Prudká rozkoš. Nová séria erotických príbehov Violents

Je tu nová šteklivá romanca Prudká rozkoš zo série Violents.

Hlavná hrdinka Liana je v zajatí na neznámom mieste, no únosca ju nechce zabiť, ani znásilniť...chce si však s ňou poriadne užiť. Išlo totiž o vopred naplánovanú hru, do ktorej sa však Liana dostala náhodou a teraz má byť domácim miláčikom neznámeho muža. Ak bude poslušná, čaká ju odmena. Ale musí sa mu absolútne oddať – telom, dušou, aj všetkými orgazmami.

Tým neznámym je Joseph, ktorý má temnú minulosť. Po smrti rodičov ho vychovávali starí rodičia...a jeho kostlivcom v skrini je násilie spojené s rozkošou. Občas si cez diskrétnu agentúru objedná prostitútku na svoje sexuálne hry. Všetko je dohodnuté a žena vie, že bude unesená na 39 dní, aby plnila všetky jeho zvrátené túžby. Tentoraz však dôjde k omylu – unesú nesprávnu ženu, Lianu. A ona spočiatku absolútne netuší, o čo ide a do akej hry sa to dostala. No postupne sa jej strach mení na závislosť, pretože všetky jej tajné túžby sa zrazu stávajú skutočnosťou...

Autorka Linnea May
o svojej knihe pre slovenské čitateľky: 

Prudká rozkoš z vydavateľstva Ikar je originálny nápad a výborne uchopená téma. Na jednej strane ide o trošku nezvyčajné sexuálne praktiky, z ktorých sa vám budú červenať uši. No autorka výborne vykreslila postavy, ktoré si užívajú všetky fantázie a spoločné okamihy.
Plusom je, že ide o uveriteľné scény, nie sú pritiahnuté za vlasy, tiež poriadna dávka erotiky, premyslená a pútavá zápletka. Napokon aj happy end, to môžeme prezradiť.

Linnea May rada číta a píše o silných alfa mužoch s úctyhodnými účtami v banke a o intímnych tajomstvách. Ich vášnivé, ale zlomené srdce dokáže vyliečiť len múdra, krásna a zaujímavá hrdinka...
Obľubuje spletité a temné príbehy, ktoré prekračujú hranice, a rada skúma najtmavšie zákutia ľudskej duše. Taká je aj Príbeh Prudká rozkoš zo série erotických príbehov Violents, Temná romanca miliardára.

Začítajte sa do novinky Prudká rozkoš:

