PROTI PRÚDU
Bolo to malé, biele a v hromádke naplavených haluzí malej riečky po nedávnom lejaku to nemalo čo robiť. Traktorista miestneho družstva chvíľku neveriaco pozeral, potom si k tej veci kľakol a papekom ju očistil od trávy a blata. Bola to maličká detská rúčka, useknutá v lakti.
Policajti prehľadali široké okolie - nenašli už nič viac. Bolo však zrejmé, že detskú rúčku musela rieka priplaviť v posledných dňoch. Potvrdil to aj názor súdneho lekára, ktorý konštatoval, že ide o rúčku veľmi malého dieťaťa, podľa všetkého novorodenca a nebola vo vode dlhšie ako štyri či päť dní. Antropologickým meraním si lekár trúfol ustáliť veľkosť dietaťa na 52 centimetrov. Vybrali sa proti prúdu. Bolo im jasné, že potrebujú prehľadať úsek rieky dlhý asi 30 kilometrov až po priehradu, cez ktorú by sa rúčka nedostala.
Pod priehradou bolo okresné mesto a niekoľko maličkých dedín, skôr osád a asi dvesto chát v rekreačnej oblasti pri meandri riečky. Tu hľadať matku sa priečilo logike - v malých dedinách takú vec, ako je pokročilá tehotnosť ťažko utajiť.
Chaty už boli sľubnejšie nuž a v okresnom meste aj neďaleko rieky ležali dokonca tri stredoškolské internáty. Žeby sa niektorá z mladých dievčat bála priznať k materstvu? Nebol by to prvý prípad...
Nadporučlk Šíp z okresnej správy bol hlboko presvedčený, že zo všetkých eventualít je táto najpravdepodobnejšia. Rozoslal teda ľudí do všetkých zdravotníckych zariadení v predpokladaných lokalitách. Tipovali všetky ženy a dievčatá vo vysokom stupni tehotenstva, ktoré navštevovali materské poradne a preverili každú jednu rodičku. Dali si spraviť zoznamy všetkých žiačok stredných škôl a učilíšť, ktoré bývali na internátoch. Bezúspešne.
O tri týždne po prvom náleze prišlo hlásenie z obce neďaleko okresného mesta - 20 kilometrov od prvého nálezu. Našli detské telíčko bez rúk a bez hlavy. V tele objavil lekár dve bodné smrteľné rany. Telu chýbali všetky vnútorné orgány až na kúsok pľúc. Aj tie však poskytli dôležitú informáciu - do vody ktosi hodil už len nedýchajúcu mŕtvolku... po vidieku sa začali šíriť fámy.
Čin vyzeral naozaj hrozivo. Napriek tomu si Šíp nemyslel, že páchateľom je nejaký beštiálny maniak. Vedel, čo všetko sú schopné matky v popôrodnom stave urobiť.
Prešiel ďalší týždeň - neďaleko miesta, kde sa našla ručička, objavili aj ostatné končatiny a v igelitovom vrecku vnútornosti. Bolo to však na takom mieste, kde vrecko dokonale skrývala voda a krovie - nečudo, že ani predchádzajúce pátranie nebolo úspešné. Šíp nemal v rukách prakticky nič. Vedel akurát veľkosť chlapčeka, jeho krvnú skupinu a fakt, že ho ktosi už po smrti rozrezal na kúsky a pohádzal do rieky. Šíp sa preto rozhodol pre takú formu pátrania, ktorú inak nerád používal - nechal vec rozhlásiť v obecných rozhlasoch a uverejnil správu v okresnom týždenníku. Podobné oznamy nemal rád len preto, že spravidla iba podnietili fantáziu obyvateľov okresu a ďalšie dni policajti nerobili iné, len zbierali desiatky viac či menej bláznivých podnetov.
Nuž ale, v núdzi sa topiacl aj slamky chytá... Bolo to tak, ako predpokladal. A výsledok žiaden. Iba o pár dní prišiel za ním jeden policajt z miestneho oddelenia v okresnom meste a porozprával, čo mu hovorila manželka - že pozná dcéru jednej svojej kolegyne, ktorá sa jej už dlhšie nezdala. Mala akési škvrny na tvári, hovorí sa im tehotenské. A bola aj dosť hrubá... Ktovie, či to neboli len babské reči?
Poslal jedného policajta k rodičom. Tí nevedeli nič, lebo s dcérou sú málo, veľmi sa neráčia a tak si našla robotu v inom meste, býva však tu v internáte ZŤS ... Na internáte? Však tie všetky preverili! Predsa len išli do internátu ešte raz a vysvitlo, že pôvodne dostali do rúk iba zoznam študentiek, ubytovaných na internáte. Že však tam býva aj niekoľko už pracujúcich dievčat, to akosi v zoznamoch nebolo. Bodaj by aj, keď - ako sa čoskoro ukázalo – takýmto spôsobom si prilepšoval vedúci internátu. Skrátka, choval tie dievčatá ako čierne duše. Zopár sa ich pri stovkách ubytovaných vždy stratilo a zato "pár stovák" plynulo rovno do vrecka vedúcemu, ktorému dievčatá za ubytovanie platili bez akéhokoľvek dokladu. Boli rady, že majú kde bývať a vedeli sa aj všelijako odvďačiť...
Takže, to by sme mali, pošúchal si Šíp ruky. A keď sa skontaktoval priamo s dievčatami z izby, kde bývala aj podozrivá Ilonka, devätnásťročná sekretárka, dlho ani netajili. Ilonka si vraj začala práve s oným vedúcim. Neplatila mu za ubytovanie v hotovosti, ale inak. ..
"Neostala v druhom stave?"
Dievčatá sklopili oči... "Ostala" priznali. A zistila to neskoro, nedalo sa už nič robiť.
"Vy ste nevedeli, že porodila?" Odpoveďou boli sklopené oči. Vedeli, ale tajili. "S rodičmi sa aj tak nemala veľmi rada a ešte toto..." skrúšene povedala jedna z nich.
"Čo urobila s dieťaťom?" Odpoveďou bolo hlboké ticho. "Dievčatá, rozmyslite si, čo poviete!"
"My nič nevieme."
"Porodila tu?"
"My nič nevieme."
"Dievčatá, stal sa trestný čin. A vy ho zakrývate. Viete, že aj to je trestné?"
Chvíľu to trvalo. Pomohli až farebné fotografie kúskov ľudského telíčka... Dievčatá sa rozplakali.
"My sme nevedeli, čo s dieťaťom urobila," vzlykali. "Vedeli sme, že porodila na záchode, bola tam asi hodinu, potom ležala, krvácala. Pýtali sme sa, čo je s dieťaťom, povedala, že do toho nás nič nie je. Na druhý deň kdesi odišla a viac nevieme, to prisaháme."
Ilonka dlho nezapierala. Bola zúfalá, doma sa priznať nemohla, vedúci o dieťati samozrejme nechcel ani počuť. Čo mala robiť? Porodila v sede na mise, dieťa si pridŕžala rukou. Bol to chlapček. Zabalila ho do igelitky a išla si ľahnúť, krútila sa jej hlava, veľmi krvácala. Keď sa na WC vrátila asi po dvoch hodinách, už nedýchal, ale nebola si istá. Preto ho párkrát pichla nožom a rozmýšľala, ako ho dostať z budovy. Nemala žiadnu veľkú tašku, musela ho rozkrájať a celé telíčko vyniesla v dvoch igelitkách.
Dievčatá ešte po nej na WC utierali krv, mysleli si, že to z pôrodu... Nepovedala im, čo urobí s dietaťom. Asi si mysleli, že ho odniesla komusi do opatery, to presne nevie..
Na súde sa Ilonka zúfalo bránila. Tvrdila, že ani nevie, čo presne po pôrode robila. Judikatúra síce pozná prípady popôrodnej nepríčetnosti, všetko lIonkino konanie však nasvedčovalo tomu, že bola pri zmysloch a plánovite postupovala tak, aby sa na jej čin neprišlo. Takže pri všetkých poľahčujúcich okolnostiach predsa len nemohla poprieť to, čo spáchala, že zavraždila vlastné dieta hneď po pôrode a potom ho dômyselne rozkúskovala, aby sťažila pátranie. Preto hodila kusy do rozvodnenej rieky...
Súd jej zobral slobodu na dva roky nepodmienečne. A na "svoje" si prišiel aj vedúci internátu. Veď hospodárska kriminálka síce s ťažkosťami, predsa však poskladala fakty dovedna a zistila, že podnik pripravil o dobrých stotisíc korún. V tom boli nocľahy, za ktoré si peniaze osvojil i tie, za ktoré zasa peniaze nepýtal... Pokiaľ nadporučík Šíp vedel, obišiel s podmienkou, ale vedúceho už, chvalabohu, robiť nemohol.
ONDREJ ŠIMÚNY
Pekné čítanie
