Škorpióny tu budú po nás

Akú farbu má čierny škorpión Euscorpius carpathicus? A akú hnedý Mesobuthus gibbosus? Že prvý z nich je čierny a druhý svetlohnedý? Máte, samozrejme, pravdu, ale možno sa podarí presvedčiť vás o tom, že čierny Euscorpius môže byť aj žiarivo svetlo zelený a hnedý Mesobuthus môže vyžarovať žltobiele svetlo, ako by ste rozsvietili citrón. Pozývame vás teda tam, kde sa budeme môcť nerušene venovať pozorovaniu škorpiónov, na hrad Platamonas, ktorý leží na brehu Egejského mora pod bájnym Olympom. Prenesieme sa do neopakovanej atmosféry tajomnosti. Starý hrad je nesporne tajomné miesto a škorpión je takisto tajomný živočích.

Ak hrad Platamonas vnímame ako zachovalú, dnes už nefunkčnú časť bohatej ľudskej histórie, tak škorpióny sú zachovalou a dodnes veľmi funkčnou časťou prirodnej histórie. Od svojho preniknutia na súš (prvé škorpióny žili asi pôvodne vo vode) pred 350 miliónmi rokov, sa morfologicky zmenili iba veľmi málo. Napriek tomu sú ich adaptácie na meniace sa prirodné podmienky veľmi účelné, napriek tomu dokázali prežiť veľké množstvo horšie vybavených životných foriem, napriek tomu sú aj ich vyhliadky do budúcnosti lepšie než u mnohých živočíšnych skupín, ktoré sú dnes zdanlivo v centre evolučného diania.

Pozerá na vás šesť párov očí

Škorpióny dokázali osídliť všetky kontinenty s výnimkou Antarktídy. Vyskytujú sa vo výške 5500 metrov nad morom i v jaskyniach osemsto metrov pod povrchom zeme. Niektoré vydržia niekoľkotýždňové podchladenie na -10 °C. Púštne druhy, naopak, znesú vyššiu teplotu než väčšina ostatných článkovcov. Dokážu vynikajúco hospodáriť s vodou. Produkty vylučovania a trávenia sú suché, strata tekutin dýchaním aj cez povrch tela je veľmi obmedzená. To niektorým druhom umožňuje vystačiť s vodou, obsiahnutou v potrave. Iné druhy, naopak, prežijú aj dvojdňové ponorenie pod vodu. Škorpióní metabolizmus je veľmi úsporný. Preto pre ne ani ročný pôst nepredstavuje ohrozenie života. Nervový systém je, ako ostatné časti tela, morfologicky primitívny, umožňuje však prekvapujúco dobré vnemové schopnosti. Oči, jeden pár na chrbtovej strane hlavovej časti a až päť párov po jej bokoch, sú v tme pravdepodobne citlivejšie než ľudské oči. Slúžia najmä pri orientácii podľa hviezd. Iný orgán, citlivý na svetlo, je situovaný v posledných článkoch škorpiónieho zadočka. Nesporne dôležitejšie než fotoreceptory, sú pre škorpióna mechanoreceptory. Majú podobu chĺpkov a nachádzajú sa najmä na končatinách. Iné typy sú rozmiestnené v pokožke a v kĺboch. Umožňujú škorpiónom vnímať vlnové charakteristiky podkladu, podobne ako to robia seizmológovia pri lokácii zemetrasenia. Škorpióny týmto spôsobom rozlišujú korisť, sexuálneho partnera, nebezpečenstvo a iné podnety. Ďalší zmyslový orgán, pripomínajúci kontaktové kefky autíčok na autodráhe, sa nachádza na brušnej strane tela škorpióna. Aj keď je veľmi nápadný, jeho funkcia nie je zatiaľ celkom jasná.

