RAJ ODTIEŇOV MODREJ

RAJ ODTIEŇOV MODREJ

GRÉCI HO NAZVALI NÁDHERNÝ, FRANCÚZI OSTROV KRÁSY

Prebúdzame sa do modrastého rána. Deň ako vystrihnutý z katalógu cestovnej kancelárie, lákajúci turistov za exotikou ďalekých krajín. Vzdialení od našej vlasti len deň a noc jazdy autom, nachádzame sa na ostrove, ktorý Gréci nazývali Kalliste - nádherný a Francúzi ile de beauté - ostrov krásy. A naozaj - ani trocha nepreháňajú. Predtým, než vstúpite na Korziku, zacítite vo vzduchu zvláštnu divnú vôňu macchie - nízkeho krovinatého porastu, tvoreného kríkmi myrty, vavrínu, rozmarínu atď, ktorý pokrýva viac než polovicu ostrova.

Už  Napoleon Bonaparte vyhlásil, že svoj ostrov pozná aj poslepiačky, len podľa vône. A keď priplávate loďou alebo pristávate lietadlom, pripadá vám Korzika ako pohorie zasadené v mori. Centrálny horský masív ťahajúci sa celým ostrovom má veľa vrcholov s nadmorskou výškou vyše 2000 m. Najvyššou horou je Monte Cinto (2710 m). Západné pobrežie Korziky zachováva skalnatý charakter ostrova, východné pobrežie pripomína miestami talianske pieskové pláže. Nie sú však preplnené turistami a stánkami s občerstvením. Nenájdete tu dlhé komplexy hotelov a reštaurácií. Neprenasledujú vás tu na každom kroku predavači suvenírov. Jednoducho, turistický priemysel tu nie je taký rozvinutý a milovníci divokej romantiky môžu byť naozaj spokojní. Nádherné hory, divé rieky, čisté more - to všetko vytvára ideálne podmienky na vysokohorskú turistiku, horolezectvo, canyoning, vodáctvo, rafting, surfing, potápanie ...

Nielen športom je však človek živý. Na svoje si prídu aj ornitológovia a botanici. Milovníci histórie tu nájdu množstvo pomerne zachovaných menhirov a dolmenov - bohužiaľ, väčšinou na súkromných pozemkoch, ktoré si Korzičania strážia s puškou v ruke. My sme si vybrali ako svoju základňu najjužnejší cíp Korziky, ktorému kraľuje jedno z najkrajších miest Stredomoria - Bonifacio, vybudované ako nedobytná pevnosť na vápencových útesoch nad morom. Svoj názov získalo v roku 833 od toskánskeho markíza Bonifaca, ktorého považujú za jeho zakladateľa. Objavovať krásy tohto mestečka môžete aj v najväčších horúčavách, pretože úzke malebné uličky ponúkajú dostatočný tieň i dostatočné možnosti na občerstvenie. Ešte ďalšími "naj" sa môže "naše" miesto pochváliť.  Sú tu najoptimálnejšie podmienky na surfovanie, najväčšie a pravdepodobne aj veľmi známe golfové ihriská, pretože sem prichádzajú hráči aj z neďalekej Sardínie. Nájdeme tu aj najstarší maják na Korzike - Pertusato, ktorý uviedli do prevádzky 15. novembra 1844. Priaznivé morské prúdy sem nepustia znečistenú vodu od talianskych brehov a našťastie tu nehrozí ani znečistenie iným zdrojom, pretože na Korzike nie je žiadny priemysel a dohoda medzi Francúzskom a Talianskom zo dňa 19.1.1993 zakazuje prechod Bonifáckym prielivom tým lodiam, ktoré prepravujú akúkoľvek pre ekológiu nebezpečnú látku. Priezračné čisté more je rajom pre potápačov. Počas dňa a noci tu príroda vystrieda na svojej palete všetky možné odtiene modrej farby.


