Skvelá dystopia Sklenený meč

V elektrizujúcom pokračovaní románu Červená kráľovná sa stupňuje boj medzi neustále sa zväčšujúcou armádou Červených so špeciálnymi schopnosťami a zvyškom sveta, ktorý je ešte stále rozdelený podľa krvi. Je tu novinka Sklenený meč, ktorú si užijete rovnako ako prvú knihu fantasy série.

Krv hlavnej hrdinky Mare Barrow je síce červená, no jej schopnosť ovládať blesky z nej robí nebezpečnú zbraň, ktorú chce mať kráľovský dvor pod kontrolou. Mare sa síce spolu s Calom podarí utiecť a zobrať so sebou aj tajný zoznam s menami tých, ktorí sú „novou krvou“, avšak pomstychtivý Maven, ktorý je teraz už kráľom, je rozhodnutý nájsť ich a zničiť.

A tak sa Mare vydáva na najnebezpečnejšiu misiu svojho života – je rozhodnutá vypátrať ďalších Červených so špeciálnymi schopnosťami, aby s ich pomocou porazila Mavena a ukončila vládu Strieborných. Musí však čeliť aj ďalšiemu nebezpečenstvu, ktoré vyviera z jej vlastného vnútra.

Zlomí ju váha životov, ktoré boli položené v mene revolúcie, a stane sa z nej rovnaký netvor, akého sa snaží poraziť? Alebo ju faloš a zrada už navždy zocelia? Mare Barrow nemá na výber... Musí čeliť temnote, ktorá sa jej začína rozpínať v duši.

Victoria Aveyard je americká spisovateľka fantasy románov pre mládež, ktorá si svojím debutovým románom Červená kráľovná získala čitateľov po celom svete.
Vyrastala v East Longmeadow v Massachusetts, neskôr sa presťahovala do Los Angeles, kde na Univerzite Južnej Kalifornie vyštudovala scenáristku a dodnes tam žije. Za najväčšie životné úspechy považuje jazdu na koni pohorím Montany a cestu z Londýna do Edinburghu bez navigačného systému.

Začítajte sa do novinky Sklenený meč:

Zaváham – handra, ktorú mi podáva, je čistá, ale stále páchne krvou. Nemalo by ma to zaujímať, veď ja sama som celá od krvi. Červená je, samozrejme, moja. Strieborná patrí mnohým ďalším: Evangeline, Ptolemusovi, nymfiemu Lordovi. Vlastne všetci, ktorí sa ma pokúsili v aréne zabiť, mi zanechali na odeve striebornú pamiatku. Hádam, že nejaká krv patrí aj Calovi, veď hojne krvácal do piesku z rezných rán a škrabancov, spôsobených našimi takmer katmi. Teraz však sedí oproti mne, pozerá sa na svoje nohy a poddáva sa prirodzenému procesu liečenia. Pozerám sa na jeden z mnohých rezov na jeho ramene, pravdepodobne od Evangeline. Ešte je čerstvý a dosť hlboký, aby po ňom zostala jazva. Tá myšlienka ma čiastočne teší. Táto rana nebude čarovne odstránená chladnými rukami liečiteľa.
S Calom už nie sme v Striebornom svete, nie je tu nikto, kto by zmazal naše zaslúžené jazvy. Unikli sme. Alebo aspoň ja. Calove reťaze mi pripomenú, že on je braný ako zajatec. Farley ma prekvapivo nežne štuchne: „Skry si tvár, Bleskové dievčatko. Práve teba hľadajú.“
Pre zmenu spravím, čo mi kážu. Ostatní si takisto zakrývajú tváre červenou látkou. Cal je posledný nezahalený, ale nie nadlho. Nebráni sa, keď mu Farley uväzuje masku, a tak čoskoro vyzerá ako jeden z nás.
Keby ním tak naozaj bol…
Elektronické zunenie mi zohrieva krv a núti ma myslieť na pulzujúci a škrípajúci hĺbkovlak. Neúprosne nás ženie vpred, do mesta, ktoré bolo kedysi útočiskom. Vlak sa rúti, vreští po prastarých koľajniciach ako Strieborný svižník trieliaci otvorenou krajinou. Počúvam všetky zvuky kovu, cítim ich hlboko v kostiach, v ktorých sa mi usádza chladná bolesť. Moja zúrivosť, moja sila v aréne sa zdá byť len vzdialenou spomienkou, ktorá vyvoláva strach a bolesť.
Neviem si predstaviť, na čo môže myslieť Cal. On stratil všetko, všetko, na čom mu kedy záležalo. Všetko, čo miloval. Otca, brata i kráľovstvo. Obdivujem, ako vyrovnane pôsobí a okrem drkotania sa v rytme vlaku sa vôbec nehýbe.
Nikto mi nemusí hovoriť, prečo sa ponáhľame. Farley a jej strelci plní napätia ako elektrická cievka sú dostatočným vysvetlením.
Stále sme na úteku.
Maven tadiaľto prišiel predtým a príde znova, tentoraz spolu s besnením svojich vojakov, matkou a svojou novou korunou. Včera bol princom. Dnes je z neho kráľ. Myslela som si, že je môj priateľ, snúbenec… Teraz som o čosi múdrejšia.
Kedysi som mu verila. Teraz ho nenávidím a bojím sa ho. Pre korunu sa podieľal na vražde vlastného otca a obvinil z toho svojho brata. Vie, že radiácia v ruinách nie je, a vie, kam vedie hĺbkovlak.
Útočisko, ktoré vybudovala Farley, už pre nás nie je bezpečné.
Už teraz sa pokojne môžeme hnať do pasce. Objíme ma čiasi ruka, ktorá vycítila môj nepokoj. Shade. Stále nedokážem uveriť, že môj brat je tu, nažive a hlavne, že je taký ako ja. Červený aj Strieborný – a silnejší než oboje.
„Nedovolím, aby ťa znova vzali preč,“ povie tak ticho, že ho ledva počujem. Predpokladám, že oddanosť komukoľvek inému než Šarlátovej garde nie je dovolená. Ani v prípade rodiny: „Sľubujem ti to. Jeho prítomnosť ma upokojí a prenesie v čase. Späť do doby pred tým, než ho odviedlo vojsko, do sychravej jari, kedy sme stále mohli byť deťmi. Nebolo nič okrem blata, dediny a nášho hlúpeho zvyku ignorovať budúcnosť. Teraz je budúcnosť to jediné, na čo myslím. Na akú temnú cestu nás doviedli moje skutky?
„Čo budeme teraz robiť?“ Otázku smerujem k Farley, ale pozerám sa na Kilorna. Stojí pri nej ako verný strážca, so zovretou čeľusťou a krvavými obväzmi. Celkom nedávno to bol len rybárov pomocník. Je ako duch dávno stratenej minulosti, presne ako Shade.
„Vždy sa dá kamsi ujsť,“ odpovie Farley, ale väčšmi sa sústredí na Cala.
Čaká, že bude odporovať, bojovať, ale nedočká sa.
„Ty ju stráž ako oko v hlave,“ Farley sa otočí k Shadeovi po dlhej chvíli ticha. Môj brat prikývne a jeho dlaň na mojom pleci oťažie. „Nemôžeme ju stratiť.“
Nie som žiaden taktik ani generál, ale jej dôvody sú mi jasné. Predsa len som malé Bleskové dievčatko – živá elektrina, blesk v ľudskej podobe. Ľudia poznajú moje meno, moju tvár a moje schopnosti. Som cenná, mocná a Maven spraví čokoľvek, aby mi zabránil udrieť. Nemám potuchy, ako ma môj brat chce ochrániť.
Hoci je ako ja, hoci je rýchlejší než čokoľvek, čo som doteraz videla. Ale musím mu veriť, hoci mi to pripadá ako neuskutočniteľný zázrak. Koniec koncov, videla som už toľko nemožných vecí, že ďalší útek bude to najmenej.
Vlakom sa ozve cvaknutie, keď stráž natiahne zbraň. Kilorn sa obráti a mierne sa ku mne nakloní. Kŕčovito stíska pušku zavesenú na koženom popruhu cez rameno. Díva sa na mňa z výšky, s mäkkým výrazom na tvári. Pokúsi sa o úškrn, aby ma rozveselil, ale jeho zelené jasné oči sú temné a ustráchané.
Naproti tomu Cal sedí ticho, pokojne, hoci práve on má najväčší dôvod báť sa – spútaný, obklopený nepriateľmi, prenasledovaný vlastným bratom – je celkom pokojný. Neprekvapuje ma to. Je to rodený a trénovaný bojovník. Vojna je niečo, čomu rozumie, a teraz sme jednoznačne vo vojne.
„Dúfam, že nemáte v pláne bojovať,“ povie prvýkrát po dlhom čase. Pozerá sa na mňa, ale jeho slová sa zahryznú do Farley. „Dúfam, že plánujete ujsť.“
„Šetri dychom, Strieborný,“ skríži ruky na prsiach, „viem, čo máme robiť.“
Nedokážem zastaviť slová, ktoré zo mňa vyhŕknu: „To vie aj on.“ Farley ma počastuje spaľujúcim pohľadom, ale už som zažila horšie, ani mnou nehne: „Cal vie, ako bojujú, vie, čo spravia, aby nás zastavili. Využite ho.“
Aký je to pocit, byť využitá? Hodil mi tie slová do tváre vo väzení v Aréne kostí a vtedy som túžila umrieť. Teraz sa nad nimi pousmejem.
Farley nič nepovie a to Calovi stačí. „Použijú zlatý dážď,“ povie vražedne.
Kilorn sa nahlas zasmeje: „Kvetiny?“
„Airjety,“ odpovie Cal so zábleskom znechutenia v očiach, „stíhačky so zlatými krídlami a striebornými trupmi, jeden pilot, jednoduché manévrovanie, ideálne pre operácie v meste. Každá nesie štyri rakety. Pri jednej letke to znamená štyridsaťosem rakiet, ktorým bude treba ujsť, plus ľahšia munícia. Dokážete sa s tým vysporiadať?“
Odpoveďou mu je ticho. Nie, nedokážeme.