SESTRIN SĽUB
SKUTOČNÝ PRÍBEH O PRVOM TRANSPORTE DO OSVIENČIMU
Rena ušla z Poľska pred nacistickým terorom k strýkovej rodine na Slovensko, do Humenného.
Aj tu však židov začali zhromažďovať. Tentoraz sa jej uniknúť nepodarilo. S takmer tisíckou mladých židovských dievčat a žien ju napchali do dobytčích vagónov a odviezli do Osvienčimu.
Sestrin sľub je výnimočným a skutočným príbehom poľskej židovky Reny, ktorá sa ocitla v prvom transporte zo Slovenska, o krutostiach, ktoré nacisti páchali na nevinných ženách z okupovanej Európy, no najmä o každodennom boji o prežitie. Prekonávať útrapy Rene pomáhal aj sľub sestre Danke, že budú bojovať o každý deň života, alebo spolu zomrú.
VIANOČNÁ SÚŤAŽ!
Súťažná otázka: Z ktorej krajiny bola Rena transportovaná do Osvienčimu?
Správna odpoveď: zo Slovenska
Vyhráva: Adrián Jankovič z Očovej
Srdečne blahoželáme!
OSVIENČIM
Narodila som sa z kameňa?
Neporodila ma hádam matka?
Nebudem hádam krvácať, keď ma porežeš?
- zo židovskej piesne, ktorú spievala mama
BRZDY ZAŠKRÍPU tak intenzívne, že s určitosťou vieme, že sme dorazili do cieľa. Dvere sa otvoria do kalného sivého oparu.
Žmurkáme do svetla, ktoré nám dráždi oči. Na tabuli svieti nápis OSVIENČIM.
„Vystúpte z vozňa!“ prikážu nám Nemci. S neprítomným pohľadom si odchádzame vyzdvihnúť svoje veci.
„Hýbte sa!“ Muži v pásikavých čiapkach a uniformách do nás pichajú palicami a šepkajú. „Rýchlejšie. Nechceme vám
ublížiť.“ Muži z SS nútia týchto úbohých väzňov, aby nás údermi prinútili vyskakovať z vozňov. A my skáčeme, polomŕtve, s batožinou v rukách. Teda aspoň tie, ktoré si nejakú so sebou priniesli.
Pristanem na všetkých štyroch. Keď dopadnem, mám pocit, že sa mi kolená od toľkého státia zlomia. Otočím sa, aby som pomohla žene s dieťaťom. Po pleci ma poklepká palica.
„Hýb sa. Rýchlo.“
Chcem sa pozrieť do očí patriacim hlasu, no zazriem len dve čierne diery.
„Postavte sa do radu!“ Rozkazy sú rázne. Každé slovo zdôrazňuje švihnutie biča o žiarivé kožené čižmy.
„Kufre hoďte sem!“ zakričí jeden z dôstojníkov SS.
Starostlivo položím kufor k rastúcej kope a otočím sa k strážnikovi s otázkou: „Ako si nájdeme kufre neskôr?“ Uvedomím si, že som ľudská bytosť a mám právo sa na niečo také opýtať.
„Postav sa do radu a sklapni!“ zreve mi do tváre a namieri na mňa zbraň. Chlpy na pokožke sa mi postavia. Nevidí ma ako ľudskú bytosť.
Vzduchom sa nesie zápach, ktorý neviem identifikovať. Nie je to zápach ľudských výkalov alebo dievčat, ktoré sa už
celé dni nekúpali, hoci tieto stále prevládajú. Vzduch okolo mňa napĺňa aróma strachu. Je všade. V očiach mladých žien stojacich vedľa mňa, v našom oblečení a našom pote. Dieťatko už viac nežije, no jeho matka si ochabnutosť jeho tela nevšíma. Zúfalstvo, s akým drží mŕtvolku, ma desí. Deje sa toho tak veľa. Všetko ide tak rýchlo, náhodne, že mi nič tejto situácie nedáva zmysel. Očami prečesávam dav a hľadám vysvetlenie, niekoho, kto by mi povedal, prečo sme tu a čo nás čaká. Zbadám ho. Stojí pred nami, nadradený a vznešený, preberá kontrolu
a hovorí nám, kam máme ísť. Jeho sivá uniforma je čistá a bezchybne vyžehlená; je nádherný. Usmejem sa do jeho
modrých očí v nádeji, že vo mne uvidí, čím som.
