Prebudiť sa do sna

„Spíš?!“ prerušil ticho v kupé hlas cestujúceho, ktorý sedel vpravo pri okne.
Prítomní sa razom strhli, keďže otázka prišla nečakane a razantne. Všetky oči sa sústredili na asi dvadsaťpäťročného chlapíka, ktorý otázku adresoval. Tento však spal. Z času na čas prudko otočil hlavou z jednej strany na druhú. Zdalo sa, že je hlboko ponorený do sna.
„Takže nespíš!“ zvolal o chvíľu.
Opäť na neho padli pohľady, ale čochvíľa sa aj odvrátili, keďže bolo jasné, že dotyčný hovorí zo sna. Pri ďalších slovách už ostali pokojní, nevšímali si ho.
„Chcem sa s tebou porozprávať!“ vyslovil spiaci. „Mám vlastne jedinú otázku. A som zvedavý, čo mi odpovieš...“ pokračoval nahlas zo sna.
Okolo sediaci sa ho snažili nevnímať, no keďže ani jeden nemal nasadené sluchadlá, z ktorých hudba by prekryla hlas spiaceho, chtiac-nechtiac ho počúvali.
„Jedinú otázku... Odpovedz si! Aj keby len v duchu, mne je jedno! Ale zamysli sa nad tým!“ zdôraznil spiaci a prudko otočil hlavou nad druhé plece.
I keď sa prítomní tvárili, že slová snívajúceho ignorujú, boli zvedaví. Počúvali ho a najmladšia slečna dokonca prestala čítať knihu. Všetci očakávali otázku.
„Ktorý veľký životný sen máš splnený a ktorý si ešte môžeš splniť? Porozmýšľaj! Určite sa nejaký nájde!“ vyslovil zasnívaný chlapík a hlavu strhol z jednej strany na druhú, potom späť a potom znova. Oči mal stále zatvorené.
Nastalo ticho. Vysokoškoláčka, ktorá sedela oproti snívajúceho mladíka, sa tvárila, že ďalej číta romantickú knihu. V duchu ale začala uvažovať. Čo by asi tak odpovedala? Ako je na tom ona so svojimi snami? Splnila si už vôbec nejaký? To, že má priateľa? Ale kde-kto má partnera. To, že má vysokú školu a zamestnanie? Aj to má dnes kde-kto. A čo iné sny? Chcela byť spisovateľkou, ale zistila, že to nie je jej parketa. Ani mnoho ďalších úletov. Dobre však vie, že by raz chcela mať reštauráciu, či aspoň niečo maličké, kde by pre ľudí vytvorila domácke prostredie, aby sa tam radi vracali. Čo však dnes urobila pre svoj sen?
V tom istom čase nad tou istou otázkou uvažoval aj najstarší z pasažierov, ktorý sedel vedľa vysokoškoláčky. Šesť krížikov na chrbte, šediny nezakryje, čas sa minul a ktovie koľko ho ešte zostáva. Dve manželstvá za sebou. Ani jedno vysnené. Stále má však veľa snov, ktoré by rád naplnil. Napísať knihu pre deti. To ho skutočne láka. Vidieť drobné tváre, ako sa rozžiaria v úsmeve pri počúvaní jeho detských príbehov. To by bolo krásne!
Pri dverách vedľa starého pána sa podobne zamyslela šarmantná žena. Výraz však mala smutný. Veľký sen sa jej síce splnil, veď má rodinu, dve krásne deti, nádherné bývanie, výbornú prácu... Ale je šťastná? A čo tie ostatné sny? Tie veľké sny mladosti. Rad radom dostali červenú a išli mimo hru. A zdá sa, že to, čo má, ju až tak šťastnou nerobí. Býva v zlatej klietke, z manžela sa vykľul despota a z rodinnej idylky zamotaný labyrint, v ktorom sa stráca. Stále je však času dosť. Vie vôbec niečo zmeniť?
Oproti nej pri dverách sedel najmladší pasažier. Najbezstarostnejší. Mladík, začína strednú. Celý život pred sebou. Momentálne okrem toho, že sa chce venovať futbalu, má len jediný veľký sen. Nájsť si už dievča. Tá z ôsmej bé sa mu pozdáva už dlho. Čo by tak mohol spraviť, aby zistil, že má u nej nádej? Uvažoval.
Všetci mali v pozadí lásku, lebo bez nej by to v živote nešlo. Bez nej sa človek stáva, ako to povedal jeden klasik, iba akousi mŕtvolou na dovolenke. Lenže každý z cestujúcich v tom najväčšom sne, v láske, bol na inej pozícii. Jeden sníva o niečom, čím si druhý už prešiel.
„A vieš, aký mám sen ja?“ zaznelo po minútach ticha opäť od spiaceho chlapca od okna. Okolo sediacich strhlo. Všetci boli zamyslení nad tým, čo by mohli pre svoje sny ešte urobiť.
„Aby ma niekto zobudil zo sna. Lebo tento môj život stále len snívam, a už je čas prebudiť sa!“ vyslovil a najbližšia ruka ním podrmala.

Marcel Páleš