Prechádzka na Sokol nad Krpelianskou priehradou

Poznáte cestu popri Krpelianskej priehrade? Asi áno, je to jeden z úsekov, kde ešte chýba severná diaľnica a tak motoristi využívajú obyčajnú cestu. Vedie popri vodnej nádrži a má jedno veľké plus: je z nej krásny výhľad na protiľahlý strmý breh. Kolmo hore, akoby rovno z vody, sa dvíha Sokol, jeden z veľkofatranských kopcov.

Práve naň sme sa vybrali na Rádiovíkendovú prechádzku. Pracovník Botanickej záhrady Univerzity Komenského, pracoviska v Blatnici, Ján Topercer ma vedie hore po neznačkovanom chodníku. Sme v Krpeľanoch a hneď za múrom priehrady odbočujeme doprava medzi stromy.

Keď sa bukom zbrčkavia konáre

Chvíľu kráčame popod borovice čierne i sosny s oranžovou kôrou. Potom sa dostávame k čudným pokrúteným starým bukom. Ján Topercer hovorí: „To je výmladkový les. Vzniká tak, že z odťatých bukových pňov sa nechajú vyrásť výmladky a strom potom nadobúda bizarné tvary, divoké, poprepletané."

Odborník sa skláňa k zdanlivo mŕtvemu drevu: „Vidíte? Sú tu diery po ďatľovi, stopy po larvách fúzačov, na povrchu sa už uchytili machy a lišajníky, aj nejaké huby sa tu nájdu. V tomto, na prvý pohľad mŕtvom strome, je plno života."

Prechádzka popri bukoch je ako púť v začarovanom lese. Ale sotva prejdeme pár desiatok metrov, už sa znovu zastavujeme. Pretože ekológ ma upozorňuje takmer na každý stromček: „Aha, tu je pár smrekov... Tu sme už zase medzi borovicami... A hľa, tu je borievka."

Stojíme nad suchým konárom, ktorý trčí zo zeme. Ale Jánovi Topercerovi to stačí na určenie stromu. Preňho je veľavravný tvar konára, ktorý vlastne nie je konárom ale útlym kmeňom a všíma si aj členitosť vetvenia. Tak málo stačí odborníkovi, aby vedel porozprávať príbeh tejto vyschnutej borievky: „Má rada svetlo. Keď sa tu zakorenila, okolité borovice boli ešte mladé. Borievka mala svetla dosť a tak rástla. Ale keď sa borovice zodvihli, zatienili ju a drevina odumrela. To je kolobeh prírody."

Pozor, ide borovica!

Ako tak kráčame, začínam sa trochu báť, že nás prevalcuje papraď a že nám nejaká borovica poklepe na rameno a zavelí: „Uhnite z cesty, ponáhľam sa."

Aspoň podľa rozprávania môjho spoločníka to tak vyzerá. Práve stojíme na kraji lesa a Ján Topercer s úsmevom tvrdí, že tu to len tak fičí: „Samozrejme. Pretože tu máme dreviny a rastliny, ktoré z lesa trochu vychádzajú von na lúku. A tiež naopak, niektoré druhy z lúky trochu zachádzajú do lesa. A navyše tu žijú aj špecialisti, ktorým vyhovuje práve ten hraničný pás medzi lesom a lúkou."

Pravdaže, v skutočnosti nám nič nehrozí, to len v rozprávaní ekológa sa všetko hmýri, žije, hýbe a vyvíja.

Zachádzame do hustého bukového lesa a padáme na kolená. Našťastie je pomerne sucho a tak sa môžeme pozrieť, po čom vlastne kráčame. Najprv odhrabávame 2 až 3-centimetrovú vrstvu nerozložených listov. Ján Topercer komentuje: „No a tu sme už na povrchu minerálnej pôdy. Aha, v tom humuse sú bukvice, niektoré aj nahlodané, potom sú tu púčiky, slimáčiky, stonožky. Už aj z tejto malej vzorky vidíme, že pôdny život pod listami je veľmi bohatý. V lese je možno práve toto tou najdôležitejšou časťou."

Tipujeme, na aké zviera sme sa práva zahrali. Ktoré by asi takto snorilo pod listami? Vraj pripomíname jazveca.

Pre kormorány je priehrada rajskou záhradou

Ešte chvíľu stúpame a sme na Sokole. Vrchol však nie je výrazný. Pokrýva ho les a to, že sme dosiahli najvyšší bod prechádzky, dokazuje len vrcholový stĺpik. Ani sokolov nikde nevidíme, hoci podľa názvu kopca by sme ich tam očakávali. Ale Ján Topercer ma utešuje: „Sokoly, ktoré dali kopcu názov, hniezdia trochu poniže, na skalnatých bralách, ktoré vidno aj z cesty."

Smerujeme k nim po bočnom hrebeni. Ale kým ich zazrieme, ešte sa nám núka výhľad na Turiec a Krpeliansku priehradu zhora, doteraz nám to všetko zakrývali stromy. Nádrž vyzerá tmavo, miestami sa objavuje aj sivá farba. Ján Topercer vie, čo sa za ňou skrýva: „Tie svetlejšie plochy, to je bahno, ktorým je priehrada zanesená, milióny kubíkov jemnej splavenej substancie z povodia Váhu aj Oravy. Nachádzajú sa v nej aj látky z bývalých fabrík v Ružomberku aj na Orave, takže na prihnojovanie sa toto bahno vôbec nehodí. A tie tmavé plochy, to je rastlina, ktorá sa u nás rozšírila len v posledných rokoch, vodomor kanadský. Biele bodky, ktoré na ňom vidíme, to sú labute, ktoré vo vodomore hľadajú potravu. Vodomor prospieva aj malým druhom rybiek, beliciam a ploticiam, ktorých sú tu milióny. A práve to je lákadlo pre kormorána."

Krčím plecami: To je celý reťazec príčin a následkov, ktorý de facto spôsobil človek tým, že postavil priehradu. Odborník to potvrdzuje.

Sokoly majú vkus

Z vrcholu Sokola prudko klesáme. Obchádzame prvé skaliská bizarných tvarov. Po chvíľke chôdze sa zastavujeme na vrchu brala, kde by mali hniezdiť sokoly. Ján Topercer sa šplhá hore a na kolenách hľadá stopy po dravcoch. Potom s uspokojením ukazuje vývržok, teda nestrávenú časť potravy, ktorú myšiare vyvrhujú cez zobák. Sokoly majú krásny výhľad. Z brala dobre vidia nielen korisť ale aj meander Váhu, malebný Šíp nad Stankovanmi, za riekou kopce Veľkej Fatry.

„Nuž, sokoly majú vkus," uzatvára náš sprievodca.

K vodnej hladine takmer zletíme, také strmé je klesanie. Pekný dojem z prechádzky a poznávania tajov a zákonitostí prírody narúša pohľad na hory plastových fliaš. To nie je žiadna čierna skládka, odpad priplavila na breh voda.

Ešte nás čaká niekoľko pohľadov cez ďalekohľad na vodné vtáctvo. Vyrušíme vyše sto kormoránov na ich tradičnom nocovisku a o chvíľu uzatvárame kruh. Chodníkom ponad priehradu sa vraciame k priehradnému múru, na miesto, kde sme prechádzku začínali.

TEXT A FOTO: SYLVIA HOFFMANNOVÁ

http://www.cestovatel.eu/zo-sveta/slovensko/2827-prechadzka-na-sokol-nad-krpelianskou-priehradou-vo-velkej-fatre