Sandále

V luxusnom apartmáne, plnom honosného nábytku a prepychových vôní stála pred zrkadlom štíhla mladá žena. Rukou si presunula husté vlasy čokoládovej farby dopredu, kde jej v zvodných vlnách splývali až po prsia. Oblečená bola športovo, ale zato luxusne. Už na prvý pohľad sa dalo rozoznať, že na klesajúcu sumu peňazí na účte si dávať pozor nemusí. Štíhly krk a pôvabné ruky mala ovešané drahými kovmi a na prstoch sa jej skveli blyštiace sa prstene. Nedalo sa povedať, že by potrebovala lesk a ťažobu šperkov. Jej prirodzená krása bola viac ako len postačujúca. Ona však milovala štýl a peniaze a domnievala sa, že to musí vidieť každý, kto na nej spočinie pohľadom. Chvíľu váhala, no napokon sa rozhodla stiahnuť vlasy do elegantného drdola. Obsah kabelky obohatila o tučnú koženú peňaženku a s elánom vybehla von. V prvej sekunde ju slnko oslepilo natoľko, že takmer zrazila k zemi malého svetlovlasého chlapčeka.

„Nič ti nie je, zlatko?“ Opýtala sa ho a nečakajúc na odpoveď zhlboka vdýchla horúcu ťaživú paru. Milovala slnkom prehriaty vzduch, ktorý akoby stál na jednom mieste a pocit, že tejto horúčave sa nemôže vyhnúť; rovnako aj lepkavé telá a vlasy vlhké a lepiace sa na čelo. Milovala leto. Uškrnula sa pri pomyslení na kostnatú rosničku zo včerajšej predpovede počasia. S úsmevom, umelo nasadeným na tvári, vystríhala obyvateľov pred prehánkami a hroziacou búrkou na území celej krajiny. Dnes pršať nebude, radostne prorokovala Florentýna. Meno dostala po babičke, ktorá rovnako ako ona milovala peniaze a mužov v nablýskaných autách. Predpovedi neverila, ale presne si zapamätala zelenkavé letné šaty, v ktorých tá mladá slečna moderovala. Ihneď sa presvedčila, že podobný kúsok si žiada aj jej šatník. Dlhými, dočervena nalakovanými nechtami vyťukala číslo priateľky – vedúcej predajne s luxusnými odevmi päťposchodového obchodného domu.

„Budem ťa čakať,“ úlisne jej odvetila a Florentýna začala s nákazlivým nadšením vyhadzovať zo šatníka vraj obnosené, dávno nemoderné kúsky oblečenia. Pri pomyslení na nové vecičky, ktoré zaujmú miesto v šatníku sa jej na jednom líci objavila chutná jamka. Do nákupov bola zaľúbená čím ďalej, tým viac.

Odmietala ísť taxíkom, ku ktorým mala odpor a svoje BMW schválne nechala na parkovisku. Chcela na sebe cítiť sparný dych leta. Keď jej na odhalené plece dopadla prvá, až prekvapivo studená dažďová kvapka, uprela svoj pohľad na oblohu. Z mračien, ktoré sa nenápadne zoskupovali, začali po tejto prvej, padať na Florentýnu ďalšie osviežujúce kvapôčky. Akoby pri jej uchu zahrmelo a odrazu tmavý, ponurý deň osvietil blesk. Vytrvalosť búrky, ktorá sa udomácnila v meste, Florentýnu prekvapila a v priebehu niekoľkých minút celá premokla. S nechuťou pozrela na Adidasy, ktorých ružovú farbu, pripomínajúcu cukrovú vatu, sa už nedalo rozoznať. Teraz predstavovali rozmočenú neurčitú hmotu. Florentýna vošla do jednej z predajní, ktoré cestou míňala. Skromný obchodík ponúkal ľahkú letnú obuv. ´Skvelý výpredaj topánok. Až o polovicu nižšie ceny´, hlásila ceduľka, ledabolo nalepená na dverách. Florentýna, mrzutá a zafúľaná, s podráždením v hlase ukázala zakríknutej predavačke vodou nasiaknuté značkové tenisky.

„Mám v nich úplne mokro. Prekliaty dážď,“ sťažovala sa. Vonku vyšla ešte mrzutejšia, na nohách pár hnedých sandálov z minulej sezóny. Vraj skvelý výpredaj a nízke ceny, rozčuľovala sa v duchu Florentýna. Veď kto by ich inak kupoval?! Neváhala už ani chvíľu a objednala si taxík, keď videla, že búrka nehodlá ustúpiť. Postávala pod strechou obchodu, v ktorom nakúpila, keď k nej ľahostajne pristúpil vysoký, skôr pochudnutý ako štíhly mladík. Na tvári mal usadenú beznádej, ba až ľahostajnosť. Z očí mu vychádzal tragický smútok, ale toľko úprimnosti ako v jeho, ešte v žiadnych očiach nevidela. Vlasy, dlhé po uši boli o odtieň svetlejšie ako tie jej a pri krku sa mu z nich vytvárali drobné kučierky. Pôsobil vyspelo, ale detskosť ukrytú vo výraze tváre nezakryl.

