Skalické vinohradnícke búdy

Na svahoch predhoria Bielych Karpát na juh a juhovýchod od Skalice sa rozprestierajú skalické vinohrady. Krajinný obraz určujú úzke zvlnené pásy viníc vysadených do svahu na hĺbkových parcelách s charakteristickým situovaním vinohradníckeho domčeka (ďalej búdy) v dolnej časti parcely, odkiaľ je zapezpečený aj prístup na pozemok s vinicou. V dolnej časti, najbližšie situovanej k mestu, vinohradnícke búdy vytvárajú takmer súvislú uličnú zástavbu, ktorá vo svahoch prechádza do voľnejšej kompozície.

Svahovitosť sa využíva na zapustenie vínnej pivnice, ktorá vytvára charakteristický terénny chrbát v priestore za búdou. Urbanistickú skladbu dopĺňa niekoľko objektov sakrálnej architektúry a architektonickej plastiky, napríklad Kaplnka sv. Urbana v lokalite Hliníky, Kaplnka sv. Petra a Pavla apoštolov v lokalite Zlodejovce, kaplnka v lokalite Kolébky a pod. Obraz krajiny okolo Skalice s pahorkami pokrytými vinicami a drobnými murovanými stavbami je mimoriadne pôsobivý nielen z pohľadu od mesta, ale aj z prístupovej cesty z Holíča. Identifikovateľný v priestore, vytvára charakteristický obraz človekom kultivovanej poľnohospodársky využí-vanej vinohradníckej krajiny.

Tradícia pestovania vínnej révy v okolí mesta Skalice je stará. Prvá písomná zmienka o meste Skalici sa objavuje v roku 1217 v súvislosti s listinou Ondreja II., v ktorej daroval aj s dedičným právom synom  nitrianskeho župana Tomáša pusté a prázdne územie pri hraniciach s Českým kráľovstvom. Archeologické nálezy potvrdzujú kontinuitu osídlenia územia Skalice od staršej kamennej doby až do stredoveku. Doložené slovanské osídlenie a blízkosť veľkomoravských kultúrno-hospodárskych centier (Valy pri Mikulčiciach, Staré Mesto pri Uherskom Hradišti) dokladajú existenciu a význam slovanskej osady situovanej pravdepodobne v priestore vyvýšeného výbežku dnešnej lokality Kalvárie s Rotundou sv. Juraja.

Stredoveká trhová osada sa stala slobodným kráľovským mestom v roku 1372, kedy jej Ľudovít I. udelil viaceré  privilégiá, ktoré vyvolali jej hospodársky aj stavebný rozvoj. V priebehu 14. a 15. storočia sa formovala dodnes zachovaná urbanistická štruktúra uličnej siete s trojuholníkovým námestím s farským Kostolom sv. Michala. 

V 15. storočí dobudovali Skaličania obranný hradbový systém s dvoma hlavnými bránami v miestach vstupu hlavnej diaľkovej cesty do mesta. V meste sa usadili v stredoveku františkáni, ktorí postavili kostol s kláštorom a pribudol Ctiborom z Beckova založený špitál. Mesto, napriek tomu, že vo svojich dejinách bolo v rukách  via- cerých zemepánov (Ctibo- rovci, M. Pongrác, J. Huny- ady, Zápoľskovci, páni zo Žerotína), si zachovalo výsadné postavenie. Vzmáhalo sa hospodársky vďaka remeselnej výrobe, obchodu, ale najmä poľnohospodárstvu a vinohradníctvu. Jeho urbanistický vývoj zaznamenal zmeny najmä v  18. storočí stavebnými aktivitami rehoľ-ných komunít, ktoré sa usadili v meste a postavili kostoly s kláštormi: jezuiti, paulíni a milosrdní bratia. Skalici tak vtlačili charakteristický barokový výraz.

Po celé obdobie vývoja Skalice zdrojom bohatstva mesta bolo poľnohospodárstvo, najmä pestovanie vínnej révy, doložené už v 15. storočí, jeho tradície však siahajú pravdepodobne do staršieho obdobia. O rozšírení vinohradníctva na území Skalice v 16. storočí svedčí viacero archívnych dokumentov, ktoré súvisia s riešením sporov medzi Skaličanmi a pánmi zo Žerotína, alebo v súvislosti s usadzovaním a prideľovaním pozem- kov prisťahovalcom na vysadenie vinohradov.