Pyrenejský poloostrov má svoje nenahraditeľné čaro

Bratislava-Praha-Ženeva-Madrid. Pristávame. Príslušník pasovej kontroly podchvíľou húlí pod pult. Ukradomky tam húlím s ním. Môj výzor porovnáva s fotografiou hľadaného teroristu...

V meste umrel život. Je sviatok hispánstva. Ulica je mŕtva. Iba hákový kríž na neďalekom múre, namaľovaný dajakým prívržencom bývalého diktátora Franca, zohyzďuje posvätnú stenu Akadémie španielskeho jazyka. Sviatok je ako siesta. Tradičný popoludňajší odpočinok, veky nedotknuteľný. Život sa začína o piatej popoludní a trvá do noci. V krajine, kde žije 38 miliónov ľudí, radi spievajú, hoci im život znepríjemňujú teroristi z organizácie ETA, bojujúci za samostatné Baskicko. Vydobytá autonómia nestačí. Teroristi ju považujú za neúspech, napriek vlastnému parlamentu, vláde, polícii, najvyššiemu súdu, zvrchovanosti v daňových a kultúrnych otázkach. Pesničku počuješ takmer z každých úst. Náš hotel Luis XIV. leží neďaleko centra Španielska. Dobre rozumiete! Považuje sa zaň neveľké námestíčko Puerta del Sol. V tejto Bráne Slnka, kde teraz stále husto prší ako na celom Pyrenejskom polostrove, sa nachádza nultý kilometer španielskych ciest. Nula je vo všeobecnosti tým, čoho niet a predsa od nej meriame, rátame, siahame dopredu i späť. Pomaly sa končí siesta. Tradičný popoludňajší odpočinok, ktorý predlžuje deň až do polnoci i dlhšie. Aj v úradoch sa začína druhá časť pracovného dňa o piatej. Uprostred Madridu na Paseo del Prado celkom nenápadne zapadá do radu domov jedna z najväčších a najkrajších obrazární sveta, existujúca od roku 1819. Vtedy mala presne 1626 obrazov, vystavená pre nedostatok miesta nebola ani pätina. O bohatú zbierku sa najväčšmi zaslúžil kráľ Felipe IV., prostredníctvom svojich vyslancov skupoval obrazy a sochy po celej Európe. Strávil som v múzeu celé dva dni, aby som aspoň úchytkom preletel tritisíc obrazov, ktoré sú dnes prístupné verejnosti. Vchádzam do sál talianskej školy: Sandro Boticelli - jeho Muž s mečom v ruke na koni, kus ďalej známy Rafael s obrazmi Rodina a Dáma s troma chlapcami. V tejto miestnosti je najväčšia zbierka Tiziana Vecellia. Na jednom z obrazov smutná pani Dolorez zalamuje rukami nad svojím osudom. Hneď vedľa je veselé dielo Venuša-Iáska-hudba. Akýsi čudák sa odťahuje, hoci Venuša mu ponúka svoje vnady, no on sa bojí odtrhnúť jabĺčko. Na to všetko sa z autoportrétu díva hriešnik, ktorý to všetko spáchal - Tizián v čiapočke, hneď za ním nasledujú Tintoretto a Veronesse so svojimi obrazmi. Tutohľa je už vlámska škola. Sám Peter Paul Rubens. Naríklad Tri Grácie, akoby nad nimi visel veniec ruží. Obďaleč vystavujú van Dyck, van Eyck, van der Weyden, Dührer, Brügel. A ešte sú tu Holanďania, konkrétne aj Rembrandt van Ryn. Obdivujem tri obrazy z poľovačky, všade veľa ľudí, nejasné tváre. A Španieli. Nie je to neúcta k nim, že som ich nechal nakoniec. Vy ste sa, seňor, Velasquez, venovali náboženským témam. Našli ste viac pochopenia u kráľa Felipeho II. ako váš rovesník El Greco, ktorého obrazy neprijal do chýrneho paláca Escoriál, vraj kvôli dlhým postavám a tmavým farbám. Zaviedli ste do maľby atmosféru pohybu, stali ste sa maliarom kráľovskej rodiny. Naplnený krásou opúšťam Prado, ktoré si vo mne získalo ďalšieho obdivovateľa. Platí to aj v kaviarničke pri chutnej káve na Plaza Mayor. Šálka sa pomaly vyprázdnila, námestie ožíva ako po iné rána.

