Príbeh spod plachty

Boli jesenné prázdniny. Decká si užívali nudu a sladké ničnerobenie, až im z toho v ušiach hučalo. Keďže ani naháňačky, ani skrývačky nie sú už v kurze, musela sa jedna banda zo sídliska dohodnúť na celkom iných hrách. To, že jeseň pridáva na melanchólii a zvláštnych citových rozpoloženiach, by vám dnes dozaista potvrdil hocktorý zo zúčastnených.

Osemnásťročný Peter práve prežíval rozchod s nevernicou Kaťou. Celé noci preplakal, počas bielych dní sa ukrýval vo svojej izbe, s rodičmi a známymi komunikoval len o tých najnevyhnutnejších záležitostiach. Esemesky a zbytočné telefonáty si nevšímal, razantne odmietal všetky pozvánky a spomienky na minulé leto by najradšej zahrabal do tvrdej zeminy. Plakal nad rozliatym mliekom, akoby ho už nič lepšie nesmelo nikdy postretnúť. Mal svojich sladkých –násť a tisíce blažených útrap pred sebou, no Peter nezvládal ani tie prvé, najnižšieho grádu.

Keď ho už všetci navôkol začali patrične ignorovať, zazdalo sa mu, že samote a smútku treba dať zbohom a naplno sa venovať novému začiatku. Úzkosť štyroch stien zamkol na dvakrát a vybehol na sídlisko za chalanmi. Unudení chalani si neodpustili uštipačné poznámky na adresu mladého paroháča.

„Tak čo, Peťko, vyplakal si sa za tie tri týždne do sýtosti? Pozri, ešte pod noštekom máš taký malý soplík, nechceš ísť za Katkou? Prepáč, pomýlil som sa... Za matkou, aby ti ho utrela?“ vysmial ho kamarát. „Prestaň, Rado, tá krááva si ešte užije. Tú najsladšiu pomstu,“ poznamenal Peťo. Chlapci celý večer presedeli na sídliskových lavičkách, fajčili jednu za druhou, popíjali krabicové víno a bolo im fajn.

Peter vedel, že jeho bývala láska musí do polnoci prejsť popri hrôzostrašnom miestnom cintoríne, pretože sa ani inakšie od jej nového frajera domov nedostane. Večierku má pevne stanovenú a ten jej nový priateľ je taký láskyplný, že ju istotne neodprevadí. „Počkajte ma tu, chalani, nikam nechoďte, o chvíľu sa vrátim,“ povedal Peťo a zmizol v tmavej uličke. Kamoši mali jeho náhle zmiznutie zo sídliskovej lavičky takpovediac na háku. Peťove bláznivé nápady boli doposiaľ skôr trápnymi prepadákmi než nebezpečnými pomstami, takže si všetci spokojne hoveli na lavičke, popíjali a ťukali do mobilov.
Ich pokojnú chvíľku náhle prerušil rev, dychtivý beh a nepochopiteľná Peťova požiadavka. „Poďte, poďte na cintorín... Rýchlo... Kaťa tam leží, nedokážem ju prebrať,“ kričal Peťo a v ruke držal otrhanú bielu plachtu.

Sídliskoví krásavci pribehli k cintorínu, kde na zemi ležalo bezvládne Katino telo. Upadla do bezvedomia po tom, čo ju na smrť vystrašila biela mátoha. Chalani privolali sanitku a za tichého plaču čakali na verdikt.

Tatiana Kovalčinová