Vzorné matky

Pri premýšľaní o príčinách úspešnosti natoľko morfologicky primitívnych a vývoju odolávajúcich živočíchov určite prisúdime dôležitú úlohu rozmnožovaniu. Existujú dve základné skupiny druhov škorpiónov praktikujúce rôzne spôsoby rozmnožovania, ale obom je spoločná veľká miera času a energie, venovaná potomstvu matkou. Mládatá druhov prvej skupiny sa vyvijajú z vajíčok vo vnútri tela matky a privádzajú sa na svet vo chvíli liahnutia. Druhý spôsob je ešte zložitejší a u takých primitívnych živočíchov priam fantastický. Samica vyživuje mlaďatá počas ich embryonálneho vývoja vo vnútri svojho teta, embryá sú napojené na matkin obeh tela. Aj po narodení sa samica o mláďata stará, u niektorých druhov až niekoľko týždňov. Krédom, ktoré by sa najviac hodilo do rodového erbu škorpiónov by teda mohla byť nemennosť v dokonalosti. Poznáme aj iné živočíchy, žijúce na úrovni, na ktorú sa dostali pred desiatkami až stovkami miliónov rokov bez toho, aby evolúcia poznačila ich telesnú skladbu. Známy príklad je hoci ryba latiméria. Väčšinou sú to však tvory na ústupe, ktoré pri svojom spôsobe života nemajú väčšiu konkurenciu. To sa však o škorpiónoch v žiadnom prípade nedá povedať.

Nie všetky sú jedovaté

Na úspechu škorpiónov sa nepochybne podieľa aj ich jedový aparát. Musíme tu na chvíľu opustiť pozíciu nezávislých pozorovateľov, pretože tento bod sa týka aj nás. Napriek tomu, že z 1500 druhov škorpiónov je smrteľne jedovatých pre človeka len 25 a napriek tomu, že proti ich jedu existujú účinné séra, ročne zaznamenávame okolo 5000 prípadov smrteľného pichnutia. Grécko však patrí k tým rozsiahlym oblastiam, ktoré obývajú iba druhy, ktorých pichnutie by pre nás nemalo väčšie následky, než pichnutie osou. Možno sa vám zdá, že škorpióny, vybavené účinným toxínom nemajú veľa prirodzených nepriateľov. Opak je pravdou. Medzi vtákmi, jaštermi, cicavcami, žabami i bezstavovcami nájdeme veľmi veľa druhov, ktoré sú buď imúnne proti jeho jedu, alebo dokážu odlomiť jeho jedový aparát.

Viete, že svetielkujú?

Na hrade Platamonas žijú dva druhy škorpiónov. Menší čierny škorpión menivý Euscorpius carpathicus je vzácnejší. Na jedinca až päťcentimetrového škorpióna egejského Mesobuthus gibbosus môžete natrafiť častejšie. Väčšinou číhajú s klepietkami doslova roztvorenými, visiace hlavou dolu, do výšky jedného metra nad zemou. Zadoček s jedovým tŕňom je natiahnutý za telom.

Svetielkovanie škorpiónov je jav známy od päťdesiatych rokov. Jeho fyzikálna podstata je veľmi jednoduchá. Mukopolysacharidy a tuky, vylučované pórmi a voskovými kanálikmi na povrch pokožky škorpióna (kutikuly) vytvárajú ochrannú vrstvu, ktorá odráža časť dopadajúceho ultrafialového svetla a menia jeho vlnovú dĺžku do viditeľnej časti spektra. Takto vyžiarené sú iba dve percentá z iniciačného žiarenia. Svetlé a tmavé druhy sa v šírke spektra vyžiareného svetla odlišujú. Širšie spektrum odrazeného žiarenia svetlých škorpiónov je dôvodom ich svetlejšej fluorescencie. Nimi vyžiarené svetlo má vlnovú dĺžku približne 433 - 511 nanometrov.

Mohutné hradby hradu vyzerajú nedobytne. Ale skôr či neskôr ich určite čaká osud väčšiny ľudských monumentov. O škorpióny sa však nemusíme báť. Budú tu, aj keď už my tu nebudeme. (pv)