Poďte s nami na Safari

 

V Nairobi sme pristáli pred polnocou a po odbavení nás odvážal rozpadajúci sa taxík do centra. V príjemnom chlade, vari iba hodinu po prílete do Afriky, som odrazu zmeravel. Oproti svietiacemu mesiacu sa pri okraji cesty rysovala silueta rozložitej akácie a vedľa nej sa týčili dva žirafie krky. Afrika nás privítala tým najkrajším spôsobom.

Romantické nočné stretnutie so žirafami má však prozaickejšie pozadie. Ako sme zistili, cesta od letiska vedie čiastočne pozdĺž hranice Nairobského národného parku, v ktorom sú žirafy bežné. Mali sme vlastne šťastie, pretože okolie Nairobi je inak preľudnené, s mnohými fabrikami a hustou sieťou ciest a diaľnic. Pomerne veľká časť keňského územia, najmä v strede a na západe, sa obrába. Milovníci zvierat preto rovno zamieria do niektorého z chránených území.

Najväčšie sústredenie kopytníkov možno vidieť na planinách národného parku Serengeti a v nadväzujúcej rezervácii Masai Mara. Tisíchlavé stáda tu dodnes putujú za potravou tak, ako to poznáme z filmov a spomienok prvých cestovateľov. Krajina je tu otvorená, takže zvieratá môžete vidieť už zďaleka. Tak jednoznačne to už nemožno tvrdiť napríklad o najväčšom keňskom parku Tsavo, ani o menšom, ale veľmi populárnom parku Amboseli. Väčšinou ho pokrývajú husté a nepreniknuteľné kroviny, z ktorých tu a tam vyčnieva skupinka akácií alebo osamelý prastarý baobab.

Veľké zvieratá, ako sú niektoré antilopy, zebry či žirafy, môžete uvidieť aj mimo chráneného územia. Postávajú popri cestách a vôbec im nevadí prítomnosť hlučných automobilov. Nie sú dokonca vzácne ani takzvané diaľnice medzi Nairobi a Mombaso, ktorá však sčasti prechádza národným parkom Tsavo a oddeľuje jeho východnú a západnú časť.

Nepodarilo sa nám zistiť, či aj dnes domorodci bežne lovia divé zvieratá na mäso. Často sme mali neblahé tušenie, že predkladaný roastbeaf v malej reštaurácii pri ceste nepochádza z hovädzieho.

Zebry i antilopy dávajú vždy prednosť otvorenejšej krajine, kde získavajú lepší prehľad o okolí a šancu spozorovať loviace šelmy. Žirafy sa rady zdržiavajú v krovitých  porastoch, kde nájdu dostatok obľúbenej potravy. Na rozdiel od mnohých iných afrických bylinožravcov môžu totiž konzumovať pichľavé konáre akácií a ďalších stromov a kríkov.

 

Akokoľvek sú žirafy, zebry či antilopy očarujúce, to pravé očarenie človek zažije až pri prvom stretnutí s africkými slonmi (Loxodonta africana). Niekoľkokrát sme ich síce obdivovali v menších skupinách, avšak až v národnom parku Amboseli sa náš sen naplnil. Oproti zapadajúcemu slnku sa odrazu objavilo stádo, ktoré malo vyše stodvadsať jedincov. V dlhom sprievode rýchlo prechádzali tesne pred naším autom. Vpredu a na bokoch dospelé zvieratá, v strede pod ich ochranou mláďatá. Akonáhle sa sloní predvoj priblížil k stádu zebier a pakoňov, tie sa v zmätku rozpŕchli, až sa zdvihol prach. Urastený samec slona afrického je vôbec najväčší suchozemský živočích. Jeho hmotnosť môže dosiahnuť až 7,5 tony. V dospelosti nemá okrem človeka nepriateľov. Ak pozorujete slony z automobilu, nehrozí vám žiadne nebezpečenstvo. Nie sú totiž agresívne a nebezpečnými sa stávajú, až keď sú zranené, alebo ak chránia svoje mláďatá.

O pár dní neskôr sme na brehu jazera Naivasha narazili na ďalšie nemenej fascinujúce veľké zvieratá, na hrochov obojživelných (Hippepotamus amphibius). Hrochy nie sú v Keni vzácne, avšak ak neviete, kde ich hľadať, zostávajú nenápadné. Narazíte na ne v jazerách i veľkých riekach, avšak uvidíte z nich nanajvýš chrbát a hlavy. Vidieť hrocha pohybujúceho sa po súši je veľkou vzácnosťou. Vo vode sa cítia najbezpečnejšie.

