Priateľ

Hoci som viac-menej (skôr viac ako menej) za originalitu myšlienok, textov a názorov, často aj ja citujem krásne slová umelcov, vedcov či básnikov. Slová. Nádherné a večne platiace. Tie, ktoré si pospevujem a v hlave omieľam dovtedy, kým mi ich význam neostane v mysli a takisto na srdci, čo slúži na reštart mojej niekedy smutnej bytosti. K takýmto, energiou nabitým a definitívne pravdivým patria aj štyri jednoduché slovíčka Pár přátel stačí mít, ktoré som si požičala a ktoré teraz citujem z piesne Michala Davida. Neviem si už svoje bytie a hudobnú scénu predstaviť bez tejto skladby pre mňa tak emotívnej a silu dodávajúcej. Ešte menej si však svoju existenciu viem predstaviť bez tých, o ktorých táto pieseň je. Nie! Nebudem sa viac hrať na silnú, hoci možno aj takou niekedy som...

Úplne najviac ma na medziľudských vzťahoch priťahuje tá neistota. Rozmanitosť. Nech to vyznieva akokoľvek čudne, fascinuje ma pocit, pri ktorom neviem s istotou povedať, čo si ten druhý o mojom mienení či konaní v skutočnosti myslí. Môžem sa len domnievať. Môžem sa snažiť odhadnúť, čo sa odo mňa v tej či onej situácii vyžaduje, a následne sa snažiť podľa toho správať. Je to jedna z možností, podľa niekoho správna, podľa niekoho možno náročná. Avšak skutočne sa dá zostaviť niekoľko šablón hrania sa na niekoho, kým v skutočnosti nie sme, a jednotlivé šablóny iba striedať podľa okolností, poprípade podľa osôb, s ktorými prichádzame do styku. O koľko náročnejšie je byť stále tým, kým naozaj sme? Koľko obdivu si zaslúžia ľudia, ktorí sú stále tými istými a okrem iného túto vlastnosť rešpektujú u iných? Koľko námahy ich to stojí?

Nie je nič oslobodzujúcejšie ako byť samým sebou. Povedať niečo preto, že si to naozaj myslím, a nie preto, že to niekto vyžaduje. Urobiť niečo preto, lebo to urobiť chcem a nie preto, že niekto iný chce, aby som to urobil takto. Cítiť niečo preto, že to takto intenzívne cítim, a nie preto, že niekto chce, aby som to takto cítil. Nie je nič cennejšie, ako mať niekoho, kto tieto spontánne slová, skutky a pocity rešpektuje a prijíma. Priateľ. Prijímateľ našich prehovorov a odosielateľ pozitívnych signálov, humoru a úprimnosti smerom k nám. Aj nejako takto by mohla znieť definícia slova priateľ. Samozrejme dopĺňam v určitom čase a priestore. Pre mňa ide o predstavu absolútnej slobody. O kombináciu slastnej neistoty a zároveň takmer stopercentnej istoty. Áno, aj neistota. Nech sme akokoľvek oddaní svojim priateľom, a nech sú oni akokoľvek oddaní nám, nemali by sme si byť istí ich spoluúčasťou a ani ich samotným bytím. Nikdy!

Dobre, uznávam, nie každý má v obľube rôzne teórie a poučky (ani ja sama nie). Preto sa pokúsim opísať, celkom jednoducho a zrozumiteľne, čo všetko pre mňa znamená slovo priateľ a osoba, ktorú takto označujem.

Sedím v jednoduchej kuchyni, ladenej do oranžovej farby pomaranča, počúvam syčanie oleja na panvici a vdychujem dráždivú vôňu pražiacich sa hranoliek. Popíjam čaj a usmievam sa. Mojej kamarátke sa akurát podarilo olejom zašpiniť polovičku kuchyne a niekoľko hranoliek sa jej vyšmyklo z panvice a spadlo rovno na zem. Spolu sa na tom zabávame. O malú chvíľu položí tanier na stôl medzi nás a spoločne sa na ne vrhneme. Rozprávame sa o tom, čo bolo v škole, ako nás nahnevala profesorka, pretože nám dala neohlásenú písomku. A smejeme sa na tom, ako šikovne sa nám podarilo opísať...

Stojím pred zrkadlom a trasúcimi rukami sa líčim. Chvíľu sa usmievam, chvíľu mám v očiach slzy. Slzy vzrušenia, radosti, očakávania. Pripravujem sa na rande s chlapcom, ktorý sa mi veľmi páči. Moja kamarátka stojí vo dverách, opiera sa. Jej výraz tváre mi prezrádza, že sa bojí spolu so mnou, spolu so mnou sa teší a je rovnako vzrušená ako ja. Napriek tomu sa usmeje spôsobom, ktorý mi dodá odvahu a povie: „ Aká si kočka.“

Z chodby počuť hlasy vrieskajúcich rodičov a zvuky doznievajúcej hádky. Tento týždeň už druhýkrát. Zotieram si slzy z tváre a siahnem po telefóne. Automaticky píšem správu mojej kamarátke. Cítim sa veľmi zle, nenávidím, keď sa rodičia hádajú. Vzápätí pípne telefón na znak toho, že mi prišla sms. ´Aj naši sa zase pohádali. Veď poznáš dospelých, daj im čas ;) Všetko bude OK.´ Usmievam sa cez slzy...

Na tento víkend som sa veľmi tešila. S kamarátmi sme sa dohodli, že pôjdeme spolu na chatu. Je super ukrytá medzi stromami, krásna príroda vôkol nás. Sedím na hojdačke pred chatou, vychutnávam výhľad na rozsiahlu lúku. Cítim sa uvoľnene. Bezstarostne. Začujem ako sa ku mne niekto blíži. Prisadne si ku mne moja kamarátka. Spoločne sledujeme trávu vejúcu vo vetre, a chalanov ako sa nezmyselne naháňajú. Ani jedna z nás neprehovorí. A nie je to trápne ticho, ktoré nastane vtedy, keď si s človekom nemáte čo povedať. Je to iné ticho. Dôverné, vznikajúce medzi skutočnými priateľmi. Ticho dokonale vyjadrujúce naše pocity – spolupatričnosť, bezvýhradnú dôveru, vzájomnú potrebu. Toto ticho si vážim, rovnako ako všetko, čo vyjadruje. Vážim si naše kamarátstvo. Ani neviem ako a odrazu si pohmkávam pieseň od Michala Davida ...pár přátel stačí mít...

Mária Dunajčanová