Pomsta a nenávisť

Roman sa narodil s hendykepom. Keď mal dvadsať rokov, meral okolo jedného metra. Jeho choroba sa volala trpasličí vzrast. Celé jeho detstvo bolo jedno veľké peklo. Zažíval jedno poníženie za druhým. Vysmievali a ponižovali ho nielen v škôlke, ale aj v škole, na ulici, na dvore, či v obchode. Keď kráčal po ulici s rodičmi, ľudia sa na neho prekvapene pozerali a mnohí si niečo šepkali. Iní sa zastavili a sledovali ho očami. Jeho rodičia, ktorí boli vzrastovo normálni sa oňho starali, ako sa len dalo.

Ochrániť ho pred posmechom nebolo však v ich moci. Pred svetom zla ho ochrániť nedokázali. Darmo mu hovorili, že ho milujú takisto ako jeho dve zdravé sestry, že má ich lásku, že to čo mu bolo ubraté na vzraste má zase pridané na inteligencii a dobrej a milej povahe, že pre nich je rovnaký ako ostatní. Roman však zúfalo potreboval priateľov a tých nemal. Mnohí sa s ním bavili len z ľútosti, a tí horší sa z neho vysmievali, robili mu zle a ponižovali ho. Zúfalo si prial mať staršieho brata, ktorý by všetkých jeho tyranov zmlátil. Napokon si na tieto pocity poníženia zvykol a naučil sa s nimi žiť.

Po rokoch pekla na základnej škole mu rodičia vybrali špeciálnu strednú školu, kde sa stretával so spolužiakmi s rôznym hendykepom a jeho utrpenie sa stratilo, pretože tu sa mu nik neposmieval. Každý spolužiak mal nejaký zdravotný problém, takže už nebol v škole výnimkou. Jeho utrpenie sa zmiernilo, v srdci však ostal pocit krivdy a nenávisti voči zdravým a šikovným ľuďom. Vedel, že bude mať problém nájsť si partnerku a založiť si rodinu. Človek však lásku potrebuje, bez nej len živorí. To čo Roman nemal v citovom živote si nahrádzal v pracovnom. Po skončení strednej školy sa doslova vrhol na štúdium na vysokej škole. Najprv uvažoval, že bude misionárom, ale napokon sa rozhodol, že ukáže všetkým zdravým ľuďom, že dokáže aj viac. Najprv vyštudoval stavbárinu, potom ekonómiu.

Prešli roky. Roman je konateľom spoločnosti, vlastní chránené dielne a zamestnáva ľudí s hendykepom. Cíti sa potrebný, nakoľko dáva týmto ľudom nielen prácu, ale aj pocit akejsi potrebnosti a sociálnych a pracovných návykov. To ho napĺńa, lebo bez neho by boli doma s pocitom frustrácie a nepotrebnosti. Avšak stále v ňom ostáva pocit krivdy a nenávisti. Na rôznych výstavách, nadväzovaní kontraktov a rokovaniach s odberateľmi produktov jeho firmy sa vždy nájdu ľudia, ktorí sa škodoradostne uškrnú pri pohľade na jeho malú postavičku...

Jedného dňa dostal z úradu práce zoznam invalidných uchádzačov o zamestnanie. Kedže hľadal šikovného obchodníka a koordinátora vybral si ženu s ekonomickým vzdelaním a takisto aj s obchodníckymi skúsenosťami a schopnosťami a pozval ju na pohovor.

Keď Alena vstúpila do jeho kancelárie, v momente v nej spoznal sestru človeka, s ktorým robil kontrakt a on v ňom zanechal trpký pocit. Pri jednaní mu totiž skákal do reči, posmešne si ho premeriaval, keď sa s ním rozprával blahosklonne sa usmieval, dokonca mal ruky vo vreckách. Potom sa na neho zvrchu pozrel, premeral si ho, chytil ho za rameno a oznámil mu, že s ním žiaden biznis neuzatvorí, že už má iných obchodných partnerov. Skrátka, dal mu pocítiť, že je pre neho veľká nula.

Teraz pred ním stála sestra tohto človeka, ktorá bola invalidná dôchodkyňa a potrebovala prácu. Roman ju nenávidel už preto, že bola pekná, z jej reči zistil že je veľmi šikovná, rýchla a hlavne vôbec nepôsobila invalidne. Povedal jej, že ju do práce zoberie, že jej pridelí kanceláriu, služobný telefón a e-mail a ona naradostnene odišla. Netušila však, čo ju čaká.....čo skrsne v hlave chorého človeka...

