Postupujte ďalej, prosím
Mala som osemnásť a verila som, že životom sa kráča ako po červenom koberci. Každú nedeľu som si zbalila zopár tričiek, riflí, voňavých ponožiek a ako bonus k tomu som získala niečo fajnové z maminkinej kuchyne. Nastúpila som do preplneného autobusu s nádejou na lepší týždeň. Už dávno som mala byť mediálnou hviezdou. Ovládam gramatiku na profesionálnej úrovni, ešte aj tú štúrovskú, mám prečítaného Hamleta a dokážem interpretovať aj najabsurdnejšiu svetovú drámu. Z času na čas postrihám nejaké to video, nevedno či dobre alebo úplne zle a taktiež som dostatočne oboznámená s psychológiou v reklame.
Keď sa nad tým s istým odstupom času zamyslím, zisťujem, že naozaj je škola len základ života. Dala mi presne to, čo mi mala dať. Vedomosti a trochu zručností. Bez tvrdohlavého pohľadu na vec a zdravého sebavedomia sa svetom budem len beznádejne túlať. Na všetko rozhodujúce potrebujem zaujímavý životopis s niekoľkými rokmi bohatej praxe. Pretože kto chce jesť, musí poctivo makať! A dnes už viem, že to staré známe hlásenie vo verejných dopravných prostriedkoch Postupujte ďalej, prosím platí už aj v iných kontextoch.
Tatiana Kovalčinová
Pekné čítanie
