miesta využívaného pri oslavách Mater Magma, Veľkej matky zeme.

 

 

 

Väčšina zo 17000 obyvateľov žije v hlavnom mestečku, ktorého názov je totožný s názvom ostrova. Z prístavu k nemu vedie až na hlavné námestie lanovka (prevýšenie 130 m), ponúkajúca turistom zaujímavé pohľady, nemenej zážitkov však poskytuje peším turistom priama cesta nahor medzi vysokými múrmi, ktoré ohraničujú súkromné pozemky. Zatienené priestory na skalnatých svahoch, kde sú postavené obydlia, sa navzájom veľmi podobajú. Na trávnaté plochy ani záhony veľa miesta nezostáva. Strmé časti niekde pokrývajú vinice, v záhradách rastú obrovské  palmy. Dláždené či betónové terasy pokrývajú nádoby s kvetinami. V centre mestra Capri - na námestí Umberta I. a v priľahlých uličkách - sa predierajú zástupy turistov. Predovšetkým im svoj tovar ponúkajú vkusne upravené obchodíky s módou, suvenírmi a krásnymi šperkami, všetko vyrobenými z morských koralov. Únik z tlačenice a príjemné ochladenie ponúka interiér kostola S. Stafano zo 17. storočia.

Kto uprednostňuje pokoj a relatívnu samotu v prírode, zamieri k Augustovým záhradám. Do tejto zelenej oázy je vstup voľný, avšak návštevnik musí splniť jednu podmienku: v kvitnúcom raji nesmie nikto jesť. Pohľady do diaľky na trblietavé more, aké sa z vyhliadkových plôch v záhrade ponúkajú, sú až gýčovito dokonalé. Po tomto zážitku majú návštevníci nemálo možností, kam vykročiť za poznaním. Takmer žiadny sprievodca nezabudne upozorniť na najluxusnejší hotel Quisisana na hlavnej obchodnej ulici, kde nocoval napríklad Pablo Neruda, Graham Green, Jacqueline Kennedyová či Alberto Moravia. Nemenšiu pozornosť priťahuje aj komplex kartuziánskeho kláštora Certosa di S. Giacomo, postavený v roku 1371, v ktorého netradičnom slohu sú veľmi dobre rozoznateľné vplyvy arabskej kultúry. Od tejto stredovekej pamiatky, kde sa dnes nachádza múzeum nemeckého romantického maliara K. W. Deifenbacha, je pekný pohľad na Faraglliony, tri stometrové gigantické skalné fragmenty vyrastajúce z mora, nazvané Hviezda, Starý mládenec a Tučný. Záujemcovia o antické zrúcaniny sa môžu vybrať k najseverovýchodnejšiemu výbežku ostrova. Tam stoja zvyšky Tiberiovej vily Jovis, kde tyranský vládca žil až do konca života. Táto výprava si však už vyžiada viac času. Jednodňový návštevníci prichádzajúci z Talianska, presýtení ruinami antických pamiatok, dávajů skôr prednosť prístupnejším a zachovalejším lákadlám, aké na ne čakajú v Anacapri. Tzv. Fénické schody, ktoré dal v skale vytesať Tiberius, boli v minulosti jediným spojením medzi prístavom Marina Grande a Anacapri. Aj keď dnes už na nás v polovici cesty nečíha vlkodlak požierajúci kresťanov, ako sa  medzi luďmi kedysi tradovalo, vydať sa po čiastočne zrúcanom schodisku nemôžeme. V súčasnosti prebieha jeho rekonštrukcia, nie je však isté, či bude schodisko sprístupnené verejnosti. Oblasť zvaná Anacapri - geograficky neoddeliteľný spojenec, avšak napriek tomu večný rival sa nachádza vo väčšej nadmorskej výške a odtiaľ aj názov vznikal pripojením gréckej predložky ana, znamenajúcej "nad". Návštevníci sa tam najľahšie dostanú malými autobusmi z mesta Capri. Antiku tu predstavujú ruiny vily Darnecuta pripomínajúce epochu rímskeho imperátora  Tiberia, stredovek zastupuje 900 rokov stará strážna veža Torre della Guardia, rovnako ako  zvyšky hradu Capodimonte, zničeného roku 1535 známym lupičom Barbarossom. Novovek na nás dýchne napríklad v kostolíku S. Michela z 18. storočia.

 

 

Ďalšou zaujímavou ostrovnou charakteristikou sú tunajšie susedské spory. Capri a Anacapri totiž neodlišuje len úroveň polohy. Rozdielny je aj  uctievaný patrón, totožný zasa názor na svojho suseda: ten je vždy a za každých okolností hlúpejší. Starostovia sa nerozprávali, vidiečania sa nenávideli. Mnohí obyvatelia druhú časť ostrova nikdy ani nenavštívili. Patrónom skôr kozmopolitného Capri bol a stále je celostrieborný svätý Konštantín, ktorého obyvatelia aristokratickejšieho Anacapri, samozrejme, neuznávali. Podľa nich sa zaslúžil len o niekoľko zázrakov, zatiaľ čo množstvo zásluh ich farebného milovaného svätého Antonína sa vôbec nedá zrátať. Na doplnenie rozprávania o ostrove Capri je nevyhnutným kamienkom do mozaiky aj zmienka o tunajšom voňavkárstve. Každá výrobňa má svoju špecialitu, ktorej tajomstvo si žiarlivo stráži. Voňavky sa nevyvážajú, možno ich kúpiť len tu. Toaletné vody sa získavajú len z miestnej flóry. Najskôr sa vyluhujú v liehu, potom ich čaká ďalších 30 dní pri teplote - 10 °C v malých mraziacich kontajneroch. Potom sa stáča toaletná voda do fľašličiek rôznych tvarov, do parfumov sa pridáva ešte navyše olej. Sladká voňa tak môže doma ešte dlho pripomínať krásu a nezabudnuteľné zážitky z čarovného ostrova Sirén.

 

HANA SKALOVÁ