Pútavý historicko-súčasný príbeh Ukryté vo hviezdach

Píše sa rok 1938 a Hitlerove vojská obsadili Viedeň.
Rakúšan Max Dornbach sľúbil, že pomôže židovským priateľom ukryť ich najcennejší majetok pred nacistami, a tak ho pašuje do letného rodinného sídla pri malebnej dedinke Hallstatt. Na pomoc si prizve Anniku Knopfovú, kamarátku z detstva a správcovu dcéru, ktorá mu ochotne pomáha, lebo ho od malička miluje.

Max však privedie aj mladú Židovku Luziu Weissovú, ktorú chce ukryť v zámku, čím zraní Annikine city, ohrozí ich plán a dokonca aj životy, najmä keď nacisti prídu sídlo dôkladne prehľadať, no nenájdu ani Luziu, ani poklad.

O osemdesiat rokov neskôr Callie Randallová, ktorá so sestrou vlastní kníhkupectvo a prostredníctvom svojho blogu udržuje kontakt so svetom, no inak je úplne spokojná so svojím tichým životom, natrafí na tajomný zoznam v starom vydaní Bambiho. Dovedie ju k Annikinmu príbehu… a k zrejme dlho pochovanému príbehu jej drahého priateľa. Callie musí pri bádaní v minulosti riskovať vykročenie z bezpečného sveta, ktorý si vybudovala, lebo len tak nájde odpovede, dobrodružstvo a možno dokonca novú lásku.

Melanie Dobsonová je uznávaná spisovateľka a autorka knihy Catching the Wind (Honba za vetrom). Americký týždenník Publishers Weekly o nej napísal, že je „nezabudnuteľná“ a „stojí za to si ju prečítať“.
Ukryté vo hviezdach je nový pútavý historicko-súčasný román o skrytom poklade, zámku a obyčajných ľuďoch, ktorí neobyčajným spôsobom odolali zlu.
Zakázaná láska stíhaná osudom, zmiznutie členov rodiny a ukrytý poklad.
To je pútavý príbeh z obdobia druhej svetovej vojny Ukryté vo hviezdach.
„Nádherne napísané, so silnými prvkami kresťanskej viery. Ukrytí vo hviezdach je Dobsonovej najlepšie dielo,“ napísala Cathy Gohlkeová, autorka románu Zachráňte Amelie.

Začítajte sa do novinky Ukryté vo hviezdach:

