Rýchlo a nemilo

„Čo trúbiš, ty pako?! Tu si stále v meste, nie na diaľnici! Keby si šiel päťdesiatkou, tak si ešte tristo metrov za mnou!“ rozčuľoval sa Juro, keďže šofér za ním naňho nervózne zatrúbil. Juro totiž vošiel z vedľajšej cesty na hlavnú, ale nepočítal s tým, že šofér auta, ktoré si to rútilo hlavnou, bude na plyn šliapať, ani čo by šoféroval sanitku.
„Oci, kašli na neho! Vidíš, že je to nejaký rozvážač pizze a tí majú vždy naponáhlo. A je to už cesta von z mesta, tak letí ako blázon,“ dohovárala mu štrnásťročná dcéra.
„Ale sme stále v meste! A pokiaľ viem, aj pre tých, čo robia rozvoz jedla, tu platí päťdesiatka, nie stovka,“ dodal podráždene otec.
„Tati, čas sú peniaze, nevieš?“ podpichol otca pätnásťročný syn, ktorý bol pohľadom neustále nalepený na obrazovke mobilu. A zrejme aj keby ich obiehalo auto plné opíc, ktoré by na vlečke ťahalo krokodíla v kroji, mladík by nezdvihol hlavu.
„Neboj sa, či by nemal zrazu čas, ak by tu stáli policajti a naparili by mu poriadnu pokutu!“ odsekol otec a sledoval v spätnom zrkadle auto, ktoré mu dýchalo na päty.
„Vykašlite sa na to! Načo si kaziť náladu nejakým šumacherom?“ opäť sa pokúšala o upokojenie situácie dcéra.
„Pozri ho! Do zákruty cez plnú! Fakt nenormálny!“ vybuchol otec, keď ho mladý rozvážač jedla predbehol.
„Oci!“ miernila ho naďalej dcéra.
„To si sa teda ďaleko dostal, frajer!“ zasmial sa otec, ktorý už-už pôsobil ako vyšinutý, keďže adrenalín v krvi mu začínal stúpať. Dve autá ako dvaja rivali sa teraz ocitli za sebou na križovatke, kde dávali prednosť ostatným autám a odkiaľ sa chystali vyraziť na hlavnú a rovinkou von z mesta. Otcovi to nedalo a nepriateľa vytrúbil.
„Ten má odpich!“ zhodnotil syn, ktorý odpútal hlavu od mobilu, lebo badal, že ide do tuhého. Rozvážač vyrazil zo zákruty ako na rýchlostných pretekoch, kolesá zapišťali a dal zabrať aj otáčkam. Aby muža v rodinnom aute ešte viac naštartoval, stiahol okno a zamával mu na rozlúčku. Potom si to už rezal dobrou stovkou, i keď pár desiatok metrov by mal ešte dodržať predpísanú päťdesiatku.
„Veď počkaj, ty sviňa!“ nedal sa ani otec a nezaháľal, dupol na plyn, až synovi takmer vyletel mobil z ruky a dcéra sa radšej podvedome uistila, či má zapnutý pás.
„Ocko...?“ neisto sa prihovorila druhorodená, i keď vedela, že otec sa teraz nachádza v inej sfére, v inej dimenzii myšlienok. Pôsobil ako nadrogovaný hráč videohier, ktorý ide do vydretého finále v náročnej simulácii formuly.
„Oci, dáme ho!“ nečakane sa na stranu otca pridal syn a začala ho táto hra baviť viac ako mobil, čo sa bežne na ceste domov nestávalo.
„Dáky si pomalý, frajer!“ utrúsil otec, keď rozvozového šumachera dobehol a teraz mu pre zmenu on dýchal na chrbát. Ručička tachometra ukazovala 110. Otec však neváhal, i keď obyčajne konal rozvážne a zodpovedne.
„130!“ vykríkol chlapec vzadu a prežíval to spolu s otcom. Predbehli rozvážača pizze a víťazoslávne obaja chlapi na palube skríkli „Áno!“
„Vy ste sa zbláznili!“ poznamenala dcéra a zadívala sa, ako rýchlo sa míňa príroda vedľa cesty.
„Dobre, dobre, už sa upokojím... Stačilo,“ vyriekol otec a hneď sa aj podujal spomaliť na prípustných 90.
„Bohu vďaka!“ povzdychla si dcéra.
„Ale! Veď to konečne začínalo byť napínavé!“ zaprotestoval syn a opäť vytiahol mobil.
„Somááár!“ zakričal otec výsmešne, keď ho mladý rozvážač jedla vzápätí rýchlo predbehol a začal sa mu vzďaľovať, až ho napokon nevideli.
„Už na neho zabudni, oci! Budem dúfať, že ho už nikdy nestretneme, lebo toto bola jazda smrti!“ vyslovila dcéra a pokrútila hlavou.
„Ešte že to nevidela mama! Radšej jej nič nehovorte!“ poistil sa otec a už aj vchádzali do obce, kde bývali.
„Možno čosi tušila, i keď nás nevidela, lebo mi práve volá!“ nadšene oznámila dcéra.
„Uvidíme, zdvihni a daj ju na odposluch!“ zavelil otec a zvedavo čakal na slová manželky.
„Haló? Počúvame všetci...“ zdvihlo dievča.
„No kde ste?“ ozval sa príjemný hlas mamy.
„Blízko. O chvíľu parkujeme. Prečo?“ odpovedal prívetivo otec.
„Aha, už vás vidím z balkóna. Čakám vás, ale nestíhala som navariť večeru. Tak som ťa, ocino, chcela poprosiť, aby si zaplatil pizzu. Rozvážač pred chvíľou tiež zaparkoval.“

Poviedka: Marcel Páleš
Ilustrácia: Rivi Kunkelová