Pytliacka tragédia

Drsný, hornatý kraj stredného Slovenska. Drobné políčka na strmých holinách nestačili na obživu. Hora odjakživa dávala tunajším ľuďom drevo, lesné plody a zver. Pytliactvo bolo niečo ako rodinná tradícia, dedilo sa z pokolenia na pokolenie a neporadil si s ním ani jeden režim. Zájsť si prosto do lesa s puškou pod kabátom sa nepovažovalo za hriech. Tak tomu bolo aj v roku 1958, keď sa odohral tento tragický príbeh...
V neskorú jeseň sa z nedeľnej vychádzky do lesa nevrátil 40-ročný František Supek. Začali ho hľadať a aj ho našli. Mŕtveho. Mal strelené do hlavy a pri ňom ležala malokalibrovka obľúbená zbraň všetkých tunajších pytliakov. Hoci rodina tvrdila, že Supek bol hľadať lieskovce, vyšetrovateľovi kapitánovi Draškovičovi nebolo treba hovoriť, že bol na pytlačke. Avšak to, čo sa stalo, je vražda, samovražda alebo číra náhoda? Hoci kapitánovi voľačo vŕtalo v hlave nevedel čo, spoľahol sa na výsledok expertízy. Tá potvrdila, že Supek podľa všetkého kráčal horou tak, že sa v strmine zapieral o zem pažbou pušky, ktorú držal za hlaveň. Pošmykol sa a chybou spúšťe došlo k výstrelu. Teda- nešťastná náhoda. Stáva sa.

Onedlho sa ktosi vlámal do miestnej ZDŠ-ky. Ukradol malokalibrovku a 1500 ostrých nábojov. Nehľadali dlho a páchateľa mali. Bol ním 24-ročný Ján Supek, ďalší člen rozvetvenej rodiny. Malokalibrovku mu zabavili a pri domovej prehliadke našli aj dvanásť vystrelených nábojníc typu long rifle. Pozornému oku kapitána Draškoviča neuniklo, že stopa po úderníku je na niektorých nábojniciach okrúhla, ale na iných obdĺžniková. Tak Supek musí mať ešte jednu pušku iného typu! Supek zapieral. Túto ukradol, to sa priznáva, ale mal len jednu. O inej nevie.

Prešiel rok, odkedy Supeka pochovali. V novembri 1959 na jednej zo samôt našli mŕtvolu 58-ročnej vdovy. Tiež Supekovej, ale tak sa tu v horách volajú všetci a každý je s každým rodina. Matilda Supeková ležala v maštali pod vychudnutou kravou. Matildu našiel ráno vzdialený sused. Bola v teplákoch a na prvý pohľad to vyzeralo, že zomrela prirodzenou smrťou. Sused si však všimol, tepláky sú krvavé...

Kým sa kapitán Draškovič dostal na samotu, okolie chalupy i maštaľ vyzerali, akoby tadiaľ prešlo stádo slonov- rozbiehaní susedia so šíreho okolia, potom príslušníci VB... Draškovič mohol len dúfať, že technici včas zaistili stopy. Čo vlastne vedeli o Matilde? Žila sama a vraj bola hrozná držgroška. Pred časom jej spadla chalupa, žila vedno aj s kravou v maštali. Obživu jej dávalo zemiakové políčko a krava. Na noc si obliekla tepláky proti zime, a tak chodila na mrku, aby nemusela kupovať petrolej do lampy. Susedia vedeli, že chorobne sporila, aby mala na novú sýpku, ale koľko mala, to nevedel nik- Draškoviča to začalo zaujímať. Hneď to zistil, že veci z truhlice boli vyhádzané, okolie vyzeralo tak, akoby vrah niečo hľadal. Pretože bolo jasné, že Matildu niekto zastrelil. A opäť bola v hre malokalibrovka...

Projektil však patológ v tele nenašiel. Nebohá mala v hrudi čistý priestrel, guľka vnikla spredu a cez chrbát vyletela von. Nuž hľadaj v maštali, v prítmí, v slame a kravskom hnoji...
Zlatí chlapci, pomyslel si Draškovič, keď na podstienku technici predsa len guľku, poriadne zašliapnutú do blata, našli. Ešte viac bol prekvapený, keď si ju bližšie pozrel. Bola prakticky nepoškodená. Po tom, čo preletela telom, obšuchla sa o drevenú hradu v maštali a už celkom bez energie spadla na podstienok. Ešte tak mať nábojničku!

Lozili po zemi v tom hnoji ako mravce, ale márne. Vyšetrovanie však ukázalo jednoznačne, že neznámy páchateľ - najskôr niekto, kto dobre poznal Matildine zvyky - ju z maštale večer vylákal von, zastrelil a potom telo zaniesol pod kravu. Očividne hľadal peniaze.

Kapitán Draškovič dlho neváhal, vybavil súhlas, a poďho k Supekovcom. Bol presvedčený, že tá pytliacka rodina má ešte ďalšiu malokalibrovku. Navyše, obyvatelia samôt ich hodnotili ako ľudí, čo sú schopní všetkého. Znova urobili domovú prehliadku.   