„Chceš sa vzdať dieťaťa?“ opýta sa ženy s mŕtvym bábätkom.
„Nie.“ Žena horúčkovito trasie hlavou.
„Prejdi sem,“ prikáže jej.
Aké je od neho láskavé, že ju neupozornil na mŕtve dieťa, pomyslím si. Aké milé, že ju postavil nabok.
Všade okolo mňa je čisté bláznovstvo. Myseľ mám v jednom kole. Snažím sa na niečo sústreďovať, na hocičo, len aby som nezačala od zúfalstva kričať, a tak zameriam pozornosť na muža v sivom. Je prekrásny a som si istá, že je taktiež súcitný.
Všetci počúvajú jeho rozkazy. Strážnici z SS mu rýchlo salutujú a odpovedajú: „Heil, Hitler!“ Skôr ako upadnem do
hmly, kde nič nemusí dávať zmysel, celá situácia ma svojím spôsobom fascinuje. Toto nie sú vzdušné zámky, je to elektrický šok. Na ľavej topánke mám šmuhu. Napľujem si do dlane a zohnem sa, aby som ju utrela. Topánka je opäť biela.
„Zoraďte sa! Utvorte päťstupy! Raus! Raus!“ Väzni do nás štuchajú palicami. Strážnici SS na nás mieria zbraňami. Sme civilisti, ktorí nepoznajú vojenskú drezúru. Neohrabane sa zoradíme. „Kráčajte! Ostaňte v radoch! Ak niektorá vystúpi z radu, bude zastrelená! Kráčajte!“
Deväťstodeväťdesiatosem dievčat a žien kráča v takmer dokonalom tempe, v takmer dokonalých päťstupoch, cez železné brány Osvienčimu. Nad našimi hlavami sú zo železa pozvárané slová ARBEIT MACHT FREI a my veríme, že nápis hovorí: Práca oslobodzuje. „Sme mladé,“ pripomíname si. „Budeme ťažko pracovať
a potom nás prepustia. Uvidíme, čo sa stane.“ No zvonku vyzeráme ako pochod prekliatych. Prší. Studený marcový dážď. Strácame sa v myšlienkach, no na premýšľanie je príliš chladno. Všetko naokolo je sivé. Moje srdce mení farbu na sivú.
SPOZA OSTNATÉHO drôtu nás pozorujú muži v pásikavých kabátikoch, čiapkach a nohaviciach.5 Pohľady majú prázdne. Hlavou mi preblesne, že je to psychiatrická liečebňa. Prečo by však duševne chorých ľudí nútili pracovať? To predsa nie je fér. 5 Pred 26. marcom 1942 boli jedinými väzňami v Osvienčime muži. Poväčšine poľskí
nežidia, ktorých tam zavreli za ich politické alebo náboženské presvedčenia, a ruskí vojnoví zajatci.
Ničomu navôkol nerozumiem. Stále mi ide hlavou, že som dobre vychovaná, vzdelaná a dobre oblečená. Keď som
išla do kasární na Slovensku, vyzerala som vo svojom nádhernom kostýme veľmi dobre. Teraz už nie je taký pekný, no moje biele topánky sú stále biele a pekné, pretože si dávam pozor, aby som nestúpila do blata. Prechádzajúc bránou na chvíľu zabudnem na svoje predsavzatia a premýšľam nad tým, kým som bola doma. Som čistotná osoba. Nemala by som tu byť. Som iná. Pochádzam z dobrej rodiny. Túžba zabaliť sa do teplej prikrývky spomienok ma na chvíľu vyruší a prestanem sa sústreďovať na chôdzu. Teraz na to zabudni, Rena, karhám sa za vlastnú slabosť. To všetko je minulosť. Hľadím na akre pôdy obohnané ostnatým drôtom. Toto je realita.
„Halt!“ v prítomnosti pušiek a stráží poslušne zastaneme.
Po oboch stranách cesty, Lagerstrasse, stoja rady tehlových budov a vysoký múr s ostnatým drôtom. Donútia nás zoradiť sa, akoby sme mali vojsť do dverí prvej z budov. Čas beží. Prešli hodiny alebo dni?
