Škrt cez linajky
„Už sa to blíži, už prichádza moja chvíľa,“ zbystril Ľudovít, pomrvil sa za volantom, rýchlo v spätnom zrkadle skontroloval situáciu za sebou, stíšil rádio a vošiel do kruhového objazdu. Jeho drobné hnedé autíčko, ktoré sa jednou nohou – či jedným kolesom – už vyhrievalo vo vitrínke veteránov, bolo nezabudnuteľné.
Ľudovít patril k tieňovým ľuďom, ktorí síce existujú, sú tu, ale zväčša tvoria len akúsi prehliadanú samozrejmosť. Jeho životný príbeh vyzeral ako nalinajkovaný zošit, ktorý má strany úhľadne zapísané tým istým obsahom. Žiadne vybočenie z pevnej väzby, žiadne kroky vedľa, ani risk... Ráno vstával pravidelne o šiestej, večer si ľahol okolo desiatej. Vlastne s výnimkou Silvestra. Vtedy si doprial vzrušenie pri pohľade na ohňostroje. Pochopiteľne, bol starým mládencom. Priateľov, s ktorými by vyrazil na futbal, do kina či aspoň na pivo, nemal. Pár slov tu a tam prehodil so susedmi z vchodu, občas sa zahovoril so starou predavačkou z novinového stánku, kde si pravidelne kupoval to isté periodikum, no a raz týždenne telefonoval, asi tak sedem minút, s mamou. A ešte tu bola práca – polovica jeho života, hlavná priorita a zmysel jeho dní.
V práci bol skutočne najprecíznejším, najspoľahlivejším a najnudnejším zamestnancom. No keďže robil na 200 percent, bola by hlúposť vyhodiť ho. Načo platiť dvoch ľudí, keď je tu Ľudovít? Väčšinu produktívneho času dňa teda strávil v práci, no pochvaly a osobné odmeny mu vždy zalepili oči. Po práci väčšinou zašiel na malý nákup, doma si upratal, opral či vyžehlil, na chvíľu si sadol ku knihe, na chvíľu k televízoru, pred spaním popočúval rozhlas a ďalší vzorný deň bol za ním. Občas uvažoval o zmysle života, ale keďže nikdy na nič konkrétne neprišiel, nechal to celé plynúť ďalej. Až raz prišiel na čosi úžasné, čo ho začalo vytrhávať z jeho rutiny.
„Už je to tu! Sleduj...“ hovoril sebe a zároveň akoby neviditeľnému priateľovi, keď na kruhovom objazde spomalil a z príjazdovej cesty veľkorysým znamením rukou vpustil dve autá. Šoféri mu v rýchlosti mávli na poďakovanie a ranná všednosť hustej premávky pokračovala. Navonok sa neudialo nič špeciálne, no Ľudovít v rannej jazde autom pokračoval ako kráľ. Veď jeho rozhodnutie urýchlilo komusi čakanie a možno ten niekto vďaka nemu nebude meškať do práce. Možno tým komusi zmenil deň! Možno mu zmenil aj život! Čo ak ten niekto stretne osudovú lásku? Alebo sa vyhne havárii... Mal razom pocit dôležitosti. Pocítil, aké je to skvelé, keď práve on môže dať pokyn komusi inému a ten sa ihneď pohne. A ešte mu za to aj poďakuje. Tieto okamihy robili jeho dni šťastnými. A večer, keď si líhal do postele a pred usnutím si premietal deň, výrazne v ňom svietila spomienka na rannú dopravu. Dokonca si vždy vybavil autá či šoférov, ktorým dal prednosť.
Týždne míňali týždne, mesiace sa striedali s mesiacmi, až nadišiel deň, keď scenár rannej premávky nabral náhle iný spád. Ľudovít vtedy opäť pustil pár áut a pokračoval kruhovým objazdom. Avšak po jeho opustení ďaleko nezašiel. Ani čo by ho ktosi zostrelil, jeho malé hnedé autíčko zaprotestovalo a vydalo pre Ľudovíta doposiaľ neznámy zvuk. Tušil však, že koleso je v ťahu. Poznal to z filmov. A tušenie sa stalo realitou. Defekt. Vystúpil a keď si nepríjemnú skutočnosť overil, opäť si sadol za volant, nechal blikať výstražné svetlá a s hlavou zaborenou do dlaní zostal stratený.
Nevedel, čo si ide počať. S opravou nemal skúsenosti. Kamarátov na zavolanie nepoznal, kolegovia by takí ochotní neboli a nikto iný mu na um tiež nezišiel. Mama mu tentoraz výnimočne tiež neporadí. A ešte keď si uvedomil, že ak to okamžite nevyrieši, bude prvýkrát meškať do práce, zachcelo sa mu nebyť. Ako tam tak zúfalo sedel, utrápený a smutný, až mal chuť plakať, ktosi mu zaklopal na okno. Pomaly zdvihol hlavu a tu si všimol, že pred ním aj za ním na krajnici stojí niekoľko áut. Boli to jeho anonymní kamaráti, ktorých síce nepoznal, ale oni si ho podľa malého sympatického autíčka, ktoré im často dávalo prednosť, pamätali veľmi dobre. Chceli sa len opýtať, či nepotrebuje pomôcť. A zoznámiť sa.
Autor poviedky: Marcel Páleš
Autorka ilustrácie: Radoslava Hrabovská