S metlou

Každý z nás má občas potrebu vyložiť si nohy na stôl, otvoriť niečo vychladené a unášať sa pokojom. S čistou mysľou sa oveľa lepšie dýcha, sedí a aj štartuje do ďalšieho dňa. Simona je rozvedená štyridsiatnička, ktorá o relaxe môže tak akurát len v noci snívať. A to, samozrejme, iba za predpokladu, že jej spánok netrvá tri minúty, ale aspoň jednu – dve hodiny. Chúďa žena, celé dni pobehuje z práce do práce, zo zamestnania na brigádu, z výpomoci na výpomoc atď. Žiaľ, na výber nemá, iba ak túži deň čo deň dívať sa na svoje tri hladné a neodeté deťúrence. Len ich úsmevné pohľady, úprimné očká, ktoré nevedia, ako sa pohľadom dá klamať, nakopnú Simonu pozitívnou energiou a odhodlaním kráčať, nie padať.

Otec dvoch chlapčekov vo veku osem a jedenásť rokov a maličkej Karolínky, ktorá v máji sfúkla svoju prvú sviečku na šmolkovej torte, nemá ani najmenší záujem strácať s deckami svoj drahocenný čas. Pre pána Jozefa sú dôležité alkoholické seanse v zafajčených nočných baroch, kde nie je núdza o polonahé dvadsiatky a sedliakov, ktorých postihla v živote rovnaká blaženosť ako aj uja “manažéra“. Prácu vymenil za pohodlné posedenie pri poháriku, za teplé papuče a gauč v obývačke, teda za všetko relaxačné a fyzicky príťažlivé jeho vlastnému hodnotovému rebríčku.

Kým sa Jozef zabával, Simona potila krv v práci, kým ujo oddychoval, starostlivá mama pripravovala deťom večeru, kým sa ona tlačila s tromi ratolesťami v dvojizbovom bytíku, on bol na preveľkej terase v dome svojej slečny milenky. Simona sa ocitla v zúfalom kolobehu, rodina jej poskytla pomocnú ruku len ojedinele, aj to stálo našu maminu dlhých rozpráv o tom, ako jej všetci dobre radili, len ona sa zle rozhodla.

„Videla si iba pána manažéra, ktorý sa topí v peniazoch, videla si len drahé autá, dovolenky po celom svete, kabelky, košieľky a život ako v bavlnke. Ale veď on sa vybral s kolegami len na jedno malé, tak prespí u kamaráta, no a čo? To boli tie tvoje tvrdohlavé a zaslepené rečičky o úžasnom chlapovi, s ktorým ťa čaká nádherná budúcnosť. A teraz, Simona, zostali ti len oči pre plač a tri deti, ktoré dennodenne hľadia na tvoju strápenú tvár. Spamätaj sa a začni situáciu riešiť, lebo takto sa skôr dostanete na ulicu ako na obed k babičke,“ karhala Simonu jej staršia sestra. Mama-naivka tento príhovor vôbec nevnímala, ale aj naďalej dúfala, že jedného dňa niekto zaklope na dvere, ona ich pootvorí a tam bude stáť pán manažér s kyticou v ruke.

V novom šate, s novým účesom a s vylepšeným hodnotovým rebríčkom, kde si na prvú priečku dosadí nie milenku a malý poldecák, ale svoju bývalú ženušku a deti. Trochu pritiahnuté za vlasy, ale Simoninej logike sa jednoducho porozumieť nedá. Namiesto toho, aby sa na nezodpovedného manžela a otca sťažovala na kompetentných miestach, očakávala svojho manažéra na bielom koni a tŕpla, či sa jej ozvú z agentúry ohľadom ďalšej finančne skromnej brigády. „Kedy si sa naposledy venovala sama sebe, stavím sa, že kozmetičku i kaderníka si videla len za pochodu do práce a o víkendovom wellnesse sa s tebou radšej do debaty ani nejdem púšťať,“ pokračovala sestra. Neprítomný Simonin výraz v tvári zrazu oživilo úderné búchanie na dvere.

Z ošúchanej pohovky vyskočila, že by ju ani stádo mladých laní nedobehlo, vášnivo roztvorila dvere, no úsmev jej hneď zamrzol. S metlou v ruke sa k nej prihovorila mrzutá suseda: „Pani Simona, nehnevajte sa, každý máme svojho trápenia dosť, na tomto svete nie ste jedinou rozvedenou a pracujúcou dámou, no aj v tomto paneláku platia isté pravidlá. Nech sa páči, táto metla, schody a kýblik s vodou sú tu len pre vás. Dovidenia!“

Simona zostala stáť vo dverách ako vyplašený zajac. Jej sestra si ani v tej trápnej chvíli nemohla odpustiť uštipačnú pripomienku. „Vieš, ktorého pána mi tá strapatá metla pripomína? Ale nedajte sa vyrušovať, určite si máte čo povedať, ja som už aj tak na odchode. Sestrička, prajem ti nádherný večer, maj sa.“

Tatiana Kovalčinová