Historické Toledo

O chvíľu sadám do auta, smer 30-tisícové Ecija, najteplejšie mesto v Španielsku. Vypína sa nad ním sedem kostolných veží. V súvislosti s nimi koluje zbojnícka legenda. Počet zbojníkov - sedem - určovali tie veže. Boli ako Jánošíkova družina: chudobným dávali, bohatým brali. Keď niekoho z nich hliadky chytili, nahradil ho ďalší. Ale ešte niečo. V lete tu dosahujú teploty aj 45 stupňov. Najviac v Španielsku. Napriek tomu, že symbolom Ecije je sedmička. Odtiaľ vedie cesta na juh. Historické Toledo nás víta s riekou Tajo. Vyhlásili ho za štátnu rezerváciu. Zo 60 tisíc obyvateľov tri štvrtiny obývajú práve miesta, kde sa rodili dejiny. Tam za hradbami sa dnes vôbec nestavia. Vchádzame do starého mesta cez Puerta del Sol, naším zámerom je opustiť ho druhou bránou Puerta vieia visagra. No medzitým... Mesto vzniklo za vizigotských kráľov v polovici VI. storočia, ale najväčší rozsah dosiahlo za arabskej kolonizácie. Až po jeho dobytí kastilským kráľom Alfonzom VI. sa stáva hlavným mestom. V Tolede sa zachovala architektúra všakovakých období. Mešitu Crista de la Luz postavili v X. storočí, o 300 rokov neskôr znikla synagoga Santa Maria la Blanca v španielsko-maurskom štýle. Uprostred starobylej štvrte je dom, kde v XVI. storočí žil slávny maliar EL Greco. Dnes je v ňom zbierka jeho obrazov, vyniká najmä Pohľad naToledo. V meste strávil svoje dni aj slávny spisovateľ Miguel Cervantes. Dnes Toledu ostalo jediné prvenstvo: je náboženským centrom španielskej katolíckej cirkvi na čele s primasom-kardinálom. Prechádzame cez Katedrálne námestie, najkrajšie v Tolede. Katedrálu stavali od roku 1227 takmer do konca XV. storočia, mieša sa v nej gotika, arabský štýl, renesancia a baroko. Je 113 metrov dlhá a 70 metrov široká, chórus je uprostred zhotovený pod arabským vplyvom. Katedrála má 750 okien. V Zhromažďovacej sále sa schádzavali cirkevní hodnostári, na stenách sú obrazy všetkých toledských kardinálov od čias sv. Eugena v roku 67.

Klenotnica. V katedrále. Ukrýva dary významných osobností. Najcennejšia je trojmetrová monštrancia, stredná časť je zo zlata, ktoré priviezol Krištof Kolumbus z Ameriky. Zvyšok zo striebra a drahokamov. Celá váži dva metráky a jej autorom je vychýrený umelec Henri Arte. Nad 37 hrobmi kardinálov visí 37 klobúkov. Keď sa nejaký odtrhne, kardinálova duša má vraj voľnú cestu do neba.

Z chrámu do dielne toledských remesiel! Majstri vyryjú do ocelovej doštičky ozdobu a špeciálnou technikou ju vypíňajú zlatým drôtikom.