„Kto by to bol povedal, takýto lejak,“ riekla, no hneď po vyslovení sa v duchu za túto, podľa nej, babičkovskú poznámku vyhrešila. Sklopila oči a napínala uši, ale neznámy spolučakajúci neodpovedal. Počula len nejasné zamrmlanie, ktoré zároveň mohlo byť zakašľaním, ktoré človek použije v situácii, kedy niet čo povedať. Pohľad jej spočinul na červených nechtoch na nohách, ktoré jej trčali z nepríťažlivých bezpohlavných sandálov. Zahanbila sa, ale myseľ jej už naplno pracovala v snahe opäť preťať trápne ticho.

„Len som chcela niečo nakúpiť, keď ma zastihlo toto hrozné počasie, cestou som natrafila na tento obchod a...,“ dopodrobna mu opísala pôvod sandálov a dôvody, prečo si ich vôbec kupovala. Nevedela, či jej išlo o to, aby tohto zaujímavého chlapca zdržala čo najdlhšie, alebo preto, aby sa ospravedlnila za to, ako vyzerá.

„Čo sa ti stalo?“ odrazu sa ospravedlňujúco opýtala. Nevedela vydržať jeho flegmatické mlčanie.

„Je toho veľa...,“ odvetil, aj keď vôbec nemusel. „Už som tu nemal byť,“ pozrel na digitálne hodinky na ľavej ruke, „vlak mi odchádza o 10 minút.“

„Aký vlak?“ Hoci sa chcela opýtať ´kam cestuješ´, už sa neopravila. Bála sa, že chlapec nebude pokračovať.

„Cestovanie vlakom mám celkom zadarmo.“

„Áno? A to už prečo?“ pokračovala Florentýna, tváriac sa, že si nevšimla jeho odpoveď, ktorá nie celkom vystihovala to, na čo sa ho pýtala.

„Otec pracuje na železnici. Ale už by som tu naozaj nemal byť.“

„Ehm, a ako sa voláš? Ja som Florentýna.“ Neodpovedal. „Muselo to byť niečo vážne...,“ začala, a keď si všimla ako si ju tajne obzerá, pokračovala: „...to, kvôli čomu si teraz taký...taký smutný,“ dokončila a uprene sa mu pozrela do očí. Začal ju nimi pohlcovať. Takmer sa jej zdalo, že si je vedomý sily svojho pohľadu a otočil sa. Začal sa ospravedlňovať:

„Kedysi som bol iný, zmenil som sa...“ Jeho stručné priznanie prerušilo trúbenie taxíka.

„To je pre mňa,“ opatrne vyslovila Florentýna.

„Aj tak som tu už nemal byť...,“ povedal a poberal sa odísť v prudkom daždi.

„Môžem ti dať svoje telefónne číslo. Ak by si potreboval...,“ nevedela, čo by mal potrebovať. Vôbec ho nepoznala, bol to úplne cudzí človek, ktorý na ňu zapôsobil neuveriteľným dojmom. Veľmi mu chcela pomôcť. Alebo iba bola zvedavá?

„Zložité životné rozhodnutia,“ povedal a prvýkrát sa na ňu usmial. Ostýchavo ale čarovne. A odišiel. Florentýna taxikárovi nadiktovala adresu hotela, v ktorom momentálne bývala. Zabudla aj na rozkošné letné šaty, ktorých predstava sa jasne vynímala v jej mysli. Uvažovala, či to bol osud, ale túto možnosť ihneď zavrhla. Neverila na osud, ani na predurčenie. Ani v náhodu. Doma, ako hotel nazývala, si pripravila horúci kúpeľ a potom spala výdatným bezsenným spánkom.

Bol už august, stále teplé počasie, stále ten istý hotel. Florentýna sa chystala na večeru s priateľom, keď si spomenula na obľúbený rúž, ktorý chcela použiť. Nechala ho v aute. Šaty, kúpené pre túto príležitosť, ešte nedotknuté, ležali na posteli. Obula si hnedé sandále, hoci ich preklínala a zaprisahávala sa, že si ich viac neobuje. Očami blúdila po parkovisku hľadajúc svoje auto. Pohmkávala si veselú melódiu piesne súčasnej speváčky keď videla, ako sa k nej po chodníku niekto približuje. Ak by nemal slnečné okuliare, ihneď by ho spoznala. Podišiel bližšie a zastal priamo pred ňou, akoby ju vyhľadal zámerne. Jej spoločník spod strechy spred niekoľkých týždňov si zložil okuliare a prosebne sa na ňu zadíval. Musela skonštatovať, že smútok mu z očí nezmizol. Napriek tomu v nich videla nevyslovenú žiadosť o pomoc a pocit vlastnej bezmocnosti. Podala mu ruku, on ju prijal a spoločne vkročili do dverí hotela. Florentýna dúfala, že po vypočutí životného príbehu bude schopná pochopiť a pomôcť jej dočasnému spoločníkovi. V očiach jej iskrila takmer materinská láskavosť, akou nikdy nebola obdarená a on sa jej snažil odvďačiť mierne ostýchavý úsmevom. Ako sa vyzúvala, spomenula si, ako chlapcovi, ktorého meno stále nepozná, s hanbou vysvetľovala, prečo má na nohách tieto sandále. Nevedela, že myslí na to isté. Pozrela na neho, na svoje nohy a spoločne sa smiali uvoľneným smiechom.

„Ako to, že neskončili v koši?“ opýtal sa pobavene.

Mária Dunajčanová