Pri pavilóne slonov

Bol to taký už na prvý pohľad "nímand". Síce  výrečný, ale neveľmi upravený. Sprvoti, teda kým neotvoril ústa, naozaj pôsobil ako občan niektorej z republík bývalej Juhoslávie. Počerný, menší, chudý, ale svalnatý. V jeden pekný letný deň ho zbalila hliadka bojnickej mestskej polície v areáli zoologickej záhrady priamo pri pavilóne slonov. O tom, prečo sa tak stalo, dozviete sa v dnešnom príbehu, popisujúcom dnes už dosť zriedkavý trestný čin.

Dvaja mladí mestskí policajti sa v horúcom víkendovom predpoludní potili pri vchodovej bráne. Ľudí sa do zoologickej záhrady valilo neúrekom a mali z toho radosť, veď aj to sú príjmy do bojnickej pokladne. Len to teplo! Pot im stekal pod brigadírkami a práve uvažovali, kam sa zašiť pekne do tieňa, vychutnať jedno penivé... Pristavil sa pri nich jeden vychádzajúci návštevník. Vyzeral ako univerzitný profesor vo výslužbe, pozrel na nich spoza tých múdrych okuliarov a precedil cez zuby:
"Nejaký Juhoš pri slonoch vám tam pácha trestnú činnosť a vy si tu leštíte ... " Povedal "bambusy", no dobre vedeli, čo tým onen mierne zanedbaný univerzitný profesor myslel. Chvíľu rozmýšľali, či ho hneď nemajú zbaliť za verbálny útok na verejného činiteľa, za čo sa oprávnene považovali, no usúdili, že slovo "bambus" je na to málo. Potom v nich prevážil pocit služobnej horlivosti a zrýchleným krokom zahájili presun k pavilónu slonov.

Už z diaľky videli hlúčik ľudí na okraji chodníka pri voliére. Akýsi muž, čo vyzeral ako "Juhoš", kľačal na zemi, pred sebou mal neveľký koberček a čosi robil rukami. Jeho počínanie pozorne sledovalo päť či šesť štíhlych mužov a bola medzi nimi aj akási mamička s vari desaťročnou dcérkou. Mestskí policajti sa schovali do tieňa vo vzdialenosti asi 15 metrov a chvíľu ich sledovali. Ten počerný štíhly muž čosi na koberčeku robil s rukami a ostatní prikyvovali. Je to jasné - tzv. škrupinkár. Z času na čas od niekoho zobral bankovku a z času na čas ju za obecného jasotu zasa vrátil. Už dobré dva roky tu žiadneho škrupinkára nevideli, vyprášili ich. A zasa jeden dobrák...

Videli, ako mu žena dala do ruky fialovú tisíckorunu a v tom momente vyrazili.  Akonáhle sa ich čierne rovnošaty objavili na ostrom letnom slnku, hlúčik sa rozpŕchol, akoby do nich ktosi strelil. Aj ten pôvodne kľačiaci muž bleskovo vstal a napriek intenzívnemu hlasovému protestu mamičky začal utekať. To im nemal robiť! Mladší z dvojice mestských policajtov vyštartoval a uplatnil svalový kapitál, nadobudnutý na hodinách tréningu. Chytil ho za golier ako zajaca. Preventívne mu založili "klepetá" a kolega mu úradne zabavil to, čo zvieral v hrsti - jednu papierovú guľku. Na koberčeku ostali tri malé hlinené hrnčeky, pod ktorými, ako dosvedčil druhý policajt i tá mamička, žiadna guľka nebola. Mali tak celú výbavu, ktorú tzv. škrupinkár k výkonu svojej profesie potrebuje.

