Sen v čerešňovom sade

Kráčam po čerešňovom sade, ktorý nemá konca. Kde som sa tu nabrala? Kráčam bosá po mäkkej tráve vedľa rozkvitnutých čerešní. Je ich tu strašne veľa. Zastanem pri jednej.

Pomedzi konáre svietia lúče slnka. Čerešna je celá posiata bielymi kvetmi, je celá biela ako nevesta. Niektoré kvety sú bieloružové. Je to krásne. Aha, už si spomínam, kde som. Tento sad patrí mojej babičke. Ale veď babička už nežije! A teraz kráča oproti mne a usmieva sa svojimi láskavými dobrými očami. Má šedivé vlasy a okolo hlavy omotaný vrkoč. Nemá šatku. Vystiera ku mne ruky a hladí ma po tvári. Teraz už viem, že snívam. Prišla ma navštíviť vo sne. Vždy keď mi bolo ťažko, utekala som za ňou. Aj teraz je pri mne. Hladí ma a hovorí:

“Moja zlatá, viem, čo sa Ti stalo. Neboj sa, uzdravíš sa......”

Prečo sa mi neukázala mama? Bola ku mne chladná celý život. Ja som jej vyšívala dečky a nosila kvety. Keď sa mi narodil syn, zo začiatku bola ku mne milšia. Keď som išla rodiť, pobozkala ma na ruku a to bolo po prvýkrát zo srdca, tak som to cítila. Teraz viem, že bola chorá a preto bola taká, aká bola. Hovorí sa, že keď odpúšťame, tak sa oslobodíme od trpkosti. Babička ma hladká a zrazu zmizme....

Otváram oči na krik... Sen sa rozplynul. Som v nemocničnej izbe, kde ležím už týždeň po cievnej mozgovej príhode. Narodila som sa druhýkrát. Je asi polnoc a okolo mňa je krik a veľa postáv. Všetci stoja okolo postele staršej pani, ktorá tu leží s vysokým krvným tlakom.

Nakoniec ju odvážajú na koronárku.

“Len nech sa jej nič nestane!” pomyslím si. Bola taká zlatá. Stále sa hrala s mobilom a riešila sudoku. Keď jej lekár povedal, že má už 78 rokov a preto má cievy také, aké má , urazila sa.

“Ako keby nikto nebol odo mňa starší”, milo sa srdila. A teraz má umrieť?? “Bože nie”, myslím si, a zároveń sa modlím, nech ma pustia domov, mám doma ešte neplnoleté dieťa.

Na izbe sme štyri. Spomínaná babička, referentka z obecného úradu tiež s vysokým tlakom a

pani učiteľka, ktorá ma vysoký cukor. Je to tu smutné a frustrujúce. Druhý svet. Biely svet.

Ale aj svet smrti. Nechcem tu byť, ale musím. \"Baby, čo budeme robiť?”  oslovím spolubývajúce, ktoré sú tiež hore. Začneme sa rozprávať a prekecáme kopu času. Nakoniec zjeme celú bryndzovú nátierku pani učiteľky. Sranda musí byť, aj keď sme v nemocnici.

Zaspím a strašne chcem, aby sa mi snívalo o babičke. Už to nejde. Čerešňový sad sa vytratil, takisto aj babička.

Ráno prídu zobrať zo stolíka staršej panej veci. Z vešiaka jej berú župan. Prichádza sanitárka

a vyvlieka návlečky. Umýva kovovú konštrukciu postele. Pohľad sa mi stretne s pohľadom spolubývajúcich. Porozumeli sme si. Staršia pani nám zomrela....

“Bože, buď k nej milosrdný.”- pomyslím si a idem do kúpeľne. Musím zo seba zmyť všetko smutné, čo som prežila. Život ide ďalej, aj keď je smutný. Stávajú sa aj takéto veci. Bohužiaľ.

O chvíľu bude vizita, príde pani primárka. Musím ju uprosiť, nech ma pustí domov.

S. Nováková