Prečo už ľudia nepotrebujú Boha

„Z kostola idú rovno do supermarketu. A kúpia si, na čo dostanú chuť,“ dodáva kaplán a zahľadí sa kamsi do neznáma. V zábiedovskom kostole sme sami. Očami blúdim po chráme a pohľadom sa pristavím na plagátovej zväčšenine Jána Pavla druhého. Ten by o pokore vedel... Kaplán mi tu opisuje svoj pohľad na vec a ja v duchu uznávam, že rúbe presne a hlboko.

Síce sa dnes na mnohé sťažujeme, ale v porovnaní s ľuďmi spred storočia či dvoch máme toho v mnohom oveľa viac. Nehovoriac o tom, že život si vo všeličom vieme výrazne uľahčiť. Keď sme hladní, pohľadáme čosi v chladničke. Keď nám je zima, pridáme na kúrení. Keď chceme komunikovať, vezmeme mobil, prípadne sa pripojíme na sociálnu sieť. Keď chýba informácia, jednoducho si ju vygooglime. A tak ďalej... A ako žili ľudia pred storočím či dávnejšie, to si vlastne bežne ani nepredstavujeme, preto ani neporovnávame. Dnes máme všetko natoľko vydetailované, prešpekulované a zabezpečené, že v porovnaní s našimi predkami v minulosti, sa môžeme cítiť ako malí králi. A malý kráľ je čosi ako malý boh. Kaplán v Zábiedove to vystihol. Máme toho toľko, že sa nepotrebujeme skláňať, padať na kolená, prosiť o odpustenie, dúfať v pokore a s vďačnosťou vstupovať do nového dňa, aby sme na jeho sklonku opäť mohli s nádejou v to dobré usínať. Načo? ...keď je o toľké postarané.

O čosi skôr, než som do kostola vstúpil s duchovným otcom, sedel som za jedným stolom v tej istej obci s 90-ročným pamätníkom. Cez druhú svetovú vojnu sa nakopal zákopov, a to na slovenskej aj na poľskej strane. Vojnoví kamaráti si často líhali do chladných jám, aby sa trocha zohriali, keď vonka prituhlo. Bozky zimy bývali na Orave odjakživa mrazivé. Ale na tvrdé podmienky bol tento oravský muž zvyknutý od detstva, trebárs keď do školy s rovesníkmi kráčali bosí. A bolo im veselo. 90-ročný pán mi opisoval aj kruté momenty vojny, keď im vypálili takmer celú dedinu. Horela jedna radosť, keďže v tom čase tam ľudia bývali prevažne v drevených chalúpkach. Horľavý fosfor sa trieštil a pálil všetko rad radom. Ľudia zachraňovali najmä dobytok. Mnohé zvieratá, bohužiaľ, zhoreli.

Dnes síce neustále počúvame správy o teroristických výčinoch, ale ide o svetové udalosti, ktoré sú nám zatiaľ predsa len vzdialené. Dnes nepoznáme obraz vypálenej dediny. Ani nežijeme v drevenej chalúpke. Na chlieb nerobíme celý deň, ani si nesvietime petrolejkou. Drvivá väčšina z nás určite nie. Čím viac máme, tým menej sme... Pokorní. Čím viac životného pohodlia, tým menej starostí, tým menej túžby skláňať sa pred niekým. A Boh? Načo by mnohým z nás bol akýsi neurčitý boh? Veda má predsa dôkazy, že všetko bolo inak. Prečo neprijať jasné fakty? Sme razom múdri. Sme kráľmi vedomostí! A vedomosti, keď je ich v nás veľa, sú opäť zdrojom kráľovských pocitov. Ego je burina, ktorá sa vie rozrásť do obdivuhodných rozmerov. Potom už cez stromy nevidíme les a cez bohov už akosi nejde uzrieť Boha, ani čokoľvek, čo by bolo „nad“. Nad človeka.

Kaplán vyjadril obavu z toho, že čím viac toho máme, tým menej potrebujeme Boha. Ale čo zajtrajšky? Oravu kedysi prezývali svätou. Oproti iným regiónom tu viera mala ozaj mocné postavenie. Chudoba totiž nepustila. Dnes sa ono „nad“ vytráca... Kaplán predo mnou má v očiach obavu, ale  nádej nevyhasína. Jedna báseň nositeľky Nobelovej ceny, Poľky Wislawy Szymborskej, sa začína slovami: „Vymýšľam svet, vydanie druhé / vydanie druhé, opravené.“ A tak ktovie... Možno sa raz ten, ktorý to tu celé vymyslel, tiež rozhodne, že náš príbeh radšej prerobí. Nanovo. A možno si v ňom už nezahráme.

Marcel Páleš

Foto: Miroslav Trimay