Schody do neba

Pani Emília býva na štvrtom poschodí v starom, nezateplenom paneláku bez výťahu. Ak by jej bolo aspoň o dvadsať rôčkov menej, dozaista by chôdzu po týchto tragikomických schodoch považovala za chvályhodný tréningový plán. Lenže matička príroda a ani rodný list sa prekabátiť nedajú, a tak táto sedemdesiatročná vdova každé ráno ide nielen čerstvým rožkom a chrumkavému chlebu, ale aj dýchavičnosti oproti. Párkrát aj skúšala zaklopať susedom na dvere a poprosiť ich o priateľskú výpomoc, no ich zachmúrené obočia a kyslé ksichty hovorili za všetko.

Nie, nemyslite si, že Emília patrí k takým starým mamám, čo dennodenne cvičia pilates a svoje drahocenné gélové nechtíky používajú len na otáčanie strán predplateného lifestylového magazínu. Emíliino srdce, žiaľbohu, už nebúši tak silno, ako by sa patrilo, jej nohy sú samá reuma a samota na duševnej labilnosti takisto zanecháva isté mrazu aj vode odolné stopy.

„Pani Emília, ak vám aj naďalej bude všade zle a len vo vašom paneláku bez výťahu najlepšie, tak vám musím oznámiť, že to už dlho nepotrvá. Výsledky vášho krvného tlaku a neutíchajúcej reumy naznačujú, že váš zdravotný stav sa uberá dolu vodou, to len vy sa stoj čo stoj náhlite hore deväťdesiatimi schodmi. Prečo odmietate presťahovať sa na vidiek k svojej dcére?“

Emília pokrčila plecami, zahanbene sklopila zrak a bez vrúcneho pozdravu vyšla z ambulancie. Kráčala ulicou vedno i nevedno kam. Nevládala len tak bezcieľne sa túlať a vyčkávať, čo prechádzka prinesie, v prázdnom byte na ňu zo všetkých kútov zízala samota a pri tejto melancholickej myšlienke niekoľkokrát zalapala po dychu.

Emília vošla do kuchyne. Otvorila okno dokorán a vychladenou minerálkou zapila pilulku, čo má užívať každé ráno tesne po raňajkách. Ubolene načiahla ruku za svätým ružencom, visiacim na krivolakej polici, a roztrasená v kolenách sadla si na stoličku. Na malú chvíľku – naozaj len na malú – sa uprene zadívala do slnkom zaliatej nebeskej oblohy. Len čo si uvedomila, aký je svet krásny a že sa neoplatí pristupovať k svojmu jedinému zdravíčku nedbajsky, poslednýkrát vydýchla.

Tatiana Kovalčinová