Rýchlosane do seba

„Sánkovať sa môže ísť človek aj sám, ale tu ide o to stretnutie. Ľudia sa stretnú, porozprávajú sa, neraz si nájdu nových priateľov,“ hovorí mi spoluorganizátor pretekov na sánkach na dolnom Liptove. Vôkol nás je krajina zasnežená ako v rozprávkach. Ľudí pribúda a ako postupne zisťujem, ozaj ide o to stretnutie – o to pretínanie sveta jedného človeka svetom človeka druhého... Jasné, jednoduchšie je zostať v suchu a bezpečí – doma –, kde žiadne pošmyknutia či vypadnutia zo všednosti nehrozia. Ale nehrozí ani to „viac“.

Viacerým na spomínaných pretekoch vôbec nejde o víťazstvo. Prišli, aby okúsili atmosféru, aby stretli ľudí – známych aj neznámych. Každý jeden z nich by pritom mohol sedieť doma, v teple a pohodlí, pri televízore, mobile či počítači. Mohli by sa pozerať na nejakú krásnu rozprávku, v ktorej je príroda tiež ukážkovo zasnežená a deti sa v nej nadšene sánkujú. Nikomu by nič nehrozilo, žiadne zranenie, prechladnutie, poškodenie vecí... Ale rovnica konečnej spokojnosti väčšiny prítomných ponúka krajší výsledok: Ja + niekto iný + okolnosti živého stretnutia = niečo viac ako sedenie doma. Spoznáte tam možno len samého seba, možno starých známych, možno nových priateľov... Ja som tam stretol spolužiačku z vysokej školy, s ktorou som sa nevidel roky.

V mladosti sme s kamarátmi z ulice kadečo povyvádzali. Drali sme ihriská pri futbale či iných športoch, robili sme si skrýše, zvádzali rivalitu medzi bandami malého mesta. Neskôr sme sa viac prechádzali večernými ulicami, rozprávali sa a sem-tam niečo vyparatili. Neboli sme svätí, ale boli sme spolu vonku. Boli to bezprostredné kontakty. Naživo. Radosti, starosti, sny a túžby... Najúrodnejšia pôda, do ktorej to všetko môžeme vložiť, je vnútro priateľa, ktorý je pri nás. Môžeme v súčasnosti elektronicky poslať aj tisíc ruží, ktoré virtuálne ožívajú a robia všetko možné aj nemožné, pridať stovky srdiečok a napísať množstvo zaláskovaných slov, ale čo je to oproti tomu, keď zaklopeme na dvere a necháme pred nimi jednu obyčajnú živú ružu? Alebo keď si vyjdeme s priateľom kamsi za mesto na starý most, kde si rozprávame o svojich snoch a uvažujeme o živote? Alebo keď objavujeme zákutia strachu v tmách opustenej tehelne? To sú len úryvky z mladosti... Bez internetu. Bez pripojenia sa. A zároveň so silným signálom priateľstva. Živého priateľstva, pri ktorom sú baterky väčšinou nabité aj celodenne.

V tú istú prvú januárovú sobotu nového roka 2019 som večer zakotvil v evanjelickom kostole v Sliači, kde sa konal Trojkráľový koncert. Spieval cirkevný zbor, hrali študenti banskobystrických umeleckých škôl... Zvonka síce chladila zima, ale zvnútra, z toho duchovného vnútra, hrialo umenie. Viem, viem, návštevníci koncertu by si tie skladby mohli pustiť kdesi doma, veď na internete nájdete všetko... Nikam nejsť, náhodou neprechladnúť, náhodou nedostať šmyk či čosi podobné, ale skôr tak pokojne, doma, v papučiach či pod dekou, pri teplom čaji, pustiť si nejakú peknú hudbu. Aj tak sa dá. Ale... Ale vyjsť si, sám alebo s niekým. Sám a stretnúť niekoho. A hoci aj prežiť celý okamih osamote – pozorovať emócie ľudí naživo, uvažovať o nich, uvažovať o videnom a odísť obohatený, a možno sa kdesi-tu dostať aj do situácií, s ktorými sme nepočítali, ale výrazne pozdvihli danú chvíľu na zážitok, to všetko ponúka plusy, ktoré doma pod dekou len tak nenájdete. To je tá krása pretínania sveta jedného človeka svetom človeka druhého.

Marcel Páleš