PRAHA JE ZLATÁ LOĎ...

Každá generácia má svoje priority. A každú zaujíma niečo iné. V čase môjho detstva a mladosti bola Praha pre jedných symbolom spartakiády, pre druhých symbolom populárnej hudby.
Ja som na spartakiádu kašlal, no ešte aj po rokoch sa mi rozbúchalo srdce, keď som uvidel Lucernu, Rokoko, Semafor... To boli slávne divadlá a koncertné sály mojich detských snov.
Praha dnes už pre nás nie je to, čo bývala. Nevnímame ju ako hlavné mesto svojej krajiny. Zaujme deti aj dnes? Najmä ak im necháme voľnú ruku pri výbere programu a toho, čo chcú vidieť? Samozrejme, s miernym usmernením kam ísť, prípadne čo si môžeme dovoliť. Praha je totiž nielen nesmierne bohatá na pamiatky, tradície, kultúru, no potulovať sa po nej vo štvorici, a sem tam zaplatiť nejaké vstupné, aj niečo stojí. Namiesto klasického ubytovania som vybral netradičný spôsob. Rýchlik do Prahy s lôžkovým vozňom. Niečo, čo moji vnuci nadšene akceptovali. „Hotel na kolesách“, ako sme nazvali tento dopravný prostriedok, bol skutočne príjemným prekvapením. Dve noci v takomto hoteli a pomedzi to chodenie po Prahe. Aj sme sa vyspali, aj si užili romantiky, aj sme 12 hodín venovali jednému z najatraktívnejších miest Európy.
Problémy? Zastarané toalety. Boli čisté, ale sú už poznačené zubom času. Nakoniec, ako celý spací vozeň. Ibaže, ťažko si sťažovať. Skôr čakám, kedy ho zrušia. Využitie je poslabšie, na služobné cesty do Prahy sa už veľmi necestuje, neviem veru, ako je to s rentabilitou tohto vozňa. Výhodou cesty vlakom je, že z „Wilsonovho nádraží“ ide metro, autobusy, dokonca aj na letisko, je tu množstvo taxíkov a, samozrejme, Václavské námestie je asi 5 minút chôdze od železničnej stanice. Popri opere a Národnom múzeu je to dokonca príjemná prechádzka.
Trochu si treba dávať pozor na taxíky. V tomto roku som si ich už vyskúšal. Raz som na tej istej trase v ten istý deň platil 160 Kč aj 360 Kč. Nuž, ale svojou nekorektnosťou sa pražské taxíky stali známe aj v svetových bedekeroch.
Nedávno o Václavskom námestí kdesi písali, že je veľmi špinavé, že je tam kopa zlodejov a že je to všeobecne pomerne nebezpečné miesto. Čiže, z pohľadu jedenásť a trinásťročných chlapcov je to jednoznačne miesto, ktoré je zaujímavé. Z tohto hľadiska sme však boli „sklamaní“. Žiadna špina, žiadne zlodejské cerenie zubov. Iba policajtov viac, ako sme zvyknutí vídať v našich mestách. A tých sme videli často počas celého dňa. Praha bola totiž plná poľských futbalových fanúšikov. Na Staromestskom námestí stáli obrnené transportéry a po zuby ozbrojení policajti avizovali športovú udalosť zvanú futbal. Nuž, žeby si ma získal tento šport, to sa nedá povedať. Skôr mám pocit, že sa stáva útočiskom agresívnych živlov. Na druhej strane treba poznamenať, že agresívne sa správala len malá časť poľských fanúšikov. Mlčiaca väčšina bola slušná a využívala príležitosť na poznanie Prahy.