 

Zato s nosorožcom sa stretnete iba výnimočne, pretože ich v prírode prežívajú posledné skupiny. Na planinách rezervácie Masai Mara sme pomocou silného dalekohľadu objavili samicu nosorožca dvojrohého (Diceros bicornis) s odrasteným mládaťom. lšli sme za ňou vyše kilometer, až sme sa napokon dostali k nej na niekoľko desiatok metrov. Bola z nás viditeľne rozladená, čo dávala najavo hlasitým odfukovaním. Spolužitie veľkého množstva zvierat v africkej savane je možné len vďaka ich prísnej potravinovej špecializácii. Bylinožravé druhy totiž využívajú prostredie úplne odlišným spôsobom. Slon a žirafa (Giraffa camelopardalis) spásajú listy v korunách stromov až šesť metrov vysoko. Nosorožec dvojrohý (Diceros bicornis), antilopa losia (Taurotragus oryx), antilopa žirafia (Litocranius walleri) a kudu (Tragelaphus) ohrýzajú listy nižších stromov a kríkov. Najnižšie konáre sú potravou napríklad antilopy trávnej (Raphicerus campestris) a dikdika Kirkova (Madoqua kirki). O potravu sa delia aj druhy spásajúce trávu. Zebry (Equus) ohryzávajú vrcholky, pakôň (Connochaetes) a byvol (Damaliscus) ich listnatú strednú časť a gazely (Gazella) steblá až tesne nad zemou. Podzemné časti potom vytrháva prasa bradavičnaté (Phacochoerus aethiopicus). Príroda si tu vedela jednoducho, prakticky, a pritom geniálne poradiť.

Aj keď vidieť africké zvieratá je jedinečný zážitok, nie je možné zabudnúť na stovky ďalších nemenej zaujímavých druhov cicavcov, vtákov i plazov. Stretnutia s nimi sú často viacmenej náhodné - rovnako ako naše výnimočné pozorovanie dvoch nočných cicavcov.

 

Neďaleko mestečka Namanga na tanzánijských hraniciach sme narazili na jedného z najčudnejších živočíchov čierneho kontinentu, hrabáča kapského (Orycteropus cafer). Za tmy sme pomaly išli rozbitou cestou plnou výmoľov, keď odrazu do cesty vbehol hrabáč. Zastavil sa, niečo hľadal pri zemi, potom sa otočil a zmizol v tme. Tento asi ako prasa veľký cicavec s ružovkastou holou kožou, veľkými ušami a dlhým čumákom trávi deň v hlbokých norách. V noci sa potom vydáva na lov svojej najobľúbenejšej koristi - termitov, ktoré nalepuje na svoj dlhý jazyk. Aj keď je hojne rozšírený od Sahary až po Kapské Mesto, v prírode ho videl iba málokto. Druhý raz nám pomohli znalosti domorodého strážnika. Večer sme sedeli pred chatkou v základni pri okraji národného parku a náš rozhovor počúval postarší Masaj, opretý o dlhý zdobený oštep. Občas sme sa na neho obrátili s otázkou, pretože hovoril lámanou angličtinou. Pred polnocou sa zďaleka ozvala séria prenikavých výkrikov. Masaj im nevenoval  pozornosť, ale na moju otázku, či pôvodcom týchto zvukov je vták alebo cicavec, bez váhania živočícha nezrozumiteľne pomenoval. Vzápätí však dodal, že v priebehu ďalších piatich minút bude prechádzať po streche našej chaty. Veľmi sme mu neverili, avšak po chvíli začal ukazovať do koruny mohutného listnatého stromu, kde čosi šušťalo. V kuželi baterky sa objavila tvár nádhernej poloopice komby veľkej (Galago crassicaudatus). Po silnom konári zliezla na strechu, prešla sa po hrebeni a preskočila na susedný strom. Masaj poznal jej trasu z jednoduchého dôvodu. Komby sú totiž silno teritoriálne a každú noc obchádzajú po pravidelných cestách svoje územie. Na streche našej chaty sa teda objavovala jedna z nich každú noc v rovnakom čase.

 

Ochrana prírody je v mnohých východoafrických krajinách aj s prispením odborníkov z celého sveta na pomerne slušnej úrovni. To na jednej strane umožňuje obmedziť negatívne zásahy na veľmi rozsiahlych územiach, na strane druhej však nepomáha potlačiť široko rozvinuté pytliactvo, značne decimujúce už aj tak preriedené stavy niektorých druhov zvierat, najmä nosorožcov. Tie sú v súčasnosti na pokraji vyhubenia, a preto sa muselo pristúpiť k ich ochrane. Časti populácie sa po uspatí odrezávajú rohy, ktorých údajné afrodiziakálne účinky spôsobujú nekompromisný odstrel. Inde ich chránia elektrické ohrádky, ktoré zabraňujú prístupu nepozvaných hostí.

Aj keď sú zvieratá v národných parkoch pod pomerne prísnou ochranou, nemali sme pocit, že sa pohybujeme v akejsi veľkej zoologickej záhrade. Vzťah veľkých zvierat k ľuďom je zvláštny. Vyzerá to, akoby ich zvieratá ignorovali, alebo sa tajne zmierovali s ich prítomnosťou. Dôvodom môže byť skutočnosť, že návštevníci v automobiloch sa medzi nimi denne potulujú, fotografujú ich a oni cítia, že odtiaľ im nebezpečenstvo nehrozí. Neznamená to však, že si môžete pohladkať antilopu alebo osedlať zebru. Ich úniková vzdialenosť býva niekedy kratšia ako pár desiatok metrov. Vo chvíli, keď vystúpite z auta, sa však mnohonásobne predĺži.

Afrika je posledný veľký raj zvierat na Zemi. Zostáva vysnívaným miestom nielen mnohých prírodovedcov, ale aj všetkých milovníkov cestovania a dobrodružstva vôbec. Niet sa čo čudovať. Ešte stále tu vo voľnej prírode možno pozorovať živočíchy na iných miestach sveta odsúdené na záhubu alebo celkom vyhubené.

 

MARTIN SMRČEK