POKORA

Pred domom seniorov a zároveň aj hospicom mi stisne srdce a tlačia sa mi slzy do očí. Predstavujem si, ako tu ešte donedávna boli moji rodičia. Keď sme prišli na návštevu, našli sme ich sedieť vonku na stoličke. Boli takí bezbranní, že mi vždy zovrelo hruď nielen od dojatia ale aj od pokory. Miešali sa pocity ľútosti, ale aj bezmocnosti pred prírodou a sociálnym systémom v tomto štáte.

Pokora - toto slovo som počula dnes ešte raz . Išla som cez miestnosť, kde sa konali bohoslužby a prebiehali rôzne rehabilitačné a logopedické cvičenia seniorov. V miestnosti sedeli starkí spolu s rehabilitačnou a sociálnou pracovníčkou pri nejakých cvičeniach. Zrejme na rozvíjanie pamäti a motoriky. Na stole som zazrela nejaké obrázky.

Zrazu sa nám stretli oči a v tých jej som zazrela iskierky poznania. Bola to pani, ktorá chodila často do izby mojich rodičov. Tieto návštevy boli akýmsi spojivkom s jej svetom. Moji rodičia prišli z Piešťan a ona bola z blízkej dedinky. Za ten rok, čo som ju nevidela poriadne zošla. Napriek tomu, že ma spoznala, v očiach mala sklenený výraz a jej reakcie boli značne spomalené. Vek a choroby si už začali vyžadovať svoju daň, bolo to ozaj kruté. Bože, nech sa nerozplačem, myslím si a stískam sa s ňou.

Neskôr, keď sme spolu s ekonómkou riešili nejaké problémy okolo projektu, ktorý je financovaný z eurofondov, položila som jej otázku, či na ňu nevplýva toto smutné prostredie, kde sa akosi zastavil čas. Odpovedala mi, že keď to človek vidí, je aspoň viac pokorný.

Áno, je to tak, cítiť tu pokoru. Pokoru pred starobou, pokoru pred hodnotami, ktoré seniori vybudovali, pokora pred tým , že nám dali život, pokora pred silou prírody. Pokora pred tým, čo bolo a čo bude a čo sa nedá ovplyvniť. Minulý rok som videla umierať dvoch ľudí. Prvá bola jedna pani v Domove seniorov v Moravanoch nad Váhom, druhý bol môj vlastný otec. Keď umieral, držala som ho za ruku a počula som rapsódiu priamo z neba.

Cítila som pokoru pred ním, ktorý mi dal život a vychoval ma a bezhraničnú bolesť nad tým, že odchádza a ja ho už neuvidím.

Keď vidím v televízii nezmyselné boje v Lýbii, pri ktorých zbytočne umierajú ľudia, cítim hnev, keď sa pozerám na nešťastie v Japonsku a počujem o množstve mŕttvych, cítim ľútosť a pokoru nad stratou životov, pred silou prírody a úctu pred tými, ktorí zachraňujú priamo v objekte jadrovej elektrárne čo sa dá a ktorým by mal byť vďačný celý svet.

Áno pokora - to je to správne slovo, ktoré by mal cítiť občas každý človek a pochopiť jej význam.

Slávka Nováková