Tadiaľ tečie Guadalquivir

Španielsko je Sevilla, Sevilla je Španielsko. Ruža krajiny. Trištvrte milióna obyvateľov sa stará o to, aby kvitla. Sto kilometrov odtiaľto je Atlantik, ktorý spája s mestom rieka Guadalquivir, takže je významným prístavom. V hoteli Simon, kde prespávame, je patio. Typicky španielsky sa tvári celý dom. Uprostred je nádvorie s fontánou a strechou zo skla, všade plno kvetín a zelene. Steny izieb pokrývajú pestrofarebné kachličky: Cítiš štvrtý rozmer, poéziu. V meste je najstaršia svetová aréna na corridu s hľadiskom pre 12 tisíc divákov. Na priestranstve pri rieke býva každú jar trh spojený s festivalom. Pije a tančí sa na lúke. V dnešnej univerzite bola kedysi tabaková továreň, do ktorej chodil aj Prosper Meriméé. Istá dievčina ho tam inšpirovala, aby napísal Carmen. Miešajú sa slová, miešajú sa epochy. Na tomto mieste stála mešita, z ktorej kresťania urobili najväčšiu katedrálu na svete postavenú v gotike s vežou Jiraldou vysokou 110 metrov. Namiesto schodov vedie hore kruhová rampa, postarší speváci pri ceste hore sedlali kone. Od 12. storočia má Jiralda privilégium - nik nesmel v meste postaviť vyšší objekt od nej. Katedrála má na španielske pomery ojedinelý tvar, nestojí na pôdoryse kríža, ale má tvar obdĺžnika v dĺžke 136 a šírke 70 metrov. Nechýbajú početné kaplnky. V chráme je sarkofág jediného španielskeho kráľa vyhláseného za svätého, Ferdinanda III. Zbavil mesto ružu tŕnia, keď v 13. storočí vyhnal z neho Arabov. Telo je udržiavané v pôvodnom stave. Sevilla má cigánsku štvrť, kde sa zrodil tanec flamenco. Jeden večer prežívam s pesničkami a tancami, ktorých cigánsky pôvod poznačil arabský vplyv. Spev a tanec vrcholí vystúpením sólistov - ostatní tlieskajú do rytmu. Do hotela odchádzam Židovskou štvrťou. Dávam si pozor, Sevillou sa rozmáhajú krádeže, dievča kráča po chodníku s kabelkou, vôkol prefrčí motocykel, spolujazdec jej ju vytrhne z ruky a peniaze s dokladmi sú fuč. Existujú aj pouliční falošní hráči, špecializujú sa na cudzincov. Jeden priamo na ulici mieša a rozkladá tri karty, hoci aj na kufri, prehadzuje ich z boka na bok a ak sa prihlásite do hry, musíte uhádnuť, kde je červený túz. Viacero zabraných ľudí dáva do hry akože tisíce pesos a vyhráva. Cudzinec naletí a - prehrá. Na pohľad jednoduché, ale drahé. Ha! Polícia uprostred mesta tento podvod neregistruje.

