Sardinky vo vlastnej šťave

Každý z nás už zažil určite tlačenicu v preplnených autobusoch. Nikomu z nás nie je príjemné zažívať ten pocit sardinky naloženej vo vlastnej šťave. Avšak uniknúť tejto strastiplnej ceste je nemožné, keďže do práce, či školy chodiť musíme. Najhoršie to je v rannej špičke. Unesení davom sa tlačíme do plechovej škatule napoly rozpadnutej, nazývanej autobus. Samozrejme miesto na sedenie sme si nechytili, a tak stojíme vo dverách v lepšom prípade v uličke medzi sedadlami a držíme sa mastnej, bacilmi obdarenej tyče. Autobus sa konečne pomohol a my len dúfame, že ten dym, čo vidíme vychádzať zo zadnej časti je len výfuk a nie chrchliaci sa oheň spod autobusu. ,, Ďalšia zastávka Mier,“ zahlási nám známy hlas. Je ráno 7 hodín a to je čas, keď babky smerujú na trhovisko, aby im neunikla nejaká čerstvá paradajka, či paprika, alebo k lekárovi, aby im zmeral tlak.

Dvere sa otvoria konečne sa môžeme nadýchnuť aspoň na malú chvíľku čerstvého vzduchu a už vidíme milión ľudí tlačiť sa ako včely do úľa. Jastrabie oči starších dám vám smerujú priamo do srdca. Človek nestihne ani vstať a už len vidíte ako jedna druhej hovorí:

,, Ach, tá dnešná mládež ani uvoľniť miesto nevie a ako sa len obliekajú holé pupky a farebné vlasy.“ Neprekáža, že práve takéto kritičky majú kabáty z roku 5 a vlasy od jednej kaderníčky – strih cukrovej vaty.

Dvere sa zatvoria a vy ucítite akúsi zvláštnu vôňu. Bojíte sa obzrieť, ale je to čím ďalej tým viac cítiť. Hlavu otočíme smerom hore a vykukne na nás mokré spotené podpazušie občana tmavšej pleti. Chceli by ste radšej cítiť ruské veľkonočné voňavky za 3 €, ale darmo. Človek to musí vydržať.

Každý potrebuje ráno pokoj a ticho, no aspoň ja, áno. Lenže už hneď začiatkom dňa počúvam v autobuse koncert každého druhu. Z jednej strany techno, ktoré hrá z pod slúchadiel 10 ročného chlapca, z druhej zas hip – hop veľkého rapera, ktorý má väčšiu šiltovku ako on sám. Takže okrem hudby každého žánru a vôni tých najlepších značiek sa cítime ako v Lunaparku. Šofér vyberá zákruty ako rally jazdec a a ja padám na ľudí sprava doľava. A je tu moja konečná. Vystúpim, celá natešená kráčam do školy.

Doprava je doprava a my si nevyberieme, ak sa chceme niekde dostať, musíme si to prežiť. Čo iné nám ostáva? Zmieriť sa s tým, alebo čakať, čo nové nám dopravný podnik prichystá.

Michaela Luxová