Predátori živočíšnej ríše

Všetci to vieme: dnes je naša planéta nemým, avšak aktívnym svedkom úhynu pomaly nezmerateľného množstva druhov fauny i flóry, čo je následok globálneho znečistenia, bezbrehej industrializácie, skrátka, činnosti "moderného" človeka. Ale je tu ešte čosi iné, čosi, čo existuje vo všetkých štyroch kútoch sveta, čosi, čo kade chodí, tade ničí, čosi, čo na nás útočí. ..

Čo to je, kto sú títo predátori, títo ropáci, odolní voči všetkému, množiaci sa na miliardy, ktorí by sa mohli stať morovou ranou tohto storočia?
Bolo to koncom 19. storočia. Leopold Trouvelot, amatérsky entomológ z Massachusetts sa jedného pekného dňa rozhodol chovať motýľa Bombyx Disparate, ktorého húsenica bola už známym postrachom európskych polí. Trouvelotove motýle raz vyleteli oknom. Nevenoval tomu osobitnú pozornosť: ďaleko od výživných rastlín by húsenica neprežila. O niekoľko týždňov zdesený Trouvelot zistil, že jeho záhrada je totálne zdevastovaná.  Bombyx nielenže prežil, ale sa aj neuveriteľne rozmnožil. Trouvelot zalarmoval požiarnikov, no tí sa mu akurát tak vysmiali. Varoval teda úrady, ale tam ho považovali za blázna. Bombyx, v Amerike známy pod menom Gypsy Moth, je dnes najväčším sužovateľom amerického poľnohospodárstva.

Tento príklad zároveň dostatočne jasne ilustruje hlavnú príčinu zvieracích "invázií" - je to človek, ktorý omylom či nepozornosťou a ľahostajnosťou importuje niekam hmyz, zviera alebo rastlinu, ktorá potom ničí všetko okolo. Vyčlenení zo svojho prirodzeného prostredia, ďaleko od svojich prirodzených nepriateľov, ktorí ich udržiavajú v neškodnom množstve, sa tieto druhy menia na votrelcov, ohrozujúcich v konečnom dôsledku najmä človeka. Rovnováha je takto narušená, celé oblasti sú doničené a niektoré druhy ohrozené.

Alebo potkan. Odhaduje sa, že vo veľkomestách, ako je Paríž, žijú jeden až tri potkany na obyvateľa... Jedno je isté: každý obyvateľ živí svojho vlastného potkana, a odpad, odchádzajúci kanálmi, im poskytuje akurát dosť.
Skutočný mor našich bytov je však šváb. Taká Blatella Germanica kladie vajíčko, ktoré obsahuje štyridsať mláďat, a to osemkrát do roka. A ako sa dostanú do bytov? Zrejme v záhyboch našich nákupov, ktoré môžu obsahovať niekoľko takých vajíčok. No a keď sa vyliahnu švábiky, ukrývajú sa obyčajne na teplých a vlhkých miestach.

S MUCHOU PRICHÁDZA SMRŤ
Mucha tse-tse je exotickejšia, ale zato je to jeden z najnebezpečnejších hmyzov na svete. Napadla subsaharskú oblasť Afriky a ohrozuje viac než 50 miliónov ľudí. Spôsobuje totiž ochorenie zvané trypanozomiáza, ktoré zapríčiňujú protozoa, ktoré mucha vystrekuje. Keďže táto mucha sa živí krvou, prenáša parazita z osoby na osobu. Okrem toho prenáša ešte zopár ďalších, pre človeka nebezpečných parazitov. V niektorých  oblastiach Afriky sa preto nemôžu usadiť ani ľudia, ale ani kone. Táto "spavá choroba" sa paradoxne začína nespavosťou. Až v konečných štádiách postihnutý upadá do hlbokej apatie. Používala sa proti nej silná látka odvodená od arzénu. Každý rok na "spavú chorobu" umiera viac než 25 tisíc Afričanov. Jediným účinným spôsobom boja proti tejto chorobe je zatiaľ chytanie múch na modré panely nabité elektrinou. Lebo túto hrôzostrašnú muchu priťahuje modrá farba...

Francúzsky chovateľ, ktorý sa rozhodci doviezť do Dordogne žabu druhu Rana catesbeiana, toho dňa odštartoval apokalypsu. Mal jednoduchý projekt: chcel chovať americkú žabu, ktorá je oveľa väčšia než priemerná žaba, kvôli známej francúzskej špecialite - žabím stehienkam. No ukázalo sa, že táto žaba sa závratne rýchlo rozmnožuje 20 tisíc vajíčok za rok - ničiac pritom všetko okolo, a najmä menšie amfíbie. Nevedno ako, ale už sa rozšírila až do oblastí, ako je Gironde. Anne-Marie Ohlert, odborníčka na amfíbie z parížskeho múzea to komentuje: "Chce to iba párik a už je tu  ďalší vývoj."
Ktosi kúpil rybičky na jazerný chov. Náhodou sa s nimi zviezli dve žubrienky - samička a samček a už o pár týždňov bolo jazero plné škriekajúcich žiab. Všade, kde sa objaví Ranta catesbeiana, ostatná fauna mizne. Tento problém je ešte relatívne nový a odborníci zatiaľ ani nevedia odhadnúť ďalší vývoj a následky.