SVET POD HLADINOU

Balíme si do tašiek potápačskú výstroj, nakladáme ju do auta a pešo sa vyberieme k nášmu potápačskému centru Korál, kde už na každého čaká tá jeho "dvanástka" či "pätnástka", či "osemnástka". (Pozor! Nejde o slečny, ktoré by mali vari za úlohu potápačom príjemne skrátiť chvíle pred potápaním - takto sa volajú potápačské fľaše podľa svojho objemu - 12 l, 15 I, 18 I).  Pridávame ich k ostatnej batožine a vyberáme sa k moru, kde kotvia naše člny. Tu nás už očakáva stále optimisticky naladený Karol, ktorý má na starosti technické zabezpečenie našich potápačských akcií. Berieme mu z auta tašky, kontrolujeme vybavenie svoje i svojho partnera pre dnešný ponor, čiastočne sa obliekame do neoprenových oblekov a vyrážame. Je osem hodín, more pokojné a naše člny mieria do prírodnej rezervácie Lavezzi. Obrovské žulové vodou ochladené balvany nepravidelne pohádzané po dne morskom vytvárajú veľa malých ostrovčekov - Piana, Ratino, Poraggia, Sperduto. Zhrňujú sa pod jeden názov - ostrovy Lavezzi. Najväčší z nich Cavallo má rozlohu 112 ha. Predtým sem pastieri vozili svoje stáda, teraz sa stal sídlom boháčov. Má vlastné malé letisko, súkromný prístav, honosné rezídencie. Dostať sa naň môžete len na pozvanie niekoho z "domácich". Ostatné ostrovčeky obývajú len čajky a kormorány, ktoré tu majú svoje hniezdiská. Zručne sa vyhýbame niekoľkým balvanom, ukrytým tesne pod vodnou hladinou, ktoré už pripravili prekvapenie nejednému člnu. Obchádzame bizarné skalnaté útvary a blížime sa k skupinke lodí kotviacich na šírom mori Mérouville. Tak sa volá toto miesto Bonífáckeho prielivu. Tu sa schádzajú potápači zo všetkých kútov sveta, aby na vlastné oči uzreli jedinečné podmorské safari - pod hladinou, v hĺbke od 15 do 35 metrov sa stretávame s obrovskými kanicmi, francúzsky nazývanými Je mérou - odtiaľ názov Mérouville - mesto kanicov (Ia ville - fr. mesto). A bez preháňania - počet tunajších rybích obyvateľov by určite stačil na menšie mestečko. Húty malých  obyvateľov mora vítajú návštevníka, len čo "vkročí" pod morskú hladinu a sprevádzajú ho až na dno. Cestou sa pripájajú ďalšie. Skupina našich potápačov pomaly klesá pozdĺž kotvového lana do hlbiny. Necháva za sebou strieborné retiazky bubliniek pripomínajúcich tak pavúčikov spúšťajúcich sa po striebornej niti na zem.

HOSTINA PRE NEMÉ TVÁRE

Po hladkom "pristátí" v uliciach Mérouvillu rozdeľujem všetkým potápačom vajíčka na tvrdo, aby nimi pohostili našich rybích priateľov. To, že každý z nás zviera v ruke darček, prezrádzajú kŕdle rybičiek, neodbytne sa dobývajúcich do našich zovretých dlaní. Chvíľami vydržíme aj ich bolestivé "ohryzávanie" a prenechávame im už takmer rozmačkané vajíčko, ktoré ihneď zmizne v oblaku rybích tiel. Využívam túto chvíľku, aby som ponúkla pochúťku veľkému kanicovi, ktorý nesmelo "postáva" opodiaľ. Vajíčko do seba "vcucol" ako obrovský vysávač priamo z ruky, takmer mi zhltol rukavicu. Chytám sa výčnelku skaly, pretože je tu mierny prúd, a pozorujem rozžiarené oči "svojich" potápačov, ktoré prezrádzajú, že niečo takéto, aj napriek rozprávaniu tých, čo sa tu s nami už potápali, naozaj nečakali. Znáša sa k nám ďalšia skupinka potápačov. Spoznávame medzi nimi aj majiteľa miestnej potápačskej školy Gérarda. Spoznávajú ho aj ryby, pretože sa od neho dajú hladkať, škrabkať a od niektorých dostane aj priateľský bozk. Gérard pre naše potešenie obratne chytí malú rybku, na chvíľu si ju dá do úst namiesto automatiky, už je tu kanic a opatrne si rybku od potápača zoberie. Preto teda tie bozky na  privítanie! Kontrolujem na manometri stav vzduchu vo fľaši a signalizujem našim potápačom, že je čas na návrat. Oboplávame ešte útes, za ktorým sa skrýva nádherná záhrada gorgónií, pozdravíme murénu, ktorá si nás zvedavo prezerá zo svojej skrýše a pomaly stúpame hore. Ešte nevyhnutná dekompresná zastávka, z výšky zakývame rybám, pozdravíme kolegov s kamerami padajúcich okolo nás s nedočkavým výrazom lovcov nevšedných záberov. Vyliezame na čln a všetci, len čo si vyberú automatiku z úst, začnú nadšene oznamovať ostatným svoje zážitky.