Pušku nenašli. Ale vo vrecku kabáta starého Supeka, Jánovho otca, bolo päť nábojov long rifle. Supek sa strašne čudoval, kde sa tam mohli zobrať, keď žiadnu pušku nemá. A našli aj starodávny rozsudok, z ktorého vyplývalo, že Matilda vedie so svojou rodinou dlhoročný súdny spor o kus poľa. Tak dosť, povedal si Draškovič a oboch stiahol zo samoty dole, do mesta na kriminálku. Starý po pár hodinách výsluchu začal hrať nervový záchvat a mladý naopak - celý čas sa tváril, akoby očakával, že sa mu príslušníci čoskoro ospravedlnia za omyl. Skoro to tak vyzeralo. Však ho aj pekne na noc pustili domov s tým, že na druhý deň budú vo výsluchu pokračovať.

Mladý na výsluch prišiel. Cez noc sa však v Jánovi Supekovi niečo zlomilo. Priznal sa. Strašne túžil po motorke a vedel, že Matilda má peniaze. Bez otcovho vedomia zobral pušku, ktorú mal schovanú v stodole (tak predsa! pomyslel si Draškovič) a vybral sa za Matildou. Zabúchal na dvere maštale a keď Matidla vyšla, pokojne do nej strelil. Odniesol ju do maštale. Prehľadal celý dom, ale ani v truhlici, ani nikde inde peniaze nenašiel. Akurát v modlitebnej knižke 50 Kčs. Tie zobral a ticho odišiel. Pušku vrátil na miesto.

Keď starému povedali, že jeho syn sa priznal k vražde, starý povolil. Priznal, že pušku mal ukrytú v stodole a keď príslušníci začali vyšetrovať vraždu Matildy, hneď mu prišlo na um, že budú domy prehľadávať. Nuž ju ukryl tri kilometre ďaleko na vlastnom poli v stohu sena. Išli spolu na pole a Jozef Supek s istotou vytiahol malokalibrovku z vopred opísaného miesta. Draškovič netrpezlivo čakal na expertízu zbrane a nájdenej guľky. Sedelo. Bez akýchkoľvek pochybností stopy na projektile, ktorý našli na podstienku maštale, sú zhodné so stopami Supekovej pušky. Tak to máme, pomyslel si Draškovič. Matildu Supekovú zavraždil Ján Supek a starý je podľa všetkého nevinný. Prepustil ho z vyšetrovacej väzby a s čistým svedomím predložil spis prokurátorovi.

Na súde dostal Ján Supek za úmyselnú, plánovanú vraždu 24 rokov väzenia. Keď ho mali po vynesení provstupňového rozsudku eskortovať požiadal o vypočutie. A vypovedal, že na vraždu ho nahovoril otec... Draškovič len pokrútil hlavou, ale neostalo iné, len otca Jozefa Supeka opäť zadržať. Starý sprvoti zapieral, potom sa priznal. Nahovoril syna, lebo sa kvôli tomu súdnemu sporu potreboval Matildy zbaviť. Nechcela len pole, ale aj kus ich chalupy, nemal iné východisko...

Prvostupňový rozsudok museli zrušiť. Na novom pojednávaní dostal syn 12 rokov a jeho otec, ako návodca na vraždu, 23 rokov. Obidvaja sa odvolali. Sú nevinní. Otec pred odvolacím súdom tvrdil, že sa priznal len preto, lebo si myslel, že to bude poľahčujúca okolnosť. Draškovič neveril vlastným ušiam. A to nebolo všetko. Ján Supek začal tvrdiť, že otec nešťastnou náhodou zabil aj Františka Supeka. Vraj sa k tomu otec pred ním priznal. Otec o obvinení nechcel ani počuť.
Nič tu nesedelo. Starý mal na daný čas perfektné alibi a expertízu nebolo možné vyvrátiť. Mladý je v úzkych a vymýšľa, je ochotný namočiť aj vlastného otca, usúdil Draškovič.

Odvolací súd vyhovel žiadosti prokurátora a mladému Supekovi dal ešte o šesť rokov viac. Takže syn dostal osemnásť rokov a otec 23 rokov. Po vynesení rozsudku otec trval na tom, že chce so synom hovoriť medzi štyrmi očami. Nielen Draškovič sa bál, že si skočia do vlasov. Nechali ich, ale za dverami pozorne počúvali. Starý Supek prosil syna, aby ho do veci nemiešal, že je nevinný. A mladý ho prosil za odpustenie. Že má život pred sebou, chce ho ešte užiť. Starý už nemá čo stratiť, preto to urobil...

Otec so synom sa rozišli do rôznych väzníc. Draškovičovi ešte všeličo vŕtalo hlavou, trápilo ho, či starému súd neublížil. Starý síce mal motív, ale hlavným obžalobcom bol syn... Draškovič navštívil syna vo väzení a znova sa ho pýtal - prečo si namočil otca a ešte si aj tvrdil, že zabil Františka Supeka?

„To je jednoduché," vysvetlil mu syn. „Keď som sa priznal k vražde Matildy, dali mi 24 rokov. Keď som začal tvrdiť, že ma na to naviedol otec, trest mi znížili na polovicu, na 12 rokov. Tak som si myslel, že keď budem tvrdiť, že otec zabil Fera Supeka, znova mi trest o polovicu znížia. Zmýlil som sa, nedali mi šesť, ale osemnásť, " povedal tento syn a pokrčil ramenami.

Draškovič bez pozdravu vyšiel z väznice. Ešte roky mu táto pytliacka rodina nezišla z umu. O obnovenie súdneho konania otec, Jozef Supek, nikdy nepožiadal a kriminalisti nemali jediný dôkaz v prospech otca, ktorý by obnovu konania umožnil.

ONDREJ ŠIMÚNY
(Voľne spracované podľa skutočnej udalosti)