Rekordy živočíšnej ríše 2

Rýchle nohy sú v prírode otázkou prežitia. Čím rýchlejšie bežíš, tým menej pravdepodobné je, že sa staneš ľahkou korisťou, a tým rýchlejšie svoju korisť ulovíš.

Aké rýchle sú teda tie najrýchlejšie zvieratá?

Krokodíl vyzerá na brehu ťarbavo, nemotorne, bezmocne, ba vlastne až smiešne. Neforemné ťažké telo na drobulinkých nohách. Až sa nám zdá, že okrem hrozivého výzoru nám od neho nič nehrozí. Ale to je strašný omyl. Aj na brehu - dokonca aj ďaleko od neho - sa vrhá na korisť bleskurýchlo. Napriek malým, krivým a akoby nevládnym nohám. Dobehne na nich bežiaceho človeka. Utekajúceho človeka dobehne i ťarbavý medveď. Rýchlejší ako človek je aj mohutný, štvortonový nosorožec. Vynikajúci bežec je zajac. So silami nestačia na neho ani pes a líška, jeho najobávanejší nepriatelia, lebo uháňa rýchlosťou až 80 km za hodinu, kým napríklad pes zaostáva za ním o 30 km za hodinu. Rýchlejší ako zajac je jeleň, ešte rýchlejší je srnec. Ten prebehne za hodinu 88 kilometrov. Srnec je v našich končinách bežeckým rekordérom. Nik mu nemôže konkurovať. Konkurentov má len na iných kontinentoch. Napríklad v gazele, ktorá vyvinie rýchlosť 96 km za hodinu.

No najrýchlejším štvornožcom na našej planéte je gepard. To teda je šprintér! Za dve sekundy sa už ženie rýchlosťou 70 km za hodinu. Za ďalších šesť sekúnd "pridá plyn" na vyše 100. Niektorí znalci tvrdia, že na 115, iní, že na 120 km za hodinu. Gepard nemusí loviť v noci, nemusí sa zakrádať ako ďalší jeho príbuzní. Útočí vo dne. A korisť mu zväčša neunikne. Okrem rýchlosti ho totiž príroda obdarovala aj inými prednosťami. Nikto ho nezačuje prichádzať, takmer nikto ho neuvidí lebo jeho sfarbenie splýva s krovím savany. Gepard je nebezpečný dravec. Ale v zajatí sa mení na krotkú mačku. Mladého geparda možno vraj vycvičiť za pol roka. V Indii ho potom dokonca púšťajú znova na lov.

A predsa jestvuje ešte oveľa rýchlejší dravec. A sídli v našej blízkosti. Niekedy celkom tesnej. Nemá však 4 nohy, ale až 8, nie je mohutný, je takmer nepatrný. Neuhádnete, ani keby ste sa ako namáhali. Je to - pavúk. V porovnaní so svojou veľkosťou vyvinie nepredstaviteľnú rýchlosť. Keby sa mu človek chcel vyrovnať, musel by za sekundu prebehnúť 140m a za hodinu až 500 km.

Akí sme my bežci v porovnaní so zvieratami? Len veľmi slabí. Ešte dokonca aj tí najrýchlejší šprintéri, lebo vyvinú rýchlosť nanajvýš 38 km za hodinu. Ďaleko zaostávame za zvieratami aj v bežeckej vytrvalosti. Obdivuhodnou vytrvalosťou vyniká kôň. Dokáže cválať celé hodiny. Zaznamenali prípad, keď jazdec prebehol za tri dni 285 km. Kôň pritom nepil a nežral. Roku 1935 turkménski jazdci za rekordne krátky čas prekonali 4300 km z Ašchabadu do Moskvy, pričom 360 km Karakumskej púšte prešli za tri dni.

Ešte neúnavnejší bežec je ťava. Jazdecká ťava, ak je dobre napojená, prejde za deň 150 km. Pritom prebehne 6 - 8 hodín rýchlosťou 15 km za hodinu. Takto dokáže prekonávať púšť celé týždne...