KAMENNÁ ZOOLOGICKÁ ZÁHRADA

Vraciame sa na pevninu. Po obede sa opäť vyberieme k skalnatým ostrovčekom Lavezzi. Tentoraz so sebou berieme aj nepotápačov a deti. Romantické zákutia, zátoky, miniatúrne piesočnaté pláže, preliezačky z kameňov, plytké prírodné bazéniky s vodou zohriatou od slnka - to je program pre dnešné popoludnie. Začalo viac fúkať, vlny sa trocha zdvihli, takže plavba nadobúda dobrodružný charakter. Kým stačíme dostať morskú chorobu, úspešne preplávame úžinou medzi dvoma obrovskými balvanmi do rozprávkovej zátoky. Vyplašili sme troch kormoránov, ktorí si sušili na slnku roztiahnuté krídla. Aj my sa ideme osušiť. Kamene okolo nás evokujú svojimi tvarmi rôzne druhy zvierat. Zapájame fantáziu a skladáme zo žulových  balvanov takmer celú zoologickú záhradu. Niektorí sa vyberú s fotoaparátmi na prieskum ostrova. Ak sa vyšplhajú na jeho najvyššie miesto, budú  odmenení nádherným pohľadom na sever Sardínie a objavia aj majestátny pomník - La Pyramide de la Sémillant, ktorý pripomína miesto jednej z najväčších námorných katastrof. Dňa 14.2.1855 opustila námorná fregata Sémillant prístav v Toulone. Táto loď dlhá 54 metrov a široká 14 metrov bola jednou z posledných drevených fregát vyrobených vo Francúzsku. Lodnú posádku tvorilo 301 námorníkov a 392 vojakov, ktorí sa zúčastnili krymskej vojny. Na miesto určenia však už nedoplávala. V noci 15.2.1855 sa roztrieštila o skaly ostrova. Nikto neprežil. Vyše 140 rokov na tunajších dvoch cintorínoch odpočívajú telá nešťastných námorníkov a vojakov.


HODUJÚCI OSOL

Nútene počúvame skupinku hlučných nemeckých turistov, ktorí sa tu rozhodli usporiadať piknik. Sadajú si do svojich kresielok k prestretému stolu. A odrazu - kde sa vzal, tu sa vzal zo skál vyšiel osol. Prilákaný hlukom sa zvedavo blížil k skupinke olovrantujúcich turistov. Na takom opustenom ostrove by ste skôr očakávali zviera plaché, ale opak bol pravdou. Neviem, či osla trápil hlad, avšak posledné metre, ktoré ho od skupiny delili, dobiehal svižným pokusom. Celkom bez hanby sa doslova vrhol na prestretý stôl a začal žrať. Vystrašení turisti sa ho pokúšali zahnať krikom, neskôr i konármi, ale zdalo sa, že osla to skôr podnietilo k ešte väčšej aktivite a začal "kontrolovať" aj obsah tašiek, váľajúcich sa v blízkosti teraz už prázdneho stola. Nemci sa s ním ťahali o svoje osušky, uteráky, slnečníky a my sme sa čudovali nad pestrým zvieracím jedálnym lístkom. Radšej sme teda začali baliť. Čo keby sa  osol prišiel pozrieť aj do našich batožín. Vraciame sa do nášho tábora, more má zlatistý nádych od zapadajúceho slnka a nám pomaly opäť končí jeden z nádherných prázdninových dní na Korzike.

IVETA PANÝRKOVÁ