More a sneh

Sierra Nevada sa naťahuje takmer tri a pol kilometra nad more, sotva niekoľko kilometrov od jej snehových čiapočiek dozrievajú pomaranče, zelenajú sa palmy. Samotná Granada neupúta ničím osobitným, kým nezdvihneš oči hore. Vtedy sa ti do nich vtisne Alhambra. A. Dumas napísal, že Boh stvoril Alhambru pre prípad, keby sa jedného dňá presýtil neba. Alhambra sa objavuje ako sen zmenený na skutočnosť. Perla Andalúzie, najznámejší svedok islamskej architektúry v Európe, kedysi nazývaný Červený hrad. Štvrťmiliónová Granada nadobudla najväčší význam v roku 711, keď v Španielsku vládli jeho maurskí páni. O 320 rokov sa stala samostatným kráľovstvom a centrom arabskej vedy, kultúry a umenia. Práve Arabi dali základ pôvodnému názvu Kalat al hambra, teda Červený hrad. Keď Mohamed V. začal v druhej polovici 14. storočia budovať stavbu z tisíc a jednej noci, patrila Granada ako jediné španielske mesto Maurom. No sto rokov po jeho smrti katolícki králi Aragónska a Kastílska obsadili čarovnú Alhambru. Podľa povesti Boabdil, posledný arabský panovník na španielskom území, s plačom opustil svoj hrad cez Puerta de los Siete Suelos a prosil Allaha, aby túto bránu k palácu palácov zapečatil na všetky časy. Jeho mať Asia ho kvôli tejto slabosti prekliala slovami: "Neplač ako žena, keď si nevedel bojovať ako muž." Arabskú tvár si Granada zachovala, aj keď kresťanskí dobyvatelia postavili v meste katedrálu. Kroky ma vedú do Alhambry. Najprv do Alcazaru zo 14. storočia. Pozostáva z paláca Spravodlivosti, vlastného paláca a háremu. Zvonku je jednoduchý. Šľachta nechcela pobúriť národ vonkajším prepychom svojho obydlia. V EL Meškoar, paláci Spravodlivosti, som v sále Porád. Kráľ a jeho najbližší rozhodovali o bezpečnosti krajiny a súdili. Strop je vyrezávaný v slohu mudechar. Steny kryjú ornamenty ručne vyrezávané do sadry ako bruselské krajky. V kresťanských časoch rozsudky vystriedali modlitby. Sála Parád sa stala kaplnkou, slúžili sa tam bohoslužby až do 30. rokov nášho staročia. Vtedy oltár odstránili a bývalý boží stánok pripomína iba chórus a nádoba na svätenú vodu. Krása a jemnosť ornamentov sa stupňuje vo vlastnom paláci. V dvorane Veľvyslancov králi prijímali hostí. I Boabdil sem pred vchodom zvolal najbližších. Izabela Kastílska sa v tomto sále lúčila pred plavbou s Krištofom Kolumbom. Vraciame sa ďalej do minulosti, do rezidencie sultánovej favoritky, prvej milenky. Arabský panovník mohol mať podľa koránu len štyri ženy, no mileniek, koľko srdce ráčilo. Menili sa ako na bežiacom páse. Rezidencia mala i názov sála Abenderajes. Sultán odhalil sprisahancov a pozval ich na slávnosť, aby im v tejto miestnosti jednému po druhom postínal hlavy. Ešte je tu Generalife. Záhrada záhrad. Názov pochádza z arabského Kalifov raj. Raj na Zemi, hŕba ruží, iných kvetín. Obdivovať v nej možno hoci aj kúpele, kde na rozohriatu kamennú podlahu naliali sluhovia vodu, až sa znej parilo. Panstvo sa v pare prehrialo a umylo vedľa v bazéne. Predzvesť sauny? V sále tancovali krásne ženy podľa hudby slepých hudcov, aby ich nikdy nevideli. Všímam si strop a oblúky, pripomínajúce kvapľové jaskyne.

Opäť hlavné mesto

Madrid. Geografický stred Pyrenejského polostrova rozrezaný riekou Manzanares. Jedno z najkrajších hlavných miest v Európe s rozlohou 531 štvorcových kilometrov a piatimi miliónmi ľudí. História sa prepletá so súčasnosťou; moderné sídliská sa miešajú s pamiatkami vekov, vzdialené 20 - 30 kilometrov od centra. Rád sa potulujem po Plaza Mayor, vyhľadávam kaviarničky:kde sa schádzajú mladí. O chvíľu sa predo mnou dvíha Národný palác, na jeho mieste stával kedysi mohutný hrad, prvopočiatok Madridu. Bolo to v 10. storočí, keď ho ovládali Arabi. Nazvali ho Magerit, z čoho vznikol Madrid. Človek má niekedy kacírske túžby. Prevteliť sa hoci do roku 1083 - keď Madrid dobyl kastílsky kráľ Alfonzo VI. Alebo do roku 1329, keď Fernando V. zvolal do mesta vôbec prvé zasadanie parlamentu. Hlavným mestom sa totiž Madrid stal až o 300 rokov neskôr. V máji 1808 vypuklo v Madride ľudové povstanie a o päť rokov anglošpanielske vojsko definitívne vyhnalo Francúzov z Madridu. Na Plaza de Espaňa, jednom z najznámejších v Madride, stoja bronzové sochy obrovských rozmerov: Cervantes a jeho hrdinovia z Dona Quichota. Ťažko usúdiť, kto je skutočnejší: autor románu alebo oni. Neskoré popoludnie vyvoláva škvrčanie v žalúdku. Rozhodujem sa pre Plaza Mayor, pre španielsky obed pod klenbami. Námestie pochádza zo 17. storočia, nijaké auto ani hluk. Z čoho jedlo pozostáva? Hustá poIievka z obrovských fazúľ s klobásou a mäsom, chutná vyprážaná morská ryba bez prílohy len s chlebom á la sendvič, šunka so zemiakovými lupienkami. Oplatí sa skúsiť. Ešte puding obliaty karamelovou šťavou. To všetko sa splachuje červeným vínom... . Madrid je študentské mesto. Má päť akadémií na úrovni vysokých škôl, rad rôznych humanitných i technických univerzít. Je tu i štadión svetoznámeho madridského Realu. Ďalšia rarita. Moncloa. Štvrť, kde sídli vláda. Krajina je priemyselne-poľnohospodársky štát, ekonomika značne závisí od monopolov zo zahraničia. Ale vždy je to lepšie, ako za Francovho fašizmu po roku 1936. Hľadím na palác, kde sa miesi španielska politika. To všetko má k sebe akosi blízko. Výroba strojov, obuvi, textilu, olivového oleja, ťažba uhlia, cínu, mangánu, olova, zinku, striebra, volfrámu, potaše, soli a železnej rudy, pestovanie pšenice, olív, bavlny, kukurice, zeleniny, citrusových plodov, viníc.