Hneď prvý deň zažila šok. Šéf jej povedal, že pôjdu spolu prezentovať výrobky dielne na workshop do Bratislavy. Pýtal si od nej adresu bydliska, s tým, že pre ňu príde domov. V deň odchodu jej zazvonil telefón, kde jej oznámil, že zmenil rozhodnutie. Prikázal jej, aby prišla na pracovisko a odtiaľ pôjdu do Bratislavy. Ked sa pozrela von z okna, zistila, že vonku je riadna metelica, padal sneh a bol aj silný vietor. Nič sa nedalo robiť, obliekla sa a išla. Celý deň v Bratislave bol jeden šok za druhým. Na ploche sa prezentovalo asi deväťdesiat zamestnávateľov. Okrem toho sa okolo výstavných workshopových stánkov hemžili ľudia ako v úli. Ona sa predierala za šéfom, ktorý behal od stánku k stánku a ponúkal výrobky. Tlačila vozík s výrobkami zabalenými v darčekových taškách a rozdávala ich. Šéf sa jej strácal kvôli svojmu vzrastu v dave a bolo náročné zachytiť , kde je.Na obed jej vyčlenil pätnásť minút.

To mala stihnúť aj s pichnutím inzulínu. Po výstavisku behali od deviatej doobeda až do piatej večer.

Bola unavená, domov prišla okolo pol siedmej. Druhý deň strávila v práci do pol šiestej. Šéf ju preháňal ako sa len dalo. Najprv jej niečo prikázal, vzápätí to zmenil. Okrem toho jeho niektoré poznámky nechápala. Napr. vybavím to ja sám, aby druhá strana nebola v šoku, že ste tu prvý deň a hneď máte také kompetencie. To ju prekvapilo, lebo si myslela, že je to v jej pracovnej náplni.

Šéf sa rozhodol, že jej bude ďalej šliapať po sebavedomí. Najprv jej povedal, že budú spolu vyplácať mzdy, ktoré vyplácal cash. Neskôr večer zase, že ju ešte nemal k mydlám pripustiť, lebo ešte nemá jeho dôveru. Ďalej jej oznámil, že celkovú ekonomiku jej dá robiť až po skúšobnej dobe, keď si tú dôveru získa. Okrem toho sa jej zdalo, že sa mu nepáči, že veľa vie nielen z legislatívy, ale je aj rýchla a presná, ako keby nemal rád šikovných ľudí. Každý deň menil svoje rozhodnutia a dával jej veľa práce. Nakoniec jej oznámil, že v nej vidí hrozbu, že je veľmi šikovná ona sa všetko naučí a potom si sama založí dielňu a jeho pochová..... Na ďalší den ju poslal vybavovať úradné záležitosti, napriek tomu, že vonku bola zase metelica. Na úrade jej oznámili, že nemá všetky podklady. Ako keby jej to urobil naschvál. Potom jej dal príkaz, aby mu niečo poslalal poštou. O dva dni neskôr jej vynadal, prečo

to poslala poštou, nech to odnesie osobne. Spolupráca s ním bola ťažká. Hoci jej sľúbil vlastnú kanceláriu, nakoniec ju nechal sedieť tam, kde sedel on a množstvo ľudí a kde sa nemohla sústrediť.

Alena chápala, že je zakomplexovaný, ale nechápala, prečo je zlý. Kedže nechcela pracovať v takejto atmosfére uvažovala nad odchodom.

Roman zase nevedel, čo chce. Potreboval ju, zároveń ju nenávidel kvôli jej šikovnosti. A preto jej znepríjemňoval život. Bola s ním veľmi ťažká spolupráca. Bol nahnevaný na celý svet kvôli svojmu postihnutiu a zároven aj na seba kvôli svojej nemohúcnosti. Alena nakoniec z práce odišla, Roman stratil schopnú pracovníčku. Druhýkrát sa rozhodne, či si zoberie šikovnú pracovníčku, ktorá ho bude denne deptať svojou šikovnosťou, alebo takú, ktorú bude musieť všetko učiť, ale nebude mu šliapať po sebavedomí, ako si myslel. Ale to je už jeho problém.

Slávka Nováková