Viete, čo to je škrupinkár? Túto "zábavu" k nám priviezli po revolúcii občania štátov bývalej Juhoslávie.  Škrupinkár má guľku alebo kocku a umiestni ju pod jeden z troch hrnčekov či dokonca škrupiniek z orecha. Potrebuje k tomu platiacich divákov - stávkujúcich. Tí majú uhádnuť, pod ktorým hrnčekom sa ocitne guľka, keď ich šikovne premieša a poprekladá bez toho, aby stávkujúci guľku čo len na chvíľu uvidel. Ak stávkar uhádne, pod ktorým hrnčekom guľka ostala, vyhráva. Keď nie, má smolu, o vsadené peniaze prichádza. Jednoduché, chce to len šikovné ruky a hodiny tréningu. Sú to vlastne takí pouliční kúzelníci. Ibaže väčšina ľudí neuhádne, prípadne - a to je častejšie - škrupinkár guľku hneď na začiatku svojej ukážky schová, a tak je vlastne jedno, na ktorý hrnček stávkujúci ukáže. Guľka nie je ani pod jedným. Podvod! Pravidlá sú jednoduché. Stávkuje sa od sto korún hore do neobmedzenej výšky. Keďže našinec je na svoje peniaze opatrný, každý škrupinkár sa usiluje vzbudiť dojem, že ide o férovú stávku. Spravidla si vodí so sebou pár komplicov. Tí akože hrajú a vyhrávajú. Škrupinkár im vypláca peniaze za "výhry". Alebo vyzve prítomných, aby si to iba skúsili. Raz dvakrát zadarmo, na skúšku. Zvedavci uhádnu a celý systém ich nadchne. Na tretíkrát už idú "naostro" - za peniaze. Možno jedenkrát vyhrajú. Potom už nie. Opatrní našinci stratia zábrany, skúšajú to a znova vyťahujú z peňaženky ďalšie a ďalšie bankovky, aby svoje peniaze dostali späť. Majú smolu. Z toho si slušne žije škrupinkár a jeho tieňoví komplici...
Nuž a takéhoto škrupiakára chytili naši bojnickí mestskí policajti. Keď otvoril ústa a pozreli si jeho občiansky preukaz, zistili, že aj Slováci sú učenliví. Bol to nejaký Molnár, obyčajný Púchovčan na cestách. Podľa vlastného udania nezamestnaný, predtým pracovník jednej civilno-bezpečnostnej služby. Veľmi sa čudoval, prečo ho zadržali.

"Čo robím, čo? To je zakázané stávkovať? To má byť demokracia?" vykrikoval. Neboli dnešní. Pani s dcérou sa ešte stále hlasno dožadovala svojej tisíckoruny.

"Pani, zavoláme štátnych policajtov, pôjdeme na stanicu a tam dostanete svoje peniaze späť, čo poviete?" Mamička zaváhala (len, preboha, ďalej od policajtov), ale vidina vrátenej tisíckoruny bola silnejšia.

"Nebojte sa, dlho vás nezdržíme!" ubezpečovali ju čierni šerifi a tak počkali na príchod hliadky "štátnych" policajtov. Tam, pred vyšetrovateľom povedala po pravde,  ako bolo. Nalákal ju, ukázal, ako sa dá vyhrať. Aj iní, tí okože vyhrávali. Nuž si povedala, že to tiež skúsi, tisícka navrch sa jej zíde...

"Pani, obral by vás, keby neprišli. Takto máte šťastie. To sú všetko podvodníci a máme na to paragraf," vysvetľoval jej vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania.

Pani sa čudovala: "Veď mňa nikto nenútil, sama som bola sprostá, že som mu naletela! Aj tak ho zavriete?"

"Je na to paragraf, milá pani. Dvestopäťdesiatka, áčko. Volá sa to prevádzkovanie nepoctivých hier a stávok. Keby sme mu dokázali, že takto obral viac ľudí, môže dostať až dva roky basy a keby ich bolo veľmi  veľa, môže ísť až na päť rokov. Ale kto by sa s tým babral? Ak to dosvedčíte, dostane možno podmienku alebo pokutu. No aspoň si dá na čas pokoj... "

Pani múdro pokyvovala hlavou, zatiaľ čo dcérenka netrpezlivo stepovala na špinavej policajnej chodbe, majúc inú predstavu o strávení slnečného víkendu. Nedalo sa nič robiť. Akonáhle sa mamička podujala svedčiť, čakalo ju niekoľko procesných úkonov vrátane toho, čomu sa v policajnej hantýrke hovorí "poznávanie".
Ten, čo vyzeral ako "Juhoš ", na ňu pri rekognícii vrhal prosebné pohľady, ale mamičku predstava, že ju ten čierny darebák chcel pripraviť o tisíc poctivo zarobených korún, natoľko dojala, že sa zmenila priam na bohyňu pomsty. "Toto je on!" ukázala prstom. Vymenili poradie figurantov z radov policajných technikov a škrupinkára zaradili medzi nich.

"Toto je on!" ukázala opätovne s istotou. Molnár bol jasný. Ani prokurátorka dlho neváhala s obžalobou, a tak si vyšetrovateľ mohol urobiť čiarku - aj so všetkými predvolaniami splnil dvojmesačnú lehotu vyšetrovania, ktorou ich nadriadení pravidelne mučia. Molnár však na súd nečakal. Ako vyšetrovaný na slobode sa kdesi stratil, trvalé bydlisko aj tak v podstate nemal, museli na neho vydať zatykač, a tak ho možno dosiaľ hľadajú policajti po celej republike. Možno nie, možno ho medzičasom chytili a postavili pred súd. Podstatné je, aby sa ľudia poučili. Kto chce prísť o peniaze, nech sa pristaví a siahne do kešene, ak náhodou už niekde inde robí škrupinkára...

ONDREJ ŠIMÚNY