HALLSTATTSKÉ JAZERO, RAKÚSKO
MAREC 1938

Zvuk lopaty rozrážajúcej zamrznutú trávu. To si najviac pamätala z jari roku 1938. Celý nasledujúci rok sa jej počas najtmavších nocí zdalo, že znova počuje tiché kopanie. A Maxa Dornbacha, ako volá jej meno.
„Annika?“ Jeho sebavedomý hlas splynul so šumením večera, no jej srdce sa rozbúchalo vlastným rytmom ako ľahučké semienka púpavy rozviate alpskou búrkou.*
Ako vedel, že sa ukrýva za borovicami?
Keď nazrela pomedzi konáre, hľadel priamo na ňu. Zdráhavo vyšla zo svojej skrýše. Alebo aspoň chcela pôsobiť zdráhavo, keď vchádzala do modrého svitu mesiaca v bavlnenej blúzke a vo Vatiho zimnom kabáte.
Teplota znova klesla takmer na bod mrazu, no Max mal na sebe len ľanovú košeľu a rukávy vyhrnuté po lakte. Zakrývali mocné ramená, čo už sedemnásť rokov takmer každé leto veslovali po Hallstattskom jazere v drevenom člne Fuhre, a teraz boli svalnaté ako kmene brezy, z ktorých jej otec tak rád vyrezával lavice a stoličky.
„Čo robíš tu vonku?“ spýtal sa, hoci túto otázku mu mala položiť skôr ona. Zobudil ju, keď sa zakrádal lesom okolo chalupy, v ktorej bývala so svojím otcom.
Najprv si myslela, že pod jej oknom prechádza Vati na ceste z krčmy, no potom si v lúči svetla všimla plavý pramienok v Maxových hnedých vlasoch a lopatu, ktorú niesol na pleci ako pušku do boja. Rada by uverila, že naschvál zašuchotal konármi, lebo mu v zimných mesiacoch chýbala tak ako on jej.
„Zobudil si ma.“ Annika k nemu o krok podišla. „Nevedela som, že si sa vrátil z Viedne.“
„Moji rodičia chceli ísť na dovolenku.“
Dornbachovci sem chodili na Vianoce, ale na jar málokedy, lebo Max študoval na gymnáziu. Jeho rodičia na rozdiel od Annikinho otca považovali za dôležité, aby sa učil z kníh a podobne.
„Poviem Vatimu, že ste doma,“ povedala. „Môže rozpáliť pec.“
„Netreba.“ Max sa pätou zaprel o lopatu, aby vykopal ďalší kus zeme. Predstavila si, že hrdzavé trsy rastlín zívajú po zimnom spánku a chvejú sa v mrazivom vzduchu. „Môj otec už zakúril.“
Annika si neuvedomila, že Herr Dornbach také činnosti dokáže robiť, ale na druhej strane za pätnásť rokov svojho života na tomto mieste sa o Maxových rodičoch dozvedela len veľmi málo.
Herr a Frau Dornbachovci sa neunúvali priateľstvom s ľuďmi nižšieho postavenia. A už vôbec nie s domovníkovou dcérou.
Preletela pohľadom po zemi medzi borovicami. „Prečo kopeš v noci?“
Zakrútil hlavou v odmietavom geste zdôveriť sa jej. V srdci ju prudko zabolelo. Nikdy nijakej živej duši nevyzradila jeho tajomstvá. Nepovedala o preliačine v motorovom člne Herr Dornbacha v lete pred štyrmi rokmi ani o rane na Maxovej nohe, ktorú mu pomáhala obviazať, ani o tom, že v ten večer, keď prišiel o Pascala, líšku, ktorú zachránil v lese, plakal.
Pascal odpočíval v pokoji v zemi spolu s veľkým počtom zajacov, so štyrmi mačkami, s dvoma veveričkami a so stehlíkom. Každý hrob označovala pyramída z kameňov, ktoré Max pozbieral na zrázoch vrchu Hoher Sarstein, týčiacom sa nad jeho rodinným pozemkom.
Keď boli mladší, Annika Maxovi pomáhala s každou pohrebnou službou, a keď porúčali zvieratká do rúk Gotta, slávnostne sa prežehnala. Raz sa však neubránila smiechu pri recitovaní Jóbových veršov.
„Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme. Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený a zo svojho tela Boha uvidím…“
Do hliny práve vkladali chrobáka menom Charlie a predstava, že tento tvor stojaci na šiestich tenučkých nohách sa v bázni trasie pred nebeskou bytosťou, Anniku rozosmiala. Keď si na to teraz spomenula, už jej to nepripadalo smiešne, skôr neúctivé, no vtedy mala len osem rokov a pri pomyslení na smrť a tajomno posmrtného života bola dosť nervózna. Videla len vystrašeného Charlieho, takého maličkého, ako by sa aj sama cítila, keby na ňu upieral zrak všemohúci Boh.
Od toho leta ubehlo sedem rokov a Max ju už odvtedy nepozval na nijaký pohreb. Myslela si, že prestal pochovávať domáce zvieratká, no zjavne to robil v noci, keď sa mu nemal kto vysmievať.
Podišla bližšie k jame. Pri lopate ležalo plátenné vrece, ktoré Max sčasti zakrýval. „Čo pochovávaš?“
„Ale nič, Kätzchen,“ povedal a pokrútil hlavou. Už od škôlky ju volal mačiatko. Akoby bola len jeho ďalším zvieratkom. Annika zaťala päste a zasunula ich hlboko do Vatiho vreciek. „Nie som mačiatko.“
Max sa vrátil k práci. Ostrie priložil k zemi, odhodlaný poraziť pôdu. Keď zodvihla vrece, odstrčil ju. „Nechaj to.“
„Prišiel si o ďalšie zvieratko?“ opýtala sa, ešte stále držiac okraj látky. Vrece bolo ťažšie, než čakala.
Opäť pokrútil hlavou, tentoraz pomalšie. „Obávam sa, že časom prídeme o všetko.“
Jeho nový tón hlasu ju vystrašil. „Nerozumiem.“
Vyhrabal ešte dva kopce hliny a Annika hodila vrece do jamy. Potom ju zasypal a lopatou zem urovnal, akoby žehlil záhyby. „Pohni sa!“ povedal napokon a vykročil do kopca k línii borovíc, ktoré ich sprisahanie kryli pred jeho rodinným zámkom Schloss Schwansee.
„Čo sa deje, Max?“
„Parlament schválil našu anexiu Nemeckom.“
„Viem,“ odpovedala a bola rada, že už o týchto novinkách vie.
„Vati sa teší.“
„Nemecká ríša už nebude dlhšie tolerovať potláčanie desiatich miliónov Nemcov na hraniciach.“