Chlapcov evidentne zaujala architektúra starých hotelov, také niečo ako Lucerna, či divadlo Rokoko prešli bez povšimnutia. Im to už nič nehovorí. Nepomerne väčšiemu záujmu sa tešilo metro, ktoré navštívili prvý raz a ktoré, ako sa ukázalo, má všetky predpoklady byť významnou turistickou atrakciou. Chceli sme ísť na výstavu Saudkových fotografií, no spomenuli sme si, že tam môže byť aj niečo, čo deťom ešte ukazovať nechceme. Vstupné do Múzea čokolády sa nám zdalo byť príliš vysoké, zaujímavé sa ukazovalo byť Múzeum duchov, ale napríklad mučiace nástroje zo stredoveku vzbudzovali v chlapcoch nechuť a odpor. Veľké nadšenie nakoniec zožalo Múzeum voskových figurín. Najväčšej pozornosti sa tešili Mozart, Michael Jackson, či Freddie Mercury. Roky idú, a tak napríklad Harry Potter už veľmi nezaujal. Atraktívnejšie bolo fotiť si Brežneva, o ktorom sa deti v škole už učili. No, keď už ide o osobnosti, rozhodne viac záujmu chlapci venovali Billovi Gatesovi a Albertovi Einsteinovi. Na moju veľkú radosť.
Dopoludnie na Staromestskom námestí bolo v znamení čakania na to, kedy sa spustí orloj. A keď to prišlo, turisti fotili ako diví, tlieskali a ujúkali nad stáročiami starým mechanizmom.
No a potom si bolo treba zajesť. Na počudovanie, Staromestské námestie ponúka dnes už aj langoše a na viacerých miestach trdelníky. Tak sa zdá, že o pár rokov niekto vyhlási trdelník za tradičnú českú pochúťku a možno sa nás niekto na Slovensku opýta, či nemáme niečo svoje, prečo to preberáme od Čechov.
Karlov most je v rekonštrukcii. Polovica mostu je oplotená, a tak sme sa všetci tlačili len na jednej strane. Doslova tlačili, pretože všetci píšeme o kríze a radi uverejňujeme české problémy. Pravda je však taká, že 10 až 15-percentný pokles návštevnosti Prahy je ťažko postrehnuteľný. Skôr je pravdou, že ubudlo hostí v hoteloch. Ale čo ak je problém v tom, že tých hotelov je tam už jednoducho priveľa? Podobne sa mi žiada písať o cenách. Zovšadiaľ sa dozvedám, že ceny v reštauráciách šli prudko dole, a že v Prahe je lacno. Myslím, že niekedy porovnávame neporovnateľné. Nemožno si vybrať lacný bufet niekde na okraji Prahy a porovnávať ho s centrom Bratislavy. Po turisticky vychytených miestach, kde sme sa pohybovali, som bežne videl guláš za 190 korún a ak bola pizza za 145 korún, zistil som, že iba s 25-centimetrovým priemerom. Netvrdím, že sú to strašné ceny, ale asi treba zmierniť idylické vzdychanie o tom, že všade je lacno, len u nás je draho.
Karlov most je vždy atraktívny. Ukázalo sa však, že najväčší záujem vzbudili lode na Vltave. V hojnom počte križovali hladinu rieky a dotvárali úchvatnú atmosféru mesta. Keď už chlapci fotili staré sochy, keď na Hradčanoch postáli pri pohľade na panorámu mesta a keď ich okrem hradnej stráže zaujal aj krásny park, tak to už je čo povedať. Menej zaujímavá bola iba výmena stráže. Natlačilo sa tam toľko ľudí, že nebolo nič vidieť.
Videli sme aj žobrákov, pričom som sa snažil múdro poúčať o tom, ako dopadne človek, keď ho opantajú drogy, zažil som aj vexláka, ktorý sa ma po anglicky snažil nahovoriť na výmenu peňazí. Asi som ho strašne znechutil, keď som mu odpovedal ľubozvučnou slovenčinou.
Večer priniesol príjemné vyslobodenie z náručia Prahy. Všetko bolo fajn, ale vystrieť sa na lôžku vo vlaku, to bolo ako rozprávka. Takže, máme za sebou perfektný výlet a ako sa ukázalo, aj novovyrastajúca generácia sa nechá Prahou očariť. Naše niekdajšie hlavné mesto sa teda nemusí báť o budúcnosť cestovného ruchu. Má dosť atrakcií, krásy, bohatstva materiálneho i duchovného pre všetkých.

Ľ. MOTYČKA