Pomaly ďalej zájdeš

Sú však aj také zvieratá, ktorým vôbec nie je naponáhlo. Zvyčajne nosia so sebou pancier, pod ktorým sa cítia bezpečne. Chýr neobyčajne pomalého tvora si vyslúžila korytnačka. Urobí si pár krôčikov, potom sa pričupí. Zasa pár krôčikov, zasa sa pričupí. .. A tak prejde za minútu asi tri metre.

Približne 10 000 divákov sa každý rok stretáva v meste Boisonwienne v Kanade, aby sledovali najpomalšie preteky na svete - korytnačie. Organizátori nepreceňujú sily súťažiacich, ich úlohou je prekonať vzdialenosť iba 7,5 metra.

Rekordérom v pomalosti je však slimák. Za minútu prelezie 60mm, čo sekunda, to milimeter. Francúzski vedci, ktorí dlhé roky skúmali život záhradného slimáka, dospeli k poznatku, že hoci je tento živočích pomalý, je neobyčajne vytrvalý. Podujíma sa i na maratónske trate. Za rok prejde priemerne 50 km. Ale už aj slimáky zapojili do pretekov. Dokonca do medzinárodných. Zorganizoval ich klub labužníkov v meste Murillo de Rio Leza v Španielsku. Najprv sa konala súťaž v "horolezectve" - pretekári museli zdolať 50 cm kolmo po stene. Zvíťazil domáci reprezentant. Ale hviezdou večera sa stal slimák zo San Sebastiana. "Uháňal" tak rýchlo, že za 5 minút zdolal 1 m a 26 cm. Na slimáka naozaj skvelý výkon!

Prizrime sa ešte skokanom vo zvieracej ríši. Niektorí podávajú bravúrne výkony. Žabie skoky sú dlhé 4 - 5 m. Americký žabiak Ripple, svetový rekordér, preskočil vzdialenosť až 5,5 metra. Majstrom najvyššej triedy je lúčny koník. Preskočí vzdialenosť, ktorá sa rovná dvadsaťnásobku jeho dĺžky. Keby sme my vedeli tak skákať, tromi skokmi by sme prekonali futbalové ihrisko. No svetové prvenstvo zaiste patrí - blche. Vyskočí 30 cm vysoko a 50 cm ďaleko. Na trojmilimetrové telíčko je to fantastický výkon. Keby takou schopnosťou oplývali ľudia, skákali by sme do výšky 150 metrov a do dialky 250 metrov. Nevyrovnali by sa nám ani rozprávkoví supermani.

Kto má krídla, letí

Vzduchom sa možno pohybovať rýchlejšie ako po zemi. Ešte aj taký nepatrný vrabček sa len mihne popri nás a už ho niet. A väčším a rýchlejším vtákom stačí niekoľko ráz mávnuť krídlami, aby predstihli suchozemcov - dokonca aj tých najrýchlejších. Odkiaľ teda začneme naše rozprávanie o vynikajúcich letcoch vo zvieracej ríši? Začneme tam, kde sme v predchádzajúcej kapilole skončili, čiže od rýchlosli geparda, najrýchlejšieho štvornožca? Prvý nech je, povedzme, kulík. Veľmi si ho nevšímajme, lebo letí "len" rýchlosťou 113 km za hodinu. Povedzme o ňom iba toľko, že je to veľký, veľmi bystrý vtáčik. Vynechajme aj kajku (145 km za hodinu) a pristavme sa pri holubovi. Poštový holub preletí za hodinu 160 km. Nevravíme "až", lebo to si nechávame na neskoršie. Je pritom neúnavný. Denne prekoná i tisíc kilometrov. A vyniká ešte čímsi. Zväčša sa neomylne vracia do svojho hniezda. Nech je to hniezdo vzdialené hoci aj tisícky kilometrov. Preto holuba oddávna používali ako poštára. V starovekom Grécku napríklad zvestoval správy o olympijských víťazstvách. Zasa vynechajme ďalších vtáčích letcov (čajku, orla, beloritku) a venujme trochu pozornosti sokolovi sťahovavému. Za bežných okolností sa tvári akoby nič. Letí si rýchlosťou tak asi 100 km za hodinu. No keď sa vrhá na obeť (pod uhlom 45 stupňov), dosahuje rýchlosť až 350 km za hodinu. Pri zvislom páde sa z výšky 1500 m vrhá na svoju obeť rýchlosťou 380 km za hodinu. Výskumníci sa dopátrali týchto údajov za pomoci elektronických prístrojov.

