Ruka hore!

V minulých storočiach bola mládeži prístupným centrom psychického uvoľnenia a osobného spoznávania sa ľudová zábava. Zúčastnení tancovali viedenský valčík, zhovárali sa o (ne)obrábaných roliach a keď mládenec zatúžil dať bozk svojej milej, utekali sa ukryť k lesu za vysokú a rozkonárenú vŕbu. Počas nasledujúcich dní randili ruka v ruke pri jazere a takto poľahučky mali k sebe čoraz bližšie a bližšie. Neskôr sa určite zasnúbili, zosobášili a žili šťastne bez pomoci niekoľkých opatrovateliek k deťom a trinásteho platu.

Časy sa zmenili a tanec tiež. Na diskotékach postupne sprevádzalo makarenu požitie ľahkých drog zo Západu a mocného alkoholu spod pultu. Tí, čo sa ľúbili, vyhľadávali slaďáky a najčastejšie boli nahodení do nohavíc, ktoré im zaručovali blahodarný pôžitok z tanca zips na zips. Ak to práve na diskotéke zaiskrilo medzi dvomi ľuďmi viac-menej opačného pohlavia, láska sa ďalej robila alebo v pasáži, alebo v kinosále.

A dnes sa decká pri tancovačkách ani nespoznávajú, ani nepozývajú na kofolku, pretože idú priamo na vec. Valčíky a makareny vystriedal sex na parkete v štýle každý s každým, prechádzky popri jazere sa zmenili na telocviky v otcovom aute. Inak povedané – tanec už nezbližuje, ale sexuje.

Tatiana Kovalčinová