Liana
Bol to najhorší týždeň v mojom živote. Myslíte si, že zveličujem, ale nie je to tak.
Za týchto sedem dní sa všetko pokazilo. Taká je jednoduchá pravda.
Je desať hodín v piatok večer a ja sedím v bare v našej štvrti, popíjam lacný bourbon a ľutujem sama seba. Nikdy predtým som na tomto mieste nebola a zdá sa mi, že som nevhodne oblečená. Stavím sa, že chlapi okolo mňa ma pokladajú za prostitútku.
Ani poriadne neviem, kde som a ako som sa tu ocitla. Nikdy predtým som nebola v tejto časti mesta. Skončila som tu stratená v myšlienkach po celých hodinách túlania po uliciach, lebo som sa nechcela vrátiť do svojho prázdneho bytu. Prechádzka mi pomohla zachovať si chladnú hlavu ako vždy. Ak sa priženú temné myšlienky, pri pohybe ma nedohonia. Nechcem ísť domov a čeliť hrôze posledných týždňov.
Predstava samoty v prázdnom byte ma vyľakala, hneď ako som vyšla z kancelárie. Rýchlo som si však uvedomila, že mám nepohodlné vysoké podpätky. Nemohla som si vyzuť topánky, lebo bolo chladno, a tak som vošla do prvého baru. Do tejto diery. Posledných pár hodín som v sebe tutlala bolesť, hľadela do neznáma a teraz pijem tento nechutný bourbon, lebo sa bojím vrátiť domov.
Viem, že je to smutné, ale taký je môj život.
Nehovorím, že predtým bol lepší. Určite nie, no bola som s ním spokojná a nechcela som nič meniť. Po prvé, mala som prácu. Nijaká rarita, ale pracovala som. Nechcela som zmeniť svet ani nič podobné, platila som účty a rada som pôsobila na univerzite ako sekretárka jedného staršieho profesora. Vo svojej práci bol brilantný, jednoduché veci však nezvládal, napríklad odpovedať na e-maily, vytvárať prezentácie v powerpointe, hľadať na univerzitnom internete.
Všetko je minulosť.
On je preč.
Profesor Miller zahynul ponorený vo vlastnom svete pri nehode, zrazilo ho auto pri prechádzaní cez ulicu. Po jeho smrti sa skončila aj moja práca. Nielenže som nemala čím platiť šeky, stratila som svoje bezpečie a raj, pokoj a nemennosť, ktoré som nadobudla, odkedy som zo svojho života vykopla Luka.
Luke je môj bývalý priateľ. Sukin syn, ktorý si do našej postele dovliekol inú babu, keď si myslel, že som mimo mesta. Áno, naozaj bol taký hlúpy. Alebo som bola možno sprostá ja, že som mu verila. Asi som mala dávno prísť na to, že problém môjho života je práve on.
Nikdy nezabudnem na výraz jeho tváre, keď som vošla. Vrátila som sa skôr, lebo som už nevedela vydržať na návšteve u príbuzných. Chcela som ho prekvapiť a priniesla som mu obľúbenú horkú čokoládu, aby sme sa uzmierili po ďalšej veľkej hádke, ktorú sme prekonali tesne pred mojím odchodom.
Poriadne som ho prekvapila, ale nie tak, ako som si predstavovala.
Prichytila som ho rovno pri tom, hoci práve on ma občas obviňoval, že ho podvádzam, lebo mám podľa neho choré túžby. Nikdy mi nerozumel. Nechcel ma ani vypočuť, keď som sa s ním pokúšala o tom zhovárať. Zakaždým keď som pozbierala odvahu rozprávať o svojich temných túžbach, znechutene na mňa zazrel a vyhlásil, že sa mám dať liečiť. Aj bez toho som sa už cítila čudne.
Mala som tušiť, že si nie sme súdení, ale zostávala som pri ňom v nádeji, že sa to zmení. Nemohla som ho opustiť, nevedela som si predstaviť, že by sme neboli spolu. Na druhej strane som mala byť vďačná, že sa to napokon stalo. Nájsť ho s inou bol parádny dôvod vykopnúť ho a oslobodiť sa.
Môj týždeň sa teda začal tým, že som Luka vyhodila z bytu, kde sme spolu bývali viac ako deväť mesiacov, a skončil sa tým, že som po smrti svojho šéfa prišla o prácu. Všetko sa zomlelo nesmierne rýchlo, jedno za druhým. Luka som prichytila v nedeľu, v pondelok som ho vyhodila. Profesora Millera zrazilo auto v stredu a zomrel vo štvrtok. Dnes mi povedali, že ma už v kancelárii nepotrebujú.
Všetci boli z profesorovej smrti nešťastní – kolegovia, asistenti aj študenti. Mňa brali ako stroj, ako keby som nad jeho smrťou nežialila. Veď som bola len obyčajná sekretárka, nebola som mu rovná ani blízka – to si zjavne mysleli. Ostatní v šoku plakali a kondolovali si, no ja som musela riešiť všetky organizačné veci. Čerešničkou na torte bolo pozvanie k dekanovi a oznam, že ma už nebudú potrebovať, lebo moje pôsobenie sa viazalo na profesorovu prácu. Na jeho miesto budú musieť vyhlásiť konkurz a zatiaľ ma vraj nebudú potrebovať. Vážne?
Teraz sedím sama v zapadnutom bare nad lacným bourbonom a utápam sa v ľútosti nad svojím životom.
Nepomáha mi ani to, že oproti mne sedí zvláštna žena. Vyzerá ako Barbie v smiešnom a čudnom červenom kožuchu, ale majiteľke sekne. Podobá sa dievčaťu, s ktorým som prichytila Luka. Hlúpa blondína, umelé mihalnice, gélové nechty, silikónové prsia, samá umelina. Má napichané pery, narúžované ako cundra načerveno, aby sa jej hodili ku kožuchu. Stavím sa, že je naozaj prostitútka. Popíja bourbon rovnako ako ja, stále pozerá striedavo na hodinky a na dvere do baru. Asi čaká na svojho zákazníka.
Zaujala ma hneď po svojom príchode nielen tým kožuchom a výzorom cundry, ale aj čiernou škraboškou na očiach. Zakrývala jej väčšinu tváre. Než si sadla, sňala si ju a položila vedľa nápoja.
Znervózňuje ma. Takéto ženy ma vždy znervózňujú. Sledujem, ako si odpila, na pohári ostala stopa po červenom rúži. Pozerá do mobilu a na upravené nechty červené ako krv. Muži by povedali, že má pekné telo aj tvár, ale všetko je umelé. Správa sa však nadradene a ležérne, a to ma jeduje.
Takáto žena ničí rodiny, povesť, nádeje aj sny. A zrádza všetko, čo má zmysel.
Neviem, či to je lacným bourbonom alebo nešťastím, čo ma postihlo, alebo ma táto žena provokuje tým, že si pri nej spomínam na Luka, ale keď zíde z vysokej stoličky a zamieri na toaletu, vstanem aj ja.
Túžim jej ublížiť. Chcem sa s ňou podeliť o svoje nešťastie, hoci len trochu. Moje telo sa pohybuje samo ako robot, vedené slepým hnevom. Podídem k jej červenému kožuchu prehodenému cez stoličku, prehodím si ho a zmiznem vonku v tmavej noci.

Milan Buno, knižný publicista