No na stupeň víťazov ako prvá patrí fregata. Ako vyzerá táto rekordérka? Vcelku nenápadne. Je čierna, dlhá približne meter, ťažká 1,5 kg. Má dlhé a úzke krídla (v rozpätí až 2 m). Útočí ako blesk. Korisť (lietajúce ryby) chytá v letku. Fregata preletí za hodinu 400 km. Znalci však tvrdia, že jestvuje ešte rýchlejší letec, ako je ona. Lenže nie vtáčí. Absolútneho víťaza, ako neraz v živočíšnej ríši, treba hľadať uprostred hmyzu. Tým rekordérom je ovad. Údajne dosahuje rýchlosť až 1300 km za hodinu. Keď sa teda rozletí plnou parou, ani nepočuje bzučať svoje krídla, lebo sa mihne vzduchom nadzvukovou rýchlosťou.

Niektoré vtáky obľubujú priam nadoblačnú výšku. Tak napríklad labute sa vznášajú takých 1000 metrov nad povrchom. Orly sa dívajú na svet z výšky 4000 metrov. Svetovými rekordérmi v tejto oblasti sú kondory. Lietajú v nadmorskej výške 7 km. Ako vyzerá tento rekordér? Veľmi nenápadne, ba hrozivo. Má hrozný zobák, hrozný pohľad, hrozné pazúry. A mohutné telo. Keď rozprestrie krídla, merajú v rozpätí dobré 3 metre. Volajú ho kráľom Ánd - žije teda v Južnej Amerike. V prevažnej miere sa živí zdochlinami.

Z oblakov do hlbín

A teraz sa z nadoblačných výšok spustíme do morských hlbín. Alebo aj do riečnych plytčín. A všímajme si najlepších plavcov. Vynikajúco pláva i taký kolos, ako je veľryba. Rýchlosťou 50 km za hodinu sa vyrovná lodi. Ale do bojov o najrýchlejšieho plavca by veru nemohla zasiahnuť. O titul sa uchádzajú oveľa súcejší majstri. Priam bleskový je tuniak, obyvateľ južných morí. Je to dravá ryba, telo má ako torpédo, a tak sa aj rúti za korisťou. A to najväčšou rýchlosťou až 74 km za hodinu. Tuniak dorastá do dĺžky 3 metre, je ťažký 500 kg, ale rybári vylovili už aj také kusy, ktoré mali hmotnosť 900 kg. Patrí medzi najväčšie ryby. A medzi najvyhľadávanejšie pochúťky. Osobitne si ho cenia napríklad vo Francúzsku. V mestečku Saint Jean- de-Luz, ktoré si už po stáročia drží v krajine prvenstvo v jeho výlove, každoročne oslavujú Deň tuniaka. Býva to veľká paráda, mestečko je vyzdobené, organizátori núkajú pestrý kultúrny a zábavný program. A reštaurácie, krčmičky, bufetíky, stánky tuniaka na desatoro spôsobov...

Ale ešte aj tuniak ďaleko zaostáva v rýchlosti za mečúnom, takisto dravcom južných morí. Húfy rýb, ktorými sa živí, prenasleduje neúnavne a rýchlo. Rýchlosťou až 97 km za hodinu. Je tiež postrachom tuniakov. Mečún neberie ohľad na nič. Obrovskou rýchlosťou vráža do rozličných predmetov. I do lodí. Ako pamiatka na takéto stretnutie neraz zostáva v dreve kus mečovitého rypáka. Ak zasiahne človeka, hoci aj náhodne, zranenie môže byť smrteľné. Taký je to teda útočník. Dlhý býva 5 - 6 metrov, ťažký 300 kg. Nemá šupiny, ani brušné plutvy. Ale ani mäso, ktoré by poslúžilo ako pochúťka. Preto ho rybári lovia viac len športovo. Tretia priečka v rýchlosti patrí pstruhovi dúhovému (72 km za hodinu), ale prvá v bleskurýchlom štarte. Za dvadsatinu sekundy "zapne" na maximálnu rýchlosť. Mihne sa vodou takmer nepostrehnuteľne. To je ďalší z nepochopiteľných a priam neuveriteľných zázrakov prírody.