Na chvíľu k moru

Borovicové lesy striedajú lúky a pastviny na brehu mora, kde divo erdžia kone a bučí hovädzí dobytok. Pozemky patria neveľkým farmám, dakde sú do nich povsádzané neveľké skaly. Blížime sa ku Costa der Sol, čoraz hustejšie sa objavujú vinice. Po pravej strane sa tisne do očí skalené more, rozbúrené vlny bijú o piesočný breh. Torremolinos, kúpeľné centrum prírodnej krásy obohatené rukou človeka. Drahé obchody, hotel sa lepí na hotel. V "mojej" Bonanze je komfort - bazén, tenisový dvorec, v záhrade rastie banánovník, plody už zrejú. Chodím po pláži, kúpať sa nedá, tak aspoň dýcham kvapky rozprášenej vody, ktorá ani chvíľu nepostojí. Po ulici sa pohybujú zlodeji i zlodejíčkovia, podvodníci s kartami - cudzinec, dávaj si pozor! Pre nepriazeň počasia skracujeme svoj pobyt v tomto turistickom centre.

Pristavenie akoby mimochodom. Vo vinohradníckom kraji s vinárskym priemyslom, v meste s podivne dlhým názvom, kde žije 150 tisíc ľudí: Jerez de la Frontéra. To Jerez je príznačné, pochádza z anglického sherry, možno od predkov anglického pôvodu. Prichádzame k známej firme Sandeman, presnejšie vchádzame dnu. Jej závody v Škótsku produkujú whisky, v Anglicku gin, v Portugalsku portské víno, v Španielsku dezertné vína typu sherry a koňak. Vznik firmy siaha na koniec 18. storočia. Po závode nás sprevádza príjemný a veselý Pepe, druhé meno neprezradil. "Vinobranie u nás prebieha v polovici septembra," - vysvetľuje. "Na výrobu sherry používame dve odrody hrozna - suché palomino a sladké Pedro Jimenez, ktoré oberáme najsamprv: 15 dní ho sušíme na zemi slnkom, až sú z neho takmer hrozienka... " Potom z neho vylisujú sladkú šťavu, hustú takmer ako med. Mieša sa s vínom colocoso a podľa pomeru miešania vzniká sherry alebo iný nápoj. Túlame sa v pivniciach medzi sudmi, každý má obsah 516 litrov. Okrem koňaku majú na sklade 60 miliónov Iitrov dezertného vína. V pivnici, kde sa práve nachádzame, sú sudy označené nápisom Grindera. Pepe vraví, že ide o dozrievajúce víno, kus ďalej sú nápisy Solera na expedíciu. Existujú tam dokonca sudy so 125-ročným obsahom. Po celý rok udržujú v pivniciach rovnakú teplotu, v lete vzduch ochladzujú vyparujúcou sa vodou. Dážď sa pretiahol do neskorého madridského rána. Letíme domov. Čiernu kávu už pijeme v lietadle zároveň s raňajkami. Tentoraz to nie sú vajcia na slanine ani morské potvorky.

Geňo Peňkovský