Pravý priateľ je vzácny dar

 

Je polnoc a ja sa znova po ďalšej hádke s rodičmi prechádzam tmavými uličkami. Cítim obrovský smútok a netuším, naozaj netuším, kam mám ísť. Je tak neskoro, chladný nočný vánok mi hladí tvár a ja verím, že práve on je to najpríjemnejšie, čo sa mi kedy stalo. Cítim sa byť veľmi opustená a nepotrebná. Kam? Kam mám ísť? Beriem do ruky mobil a prechádzam meno za menom. Tých kontaktov je tam veľa, naozaj veľmi veľa. Prešla som zoznam raz, dvakrát, už si ho pozerám tretí raz. Z toľkých kontaktov neviem nájsť jeden? Komu môžem zavolať aj teraz? Jediný kontakt, pri ktorom sa aspoň na chvíľku zastaví pohľad, je moja spolužiačka zo základnej. Ešte aj počas strednej sme sa viackrát stretli a síce sme si stále mali čo povedať, ale je to tuším už rok, čo som ju nevidela. Moja beznádej naberá také rozmery, že neváham a vytáčam jej číslo. V telefóne sa ozve rozospaté: „Haló?“ Jednoznačne chcem zložiť a zvaliť to na omyl, avšak niečo mi nedá a prehovorím: „Ahoj, ja...dúfam, že nevyrušujem, to som ja...“ nestíham dokončiť vetu a preruší ma: „Nie, nevyrušuješ, jasné, že viem kto si! Ako sa máš? Taká som rada, že voláš,..“ Vrhne na mňa toľko otázok a z jej hlasu cítim obrovské nadšenie. Vysvetľujem jej, že sa cítim zle kvôli hádke s rodičmi a potrebovala by som spoločnosť. Očakávam mnoho výhovoriek a odloženie na neskôr, ale veď aj to poteší no nie?! Objíma ma prekvapenie, keď počujem, že sa len oblečie a príde a dokonca, že sa veľmi teší, že ma konečne uvidí. Stretnutie prebieha v neuveriteľnej nálade. Mám pocit, že sa nič nezmenilo, akoby čas zastal. Akoby sme niečo prežili bez neho. Akoby sme boli stále tie kamarátky, ktoré si hovoria úplne všetko. Sedíme pri vínku, a bavíme sa. Na moju hádku s rodičmi si ani nespomeniem a viem, že dôvod mojej skvelej nálady nie je to víno, ale osoba, ktorá sedí oproti mne. Nevypytuje sa ma na zlé. Len tak spomíname na staré časy a neustále sa chichotáme ako štrnásťročné pubertiačky. Je čas ísť domov. Lúči sa so mnou pevným objatím a slovami: „Nech sa stalo čokoľvek, sú to tvoji rodičia a milujú ťa!“. Mám 23, pomaly končím výšku, ale moji rodičia ma neustále kontrolujú. Troška dôvery by nezaškodilo, nie? Premáham sa a prichádzam domov. Čudujem sa, že tak dlho som bola preč a nevolali. Hovoria, že im volala moja kamarátka, že som s ňou, nech sa o mňa neboja. Rozhnevám sa a nechápem, ako sa mi mohla hrabať v mobile, kým som bola na toalete?! Hneď jej píšem zlostnú sms s tým, že som to od nej naozaj nečakala a už ju nikdy nechcem vidieť! Zaspávam... Prebúdza ma mama, vraj za mnou niekto prišiel. Čudujem sa, veď odkedy sú mobily, nik nechodí neohlásene. Je to ona, podľa mňa moja ex- kamarátka. Čo tu chce po takej, naozaj odpornej, správe? „Vieš,“ hovorí „možno sme sa nevideli nejaký ten čas, ale tvojich rodičov poznám od mala. Viem, že nikdy neboli na teba príliš prísni, a tiež viem, že ty si naozaj zodpovedná. To naozaj nevidíš, že tvoji rodičia ťa len ľúbia, iba chcú vedieť, že si v poriadku. Čo by som dala ja za to, keby mi ešte aj teraz zavolali len tak, že či sa mám dobre, či som v poriadku. Tí moji mi zavolajú už len na narodeniny, Vianoce a Nový rok. Máš doma poklad! Tak ho nezakop!“ Prichytím sa pri tom, že mám otvorené ústa. Dochádza mi, že má pravdu. Tiež mi dochádza, že som sa k nej nepekne zachovala. „A na tú sms jednoducho zabudneme. Ja viem, nemyslela si to tak.“ Naozaj, mala pravdu. Mám poklad a nie len jeden! Mám skvelých rodičov a už chápem, čo znamená pomenovanie „pravý priateľ“. Je to osoba, ktorá aj keď sme sa dlho nevideli mi dvihne telefón aj o polnoci, je to osoba, ktorá sa mi neotočí chrbtom, keď potrebujem pomoc, je to osoba ktorá ma rozosmeje aj keď mi je naozaj ťažko, ktorá aj keď odo mňa dostane facku, nastaví druhé líce a verí, že ju už neudriem, pretože pochopím, že nie je fackovací panák, ale PRIATEĽ.

 

Petra Ihnačáková