Čuchám, čuchám dobrotu

Krtko zacíti červíka, na ktorom si osobilne rád pochutnáva, pod vrstvou zeminy hrubou hoci aj pol druha metra.

Vynikajúci ňuch majú slony. Zápach zacítia až na vzdialenosť 5 km. Kenskí zoológovia, ktorí podrobili slony dôkladnému výskumu, tvrdia, že "zavoňajú" dokonca aj dážď. V národnom parku Zowo sa v čase sucha slonie stáda vyberajú tým smerom, kde cítia, že padne prvá kvapka dažďa...

Zvieratá potrebujú čuch k životu oveľa väčšmi ako človek. Dnešnému človeku poskytuje len asi jediné percento údajov z okolia, zvieratám často 99 percent. Čuchový orgán sa vyvíjal milióny rokov, začal sa vyvíjať oveľa skôr ako ucho alebo oko. Zvieratám sú pachy ich kráľovstvom, ich dorozumievacím jazykom. Preto je čuch u nich mnohonásobne dokonalejší ako u človeka. Kolkonásobne? Desaťtisíc, až stotisícnásobne. Ba býva ešte aj citlivejší. Pozrime sa teda na vrcholné výkony zvieracieho ňuchu.

Výborný čuch majú niektoré vtáky. Kivi, novozélandský vták, loví len v noci. Loví podľa čuchu, lebo zrak má veľmi nedokonalý. Neobyčajne vyvinutý čuch papagájov kakadu využili v Debrecíne, v tovární na výrobu Iiekov. Deväť operencov strážilo čistotu vzduchu v halách. Zacítia totiž aj nepatrnú dávku nebezpečného kyanovodíka. lch schopnosli sa nevyrovná nijaký kontrolný prístroj. Ohromujúci je čuch štvornožcov. V rodine Berberovovcov v Baku dlhé roky chovali doma leva. Jeho "čítanie" pachov ľudí neraz šokovalo. Raz za popoludňajšej prechádzky v parku, keď na lavičkách sedelo ešte plno ľudí, odrazu uskočil, akoby z ktorejsi lavičky bol naňho niekto vystrelil. Vysvitlo, že tam sedí duševne chorý človek. Vo zvláštnej polohe síce, ale pokojne. A naokolo neho bolo mnoho chodcov a sediacich.

Lev neznášal, ak v niekom zacítil čo len trochu alkoholu. Vyhýbal sa mu. Dokonca aj domácemu pánovi. Vtedy akoby strácal úctu k nemu: neposlúchal ho a niekedy sa mu ani nevystúpil z cesty ... Raz za nočnej prechádzky odmietol ísť ďalej, keď sa priblížili k bráne, o ktorú sa opierala žena v čiernom. Dohováranie nepomohlo. Ženu pri bráne muselí obísť obkľukou. Potom sa dozvedeli, že jej práve umrel syn a ona v šoku vybehla na ulicu ... Oveľa lepšie preskúmaný je psí ňuch. U nemeckého ovčiaka je jeho základom 220 miliónov čuchových buniek - človek ich má len 5 miliónov. Značilo by to teda, že ňuch nemeckého ovčiaka je 44 ráz lepší ako ľudský? Nie. Ešte oveľa dôležitejší ako počet buniek je spôsob ich činnosti. A tak odborníci dospeli k názoru, že psí čuch je približne milión ráz dokonalejší ako náš. Pes zacíti kvapku krvi v 5 litroch vody, odtlačky prstov ešte aj po 6 týždňoch, gram kyseliny maslovej na ploche veľkej ako mohutné mesto a ešte aj do výšky 100 metrov .