ZÁHADNÉ MONŠTRUM
V 80. rokoch postihla deltu Ebry na východnom pobreží Španielska ekologická katastrofa. Zdalo sa, že riečne vody ukrývajú nejaké záhadné zlo, temnú silu, ktorá ničila všetko. Elektrické stĺpy sa váľali po zemi, priehrady boli prederavené, kanalizácia zničená, mosty poškodené. Čo sa skrývalo v týchto vodách? Nakoniec sa zistilo, že to bol potočný rak, vlastne jeho druh známy ako Červený louisianský potočný rak. Tieto extrémne silné crustacea majú neprekonateľnú odolnosť a dodnes sa nepodarilo nájsť nijaký spôsob, ako ich zničiť. Odkiaľ sa vlastne vzalo toto monštrum? To je veľmi jednoduché - z krabej farmy, kam si majiteľ priviezol zopár krabíkov z Ameriky. Chcel získať nový druh ... Tento červený rak sa  medzičasom objavil už aj v pätnástich francúzskych provinciách. Nájdeme ho dokonca v niektorých jazerách v okolí Paríža, kde ich rybári chytajú na nedeľný obed. No ani dnes si ešte poriadne neuvedomujeme, aké nebezpečenstvo tieto raky predstavujú.

Máme aj ďalšie príklady ničivého prenosu zvierat. Napríklad floridská vodná korytnačka vo  Francúzsku. V 70. rokoch vypukla v Európe móda domácich korytnačiek. V rámci obchodu s nimi samozrejme, panovala úplná anarchia. Vodnú korytnačku ste dostali v hociktorom obchode so zvieratami bez príslušného návodu, ako ich chovať. Reptil obyčajne veľmi rýchlo uhynul, ale nič to, domáci ho bez problémov nahradili ďalším  miláčikom. Až v roku 1976 bol odhlasovaný zákon na ochranu stredomorskej korytnačky, gréckej korytnačky a Hermanovej korytnačky, a prestalo sa s nimi obchodovať. Tento zákaz však otvoril trhové dvere pre iných dovozcov. Onedlho už putovali do Európy celé kotajnery floridských korytnačiek z Louisiany a východného pobrežia USA. Kým ľudla nevedeli, ako ich správne chovať, nikto netušil nijakú neplechu. Korytnačky stále umierali mladé a malé. V 80. rokoch sa však viaceré organizácie na ochranu zvierat vzbúrili a začali s informačnou kampaňou. Ľudia sa konečne naučili, čo tieto zvieratá potrebujú, avšak - malé korytnačky narástli a svojim domácim už nepôsobili toľko radosti. Ich veľkosť, apetít a zápach ich začal odpudzovať. Bez starostí ich teda bývalí obdivovatelia vrátili späť do prírody. A tak je dnes vo Francúzsku viac než 500 000 divých floridských korytnačiek. Rozmnožujú sa, zapĺňajú vidiek, prispôsobia sa každej situácii a narúšajú ekologickú rovnováhu. Preto konečne vznikla telefonická linka pre ľudí, ktorí sa chcú zbaviť svojich korytnačiek.

PAŽRAVÉ KOBYLKY
Oveľa nebezpečnejší druh, tak isto importovaný do Európy, je však "agresívna" alebo "hryzavá" korytnačka. Vystreľuje svoj jazyk ako blesk a dospelá váži až 40 kíl. A táto vám môže odhryznúť aj prst. Európa už zažila niekoľko nehôd s týmto zvieraťom. Je síce zriedkavejšia než floridská, ale pokojne môže pripraviť celé jazero o jeho ryby alebo zaútočiť na dieťa, ktoré sa priblíži. Napriek tomu Nemecko je jediná krajina, kde je v platnosti zákaz dovážať ich.

Existujú aj prastarí votrelci, ktorí sa pohybujú v miliónoch a sú akoby súčasťou istých území. Tak napríklad prekliatím Afriky sú kobylky. Je ich  desaťtisíc druhov a Afriku prepadávajú každoročne v celých mrakoch. Kto to raz videl, v živote na to nezabudne. Špeciálne laboratórium vo francúzskom Montpellier skúma všetky podmienky života kobyliek a pokúša sa predpovedať tieto invázie. Dnes už svitá nádej na zničenie putujúcej kobylky, a to vďaka mikroskopickej hubke, ktorá je schopná požierať kobylky zvnútra. Za menej než osem dní môže zabiť 90 percent hmyzu.