Skryté nebezpečie

Po niekoľkých rokoch v kancelrii som sa cítila vyhorená a hľadala som miesto skôr v malom kolektíve. Po dlhšom čase som „ zakotvila“ v jednej malej firme. V podstate tam pracovali len dve ženy a ja som mala byť tretia. Išlo o poradenskú činnosť.

Vedúca, moja šéfka, bola žena okolo päťdesiatky, zdala sa byť veselá, príjemná a milá a až neskôr som prišla na to, prečo….

Bola som nadšená z nového miesta. Druhá kolegyňa bola mladšia, nebývala v kancelárii denne, veľa kontraktov vybavovala priamo u klientov, takže dosť času trávila na služobných cestách.

Milka bola šéfka rázna, ale keď mi vysvetlila, čo mám urobiť a kedy, nebol problém jej vyhovieť.

Väčšinou v čase, keď bola Monika na cestách, zavierala sa šéfka v kancelárii u seba s tým, aby som ju nevyrušovala, že má veľa vybavovania. Keď za čas vyšla s červenou tvárou aj očami, myslela som si, že má trápenie s dcérou. Ešte študovala a vraj s ňou mala veľa potiaží. Zveriť sa Milka evidentne nepotrebovala. Keď som hľadala v skrini nejaký spis a ona bola u lekára, našla som tam niekoľko fliaš od alkoholu. Samozrejme som nič nepovedala, ale už som vedela, ktorá bije, keď sa opäť zavrela….

Horšie to bolo, keď prišiel nejaký klient. Občas ma sice požiadala, aby som to s ním vybavila, ale niekedy sa „ stránka“ veľmi zvláštne tvárila, keď od nás odchádzala.

V budove, kde sídlila naša firma, bolo podobných firiem viac, a tak som sa občas stretávala aj s inými ženami, ktoré tam boli zamestnané. Pýtali sa ma, ako to u nás chodí, vraj som už štvrtá úradníčka, čo to tam skúša. Žiadna vraj dlho nevydrží.

Asi po 3 mesiacoch, teda po skúšobnej dobe som išla za Milkou s nejakým spisom. Tá sedela za stolom a pila vodku priamo z fľaše!

Keď ma zazrela, vyštartovala ako šialená a tvrdo ma chytila za rameno. "Nič si nevidela, rozumieš???!"

Rýchlo som odišla do svojej kancelárie. Na druhý deň som išla za ňou, že sa porozprávame a ponúkla som jej pomoc. Tvárila sa, akoby sa nič nestalo a že si mám hľadieť svojho.

Ale ja som nechcela žalovať. Situácia sa začínala priostrovať. Milka nestíhala svoju prácu a veľa toho zostávalo na mne. Nosila som si prácu domov, zostávala cez čas.

To sa prestávalo páčiť manželovi, pretože zasa tak dobre som nebola platená, aby som v práci trávila aj voľný čas. Keď som mu povedala o šéfke, chcel aby som hneď išla za majiteľom firmy a povedala mu, že je alkoholička. Odvetila som, že ešte počkám a skúsim si s ňou prehovoriť.

Na druhý deň opäť Monika išla na služobku a Milka sa chytila pitia hneď zrána.

Vraj je nešťastná, nemá muža len nepodarenú dcéru, ktorá má stále málo. Chce na kozmetiku, parádu aj na výlety. Dohovárala som pani šéfke, nech sa ide liečiť a nedá sa dcérou donekonečna využívať. Veľmi sa na to zamračila a povedala, nech okamžite vypadnem z jej kancelárie.

Keď som sa vrátila z obeda, dvere do jej kancelárie boli pootvorené a ona sa tam hádala s nejakým klientom. Rýchlo som mu pokynula, nech ide za mnou, že to vybavíme spolu.

Len čo sa za ním zavreli dcere, vyletela na mňa Milka ako zmyslov zbavená a hodila mi na hlavu zložku s dokumentáciou. Až som sa zapotácala a musela sa zachytiť stola. To už na mňa ziapala a revala, že ma zničí. Dlhými nehtami mi poškriabala tvár, cítila som, ako mi po krku steká krv. Mohla som ju udrieť, ale bola som v šoku. Vybehla som von na chodbu a našla útočisko vo vedľajšej kancelárii. Šéfka sa zamkla a bolo počuť len rachot, asi vyhazovala veci zo skrine a rozbíjala kvetináče. Po krátkej porade s Alenkou, sekretárkou firmy, do ktorej som ušla od soptiacej šéfky, sme zavolali políciu.

Milku odviezli na záchytku. Údajne mala niečo cez 2 promile. Ja som musela vyhľadať lekársku pomoc a skončila na nemocenskej.

Normálne by Milku majiteľ vyhodil, ale je to jeho sestra, takže to všetko zaonačil tak, že zostala. Ja však neverím, že sa niečo zmení, pokiaľ by sa neišla liečiť. Z alkoholizmu sa nevypotíš ani ho nevyležíš!

Mne sa dnes už bývalá šéfka ospravedlňovala, že to tak nemyslela, že je nešťastná a nik jej nerozumie! Lenže, čo ja s tým?! Nemožem čakať, že ma jedného krásneho dňa v práci zabije!

Po nemocenskej som dala výpoveď. Nik ma neprehováral, mali inú prácu. Prijímali novú pracovníčku na moje miesto. Ktovie ako dlho u „ maskovanej“ alkoholičky vydrží ?!!

Ja som si už našla iné miesto, rýchlo som si privykla a som veľmi spokojná s novým kolektívom.

Len keď idem okolo budovy, kde som robila, zamrazí ma na chrbte, Milka zostane čiernou morou v mojich spomienkach…

Jarka