Príbeh mladej bulimičky 3.časť

Dni plynuli jednotvárne. Škola, učenie, domáce povinnosti, nejaké športové aktivity a čítanie kníh. Šarlota sa prestávala stretávať s kamarátkami. Vyhýbala sa všetkých spoločenským akciám, pretože väčšinou bola v stave, keď „riešila“ krízu spôsobenú posledným náletom na chladničku.

Chodila do školy, učila sa a bola zo dňa na deň smutnejšia. Jej život sa niesol v duchu nezastaviteľného kolobehu hladovky a prejedania sprevádzaného zvracaním. Tajná zásuvka bola plná čajov na preháňanie a odvodnenie organizmu. Najhoršie bolo, že stavy hladovania sa skracovali a prejedanie zintenzívňovalo. Chcela prestať, no nemohla. Bolo to silnejšie ako ona sama. Z príťažlivého dievčaťa sa stala utrápená žena, ktorú desilo takmer všetko a pribúdajúce kilogramy na váhe sa stávali nočnou morou. V škole sa snažila svoje problémy maskovať, no doma už nedokázala svoje pocity ovládať. Bola taká smutná, taká opustená. Bezradnosť a slzy stekajúce po tvári boli súčasťou jej každodenného života.

Roky plynuli a Šarlota začala pracovať. Dlhé hodiny trávila v práci a jej problémy sa ešte zhoršili. Pred začiatkom pracovnej doby navštívila potraviny, aby sa zásobila bohatou nádielkou sladkostí. Hneď potom sa zastavila v kostole a prosila Boha, nech prežije deň, ktorý má pred sebou. S očami upretými do neba volala o pomoc. Polovicu zo sladkostí stihla zjesť, kým prišla do práce. Nasledovalo zvracanie a hladovka – za trest a preto, aby nepribrala. Pravdou bolo, že sa pomaly začínala podobať na guľu. Ďalších pár dní jedla minimálne, aby vynulovala posledný prešľap. Bolo to také ťažké, také beznádejné. Sebavedomie na bode mrazu a pocity samoty sa stupňovali. Nič ju nebavilo. Nič nemalo zmysel. Všetko bolo zlé. Nenávidela sa. Bola odporná sama sebe. Tak veľmi chcela byť normálnou ženou a nešlo to. Až raz...

Jedného dňa Šarlota zavítala na webové stránky, ktoré hovorili o poruchách príjmu potravy. Napísala do anonymnej poradne. Odpoveď psychologičky jej dodala silu a začala bojovať. S odhodlaním vytočila číslo psychiatrickej ambulancie. Sama dokázala zdvihnúť telefón a radikálne riešiť svoj problém. Napísala si termín návštevy na papier. Už nebolo cesty späť.

Cez internet sa skontaktovala s dievčatami, ktoré mali podobný problém. Pomáhali si navzájom. Podporovali sa v pravidelnom stravovaní a najmä si boli psychickou oporou. Svoje odhodlanie byť znovu zdravou a najmä šťastnou podporovala Šarlota skvelými knižkami, ktoré sú dodnes v jej knižnici. Knihy boli od odborníkov, ktorí sa poruchám príjmu potravy aktívne venujú. Najväčšiu odozvu však mali tie, ktoré písali ženy, ktoré si peklom zvaným bulímia prešli.

Cesta k uzdraveniu nebola ľahká. Jej súčasťou boli zakopnutia i pocity, že to nedokáže. No nakoniec viedla k úspechu. Dnes je zo Šarloty úspešná žena, ktorá sa snaží tešiť zo života. Pravidelne sa stravuje a miluje šport. Rany na duši sa pomaly zaceľujú. Verí, že všetko v živote má svoj zmysel. Utrpenie, ktorým si prešla, malo význam. Možno je jej osudom pomáhať ženám s podobným životným príbehom. Čas ukáže.

MIMI

Foto: http://www.freedigitalphotos.net /posterize