Som niekde na konci radu, keď z druhej strany budovy začnú vychádzať ľudia bez vlasov. Nakloním sa k Erne, ktorá stojí vedľa mňa, a zašepkám: „Pozri, tam je ešte viac bláznov. Musíme byť v nejakej inštitúcii
pre slabomyseľných.“ Erna a Dina súhlasne prikývnu.
„Piri! To som ja!“ zakričí jeden z holohlavých bláznov na dievča, ktoré stojí blízko neho.
„Magda? Si to ty? Čo sa ti stalo s vlasmi?“ kričí Piri.
„Na nič sa nepýtaj.“ Otočí holú hlavu, aby sa uistila, že ju nik nepočúva. „Ak máš nejaké šperky, zadup ich do bahna.“
Pozriem sa na svoje náramkové hodinky. Stále si dokážem vybaviť Ernin, Dinin a Dankin smiech, keď spoločne bežíme po uliciach Tylicza k pošte, kde na mňa čaká telefonát. „Rena má frajera!“ kričia zborovo. „Rena má frajera!“
„Páčia sa ti hodinky?“ opýta sa ma vtedajší nápadník na druhej strane praskajúcej linky. „Sú úžasné,“ zaflirtujem. „Nikdy si ich nezložím.“
„Možno by si si ich predsa len mala zložiť, keď sa pôjdeš kúpať alebo plávať,“ zaflirtuje späť.
Poruším svoj detinský sľub a strhnem si hodinky zo zápästia. Nedostanete moje spomienky! Nedostanete nič, čo mi
patrí! Hodím ich do bahna a podpätkom svojich krásnych bielych topánok rozdrvím drahocenné hodinky na márne kúsky.
DVERE BUDOVY číslo jeden sú priamo pred nami. Netušíme, čo sa deje vnútri. Vidíme, že ženy vychádzajú von, no hovoríme si, že my budeme pri odchode z tohto miesta vyzerať inak. Nechty zabáram do dlaní a modlím sa, aby som bola dievčaťom, ktoré opustí budovu s vlasmi na hlave. Odrazu som vnútri. Zmätená pristúpim k prvému stolu, tak ako to pred chvíľou urobila Erna. „Čo si?“ opýta sa ma Nemka.
„Poľka,“ odpovedám.
Odfrkne a zapíše si, čo som jej práve povedala. Neopýtala sa ma, akej som rasy, a dobrovoľne jej nepoviem, že som židovka. Všetky sme židovky. Teda okrem jednej komunistky. Ženino oblečenie ma mätie. Nepatrí k SS. Je čistá Nemka, určite Reichdeutsche, no má na oblečení trojuholník s číslom. Pomyslím si, že je možno väzenkyňa.6
„Dve zlaté korunky,“ vyhlási.
Myseľ mi začne pracovať. Načo sú im záznamy o mojich zuboch? Ach, panebože, zoberú mi korunky a potom budem škaredá. Prejdem k ďalšiemu stolu, vrchnou perou si 6 „26. marca (1942)… 999 Nemecké ženy klasifikované ako asociálne, kriminálničky a niektoré ako politické väzenkyne… prijaté s číslami 1 – 999 a ubytované v časti hlavného tábora oddeleného múrom od Budov 1 až 10... 999 (998) židovské ženy z Popradu
(neďaleko Humenného) na Slovensku sú (taktiež) posielané do ženskej sekcie v Osvienčime.
Toto je prvý registrovaný transport poslaný do tohto tábora.“ (Czech, 148)
zakrývam zuby a nakláňam hlavu tak, aby si nik nevšimol peniaze v mojich ústach.
„Zlož si náušnice!“ vyštekne ďalšia Nemka.
Poobzerám sa, aby som zistila, s kým sa tak drzo rozpráva.
„Ty tam! Zlož si tie náušnice, lebo ti ich strhnem!“
„Ja?“ Neverím vlastným ušiam. Opatrne si prstami zájdem k ušným lalokom a vtedy si uvedomím, akej chyby som sa dopustila. Spopod mojich kučier sa lesknú náušnice, ktoré mi dal starký Zayde, keď som mala šesť rokov. Nosila som ich tak dlho, že som ich nepovažovala za šperk, ale za súčasť svojho tela.
„Zabudla som na ne,“ poviem rýchlo, kým ukladám poslednú pripomienku svojho starého života na studený stôl,
aby ju hodili do škatule spolu so všetkým ostatným.
„Vyzleč sa a veci nechaj tu.“ Kostým mi vydrapia z rúk, skôr ako ho stihnem poskladať a uložiť do kúta, aby som si ho mohla neskôr zobrať.
„Raus! Raus!“
Ponáhľame sa na ďalšie stanovisko. Nikdy predtým sme pred cudzími ľuďmi nestáli nahé. Snažíme sa zakrývať rukami, hľadíme na zem a dúfame, že nám to pomôže ochrániť našu cudnosť. Ľahostajní k našej nahote nás postrčia do nádoby s dezinfekčným prostriedkom.
„Sú špinavé. Nechytajte sa ich.“ Ich hlasy pália ako dezinfekčný prostriedok na nahej pokožke. Stojíme tak niekoľko minút. Hanbíme sa pozrieť jedna na druhú, a tak hľadíme do zelenej tekutiny, ktorá nám pravdepodobne stiahne kožu z kostí.
„Von! Von!“ Rozkazy, viac rozkazov. Slová strážnikov nám skáču do mozgov, uvoľňujú naše myšlienky a vyháňajú ich do vzdialených priestorov zdravého rozumu. Nikde na nás nečakajú naše veci, no čaká nás ďalší rad. Z našich životov sa stal jeden dlhý rad, posúvajúci sa od jednej hrôzy k druhej. Niekto ma chytí za hlavu a posadí na stoličku. Ťažká ruka mi tlačí hlavu dopredu, zatiaľ čo sa mi k ušiam približuje zvuk elektrického strojčeka. „Nehýb sa!“ Rozprávajú sa so mnou nevrlo a narábajú so mnou, akoby som mala pokožku zo šmirgľového papiera. Strojček mi prechádza od krku až k čelu, škriabe mi kožu a vytrháva vlasy z hlavy. Nechty zabáram hlbšie do pokožky a snažím sa tak predísť tomu, aby mi po vydezinfikovaných lícach začali tiecť slzy. Hlavy si holia len vydaté. Ich činy
zatracujú a zosmiešňujú naše tradície a našu vieru. Oholia nám hlavy, ruky, dokonca aj chlpov na ohanbí nás
zbavia tak rýchlo a kruto ako na zvyšku tela. Ostrihajú nás ako ovce a potom nám rozkážu vojsť späť do
dezinfekčného prostriedku. Každý kúsok na tele ma páli. Premýšľam, či mi teraz konečne vrátia môj kabátik a sukňu. Nič horšie nám už predsa nemôžu urobiť. Čo im ešte zostalo? Nejaké dievča zvrieskne.
PRI DLHOM STOLE stojí dôstojník. Má na rukách gumené rukavice a dvaja ďalší muži dievča pridŕžajú. Opäť ho počujem kričať. Neviem, čo mu robia, no nechcem, aby to robili aj mne. V miestnosti sú dva rady. Ten, v ktorom stojím ja, smeruje k stolu a mužovi v gumených rukaviciach. Druhý je otočený opačným smerom. Ženám, ktoré odchádzajú od muža s rukavicami, tečie po stehnách krv. V priebehu niekoľkých sekúnd zvážim, čo sa stane, ak nič neurobím, a čo sa stane, ak niečo urobím. Rýchlo sa otočím a zaradím sa do radu smerujúceho od stola. Toto bol môj prvý úspech v Osvienčime: vyhla som sa gynekologickej prehliadke.
Nemecké väzenkyne, ktoré sú očividne o stupienok vyššie ako my, nám hodia vlnené uniformy. Na prsiach majú ruské odznaky. Nešikovne sa snažíme obliecť a veľmi rýchlo zisťujeme, že pre väčšinu žien sú príliš veľké. Vedľa mňa sa oblieka vysoká žena, ktorá dostala veľmi krátke nohavice. „Skús moje,“ navrhnem jej